V pondelok sme splavovali na gumenom člne rieku Zambezi. Volá sa to rafting. Na 18 kilometrovej trati sa striedali pokojné úseky aj búrlivé pereje. Podobne ako v živote. Obdobia radosti a pokoja striedajú chvíle obáv, nebezpečenstva alebo trápenia. Na člne sa sedí na jeho bočnej časti a je celkom jednoduché z neho vypadnúť. Neexistuje žiadne priväzovanie alebo fixovanie nôh, lebo by mohlo vzniknúť vážne zranenie. Veslo treba držať dvoma rukami a počúvať pokyny kapitána lode. Najskôr nám oznámil, že v rieke Zambezi žijú krokodíly, ale zatiaľ žiadneho človeka nezjedli. Voda pod nami mala hĺbku okolo 40 metrov a kapitán nám vysvetlil rôzne situácie – krátke plávanie po vypadnutí z člna, dlhé plávanie po vzdialení sa od člna a preklopenie člna. Inštruktáž pôsobila celkom vážne, ale spomenul som si, na podobné inštrukcie v lietadle, ktoré sme zatiaľ našťastie prakticky nevyužili. Na vode sme začali nacvičovať ovládanie člna naostro. Ľavá strana chorvátsky herec Luka z Nemecka, mladá Ruska, starý Slovák (ja) a mladá rafterka z Moravy (moja žena Milena). Na pravej strane bol Kevin z Írska, kulturista z Rakúska, mladík zo Zimbabwe a náš kapitán. Po prvých manévroch nás kapitán zastavil a oznámil nám – synchronisation zero. Cvičili sme ďalej – left forward, right backward, all forward, down, stop, faster…

Vydali sme sa na trať. Pri prvom nájazde na divokú vodu v pereji som si spomenul na Ľubka Klieštika, ktorý vysvetľuje Teóriu obmedzení na príklade zúžených miest na priehrade Orava. Kapitán nám vysvetlil, že táto perej sa volá práčka a ak nechceme skončiť ako špinavé prádlo v nej, tak musíme robiť to, čo nám hovorí. Museli sme teda dobre komunikovať, rýchlo a porozumieť pokynom a hlavne správne vykonať požadovanú akciu. Spočiatku nám robilo problém vzájomné zladenie – narážali sme veslami jeden do druhého a nepracovali sme v požadovanom takte one – two, one – two…

Po prvých perejách sa to začalo zlepšovať. Nervozita a strach postupne opadli a začali sme si to užívať. Mali sme namále, ale nikto nevypadol a neprevrátili sme ani čln. Nakoniec sme sami naskákali do vody a niektoré časti sme preplávali s pridŕžaním sa lana na člne.

Rafting je podobný ako život – striedajú s v ňom ľahšie aj ťažšie obdobia, potrebujeme múdrosť, ktorú nám pri raftingu priniesol náš skúsený kapitán (za 20 rokov sa mu utopil iba jeden človek). Dôležité sú aj komunikácia, rešpekt, koordinácia a vzájomné spolupráca. Všetko sa musí podriadiť celku, nikto si nemôže presadzovať svoje a vyvolávať šarvátky, situácie sa musia riešiť s maximálnou koncentráciou a zameraním na spoločný cieľ.

Predstavte si, že by sa tak ako my v člne učili napríklad spolupracovať svetoví politici – z Chorvátska, Ruska, Slovenska, Česka, Írska, Rakúska a Zimbabwe. So spoločným cieľom ochraňovať ľudí, prírodu a zachovať mier.

Ďakujem Rudovi Baničiarovi za krásnu cestu po Afrike, jeho obdivuhodné znalosti a cestovateľské skúsenosti.

Zhrnutie našej cesty je tu

27