Túto vetu často počúvame od ľudí, ktorí sa dopustili niečoho zlého. Problém je v tom, že príde väčšinou až vtedy, keď sa ich čin objaví na verejnosti a nedá sa skryť. Vtedy si všetci sypú popol na hlavu a ľutujú to, čo spáchali. A čo robili predtým? Pokojne si žili a nemali potrebu nič ľutovať. Ľútosť po usvedčení je niekedy iba mediálna hra o vylepšenie svojho obrazu a zmiernenie trestu. Možno, že niekedy to tento človek myslí aj úprimne, ale ľutuje hlavne seba. Kedy bolo týmto ľuďom skutočne ľúto tých, ktorým ublížili? Oľutovali svoj čin pred Pánom, aj keď sa o ňom verejnosť nedozvedela?

Pred svätou spoveďou si ľudia robia reflexiu. Bilancujú svoje zlé skutky. A ľutujú. Úprimne v srdci, nie iba verbálne pre pánom farárom. Často ukazujeme na druhých a vyčítame im rôzne prehrešky. Ako často sa zamýšľame nad sebou a povieme – je mi to ľúto?

A sú aj takí, ktorí neľutujú nič. Považujú to za prejav slabosti. Vykrikujú, že sú nevinní, aj keď dobre vedia, že to nie je pravda. Jeden takýto zúfalec je predsedom vlády. Ničí našu krajinu viac, ako mnohí dobyvatelia a šialenci v jej histórii. Všetkým nadáva a vyvoláva konflikty. Nadávka od tohto nešťastníka je vlastne pochvalou a potvrdením, že človek je na správnej strane.

Tí, ktorí necítia a nevyjadria svoju ľútosť si zaslúžia našu ľútosť. Myslím si, že ich musí bolieť svedomie. Vraj je to jedna z najhorších bolestí človeka. Možno, že cítia strach z odhalenia a trestu. Keď ľutujeme svoje poklesky a pády a prosíme o odpustenie, vyjadrime ľútosť a prosbu o odpustenie aj za týchto ľudí. Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty. (Lukáš 23, 33:34).

Ľútosť nad druhými nech nás nevedie k vyvyšovaniu sa nad nimi. Máme dosť svojich hriechov, ktoré by sme mali ľutovať. My nie sme tí, ktorí majú súdiť. Prosme za seba aj za druhých. Prosme a dostaneme – odpustenie, zmierenie a pokoj.

36