Ráno vstanem a varím si kávu. V dome, kde žili moji starí rodičia. Spomeniem si na nich, ako museli ráno zakúriť v peci, priniesť vodu zo studne a uvariť ju. Ja si vodu na kávu uvarím sa niekoľko sekúnd v rýchlovarnej kanvici. Na raňajky si môžem dať rôzne druhy paradajok – malé, veľké aj so zelenými stonkami. Vo februári sa mojim starým rodičom o paradajkách ani nesnívalo. Mám niekoľko motorových píl, kosačky, krovinorezy, elektrické nožnice a ďalšie náradie, ktorým urobím prácu v záhrade za zlomok času mojich starých rodičov. Ľudia majú aj automatické práčky, sušičky a iné domáce automaty a roboty.

Môj starý otec bol inovátor. Priviezol si z Nemecka jedno z prvých rádií vo Varíne, neskôr si nainštaloval televízor aj telefón. Už nemusím behať po izbe s anténou ako on, aby som zachytil pohybujúce sa tiene na obrazovke. Mám stovky televíznych programov a internet, cez ktorý si robíme video volania s našimi dcérami v Prahe a v Kodani. Keď nás prídu navštíviť naše deti, pred domom ledva zaparkujeme všetky svoje autá.

Len kríž s Ježišom Kristom na stene je stále rovnaký, všetko ostatné sa zmenilo. Mám viac jedla, pohodlia, peňazí a vecí. Môžeme cestovať okolo sveta. Naše deti študovali v zahraničí a naša vnučka chodí v Žiline do anglickej škôlky s deťmi, ktoré sa narodili v Ázii alebo v Amerike. Oznámila mi, že sa už začínajú učiť v slovenskom jazyku, lebo na jeseň nastupuje do školy. Pripravujeme rodinné stretnutie a pozeráme staré pozvánky, kde sme sa skladali po 100 korún československých. Dnes sa skladáme po 30 eúr. Všetko zdraželo a my sme zbohatli. Všimol som si ale, že napríklad banány nezdraželi. Stoja už desaťročia rovnako a majú ich v obchodoch celý rok. Komunisti sa stále objavujú v médiách, ale už nám nezakazujú chodiť do kostola alebo cestovať po svete. Nemusíme dávať plagáty s kosákmi a kladivami na okná a povinne oslavovať teroristické puče ruských bolševikov a československých komunistov.

Mám rád túto dobu a miesto, kde som sa narodil. Mám rád tento svet. Veci sa zmenili k lepšiemu. Aj my ľudia sme sa zmenili – viac nadávame, závidíme si a hádame sa. Pre veci, ktoré za to vôbec nestoja. Máme viac voľného času. Aby sme rozvíjali svoj vzťah s Pánom, so sebou alebo s druhými ľuďmi. A napriek tomu žijú mnohí v osamelosti a strachu o budúcnosť. Sme nevďační za všetko, čo sme dostali – talenty, slobodu, nové objavy, krásne vzťahy aj problémy, ktoré máme a môžeme ich riešiť a opravovať svet.

Foto – pred domom mpjich starých rodičov, kde dnes žije. Zľava Jožko Vojtek, otec Tuliho, moja stará mama Ľudmila, starý otec Ondrej a susedia Brežní a Šugárovci.

31