Keď počujem slovo národný tak ma často strasie. Z národných záujmov vznikajú vojny, z národných štadiónov a centier tunely a z národných stratégií hromady papiera. Komunisti nám dali národný front, národné výbory a národnú radu – žiadna sláva. Máme aj národné parky, pamätníky, divadlo, galériu, povstanie, stranu, žrebčín, múzeum, cintorín, noviny, kriminálnu agentúru, portál zdravia a stovky rôznych národných centier.

Kedysi sme mali národných buditeľov, ktorí v ľuďoch rozvíjali národné povedomie. Po Bernolákovi, Kollárov, Štúrovi alebo Hurbanovi boli pomenované aj mestá. Dnes máme rôznych národných pomätencov a dúfam, že nevzniknú mestá typu Slotove Šenky, Dankove Bystré, Kotlebov Kríž alebo Ficova Hviezda.

Jednému poslancovi chýba nad Slovenskom kráľ a vybral si Ježiša Krista. Aj ja som si Ho vybral a v tichosti sa k nemu modlím aj na našu krajinu. Aby nám pomohol počúvať hlas ľudí, ktorí nemajú peniaze, moc ani slávu. Naučil nás objať bezdomovca, nasýtiť hladného, pomáhať bezmocnému, opustenému a chorému. Aby sme na seba neútočili, ale mali sa radi. Aby naše deti nemuseli odchádzať do cudziny, tak, ako kedysi naši dedovia. Aby sme v našej krajine obnovili morálku, dôveru človeka k človeku a spoluprácu. Aj môj obľúbený básnik, Milan Rúfus, sa kedysi takto modlil za Slovensko: „Môj dobrý Bože, zhliadni naň. Stráž nám ho neustále. A aspoň Ty ho, Veľký, chráň, keď si ho stvoril malé.“

Nemám nič proti názvom národné divadlo alebo galéria, ale dôležité je, aby sa  v nich organizovali kvalitné predstavenia a výstavy a navštevovali sme ich. Zdá sa mi, že mnohí novodobí „národovci“ nevedia o našej histórii a kultúre takmer nič len vedia mávať zástavami a hlasno vykrikovať hlúpe heslá typu: „cudzie nechceme, svoje si nedáme.“ Naše deti študujú v cudzine, lebo chcú získať cudzie znalosti aby boli raz múdre a presadili sa vo svete. A doma nám zostávajú mnohí primitívi, ktorí vykrikujú, že sa svojho obmedzenia a hlúposti nikdy nevzdajú. Jeden z nich, známy „filozof,“ nedávno nahlas „premýšľal,“ že by nebolo zlé, keby sme mali národné menu v reštauráciách. Možno by to naozaj nebolo zlé  dať každému zahraničnému turistovi na obed demikát, bryndzové halušky a črpák žinčice, nech okamžite zaplatí a má „rýchle nohy“ ako v pesničke od Elánu. Volať by sme to mohli SNFF – Slovenský Národný Fast Food, alebo – SNRS – Slovenská Národná Rýchla Strava.

Nechajme na pokoji slová národný a kresťanský. Nezneužívajme ich pre politiku, reklamu a svoje vlastné záujmy. Radšej sa učme, že sme súčasťou vzácnej rakúsko – uhorskej gastronómie, ktorá je vo svete veľmi oceňovaná. Neútočme krížom na druhých, len preto, že ho nevyznávajú. Nevystatujme sa tým, akí sme katolíci a kresťania, ale modlime sa v tichosti a robme dobré skutky, kde nás druhí nevidia.

39