Závisť v nás vzbudzuje túžbu po niečom, čo majú iní ľudia a v snahe získať to robíme niekedy veľmi zlé veci. Závisť niekedy vedie k túžbe získať to, čo majú druhí pre seba. Ale často sa závisť prejavuje aj tak, že sa v závistlivcovi prebudia zlo, nenávisť a túžba zničiť to, čo má iná osoba – majetok, postavenie alebo vzhľad. Závisť patrí medzi smrteľné hriechy.

Hovorili mi úradníci z jedného úradu, ako sa ľudia udávali počas covidových opatrení. Udania chodili na kaderníčky a holičky, ktoré strihali doma, alebo kuchárov, ktorí varili v zatvorenej reštaurácii. Bývalá pracovníčka z úradu, kde prideľujú ľuďom zdravotné pomôcky, mi hovorila, že riešili udanie suseda na osemdesiatročnú pani, ktorej štát pridelil barlu a ona bez nej kopala v záhrade. Chápete to? Niekto závidí osemdesiatročnej babke barlu?

Ťažko povedať, kde sú korene obrovskej závisti v našej spoločnosti. Možno v chudobe, v ktorej tu ľudia dlho žili, alebo v nespravodlivosti, ktorú cítili voči pánom a vládcom. Stretávam sa so závisťou pracovníkov voči svojim zamestnávateľom. Poukazujú na ich autá a budovy a hovoria, že „na nich robia.“ A podnikatelia si berú úvery na materiál, stroje a budovy, aby oni mali kde pracovať a často nespávajú, aby zaistili prácu a každý mesiac vyplácali mzdy. Závisť nám berie radosť zo života. Mnohí ľudia sú napríklad spokojní so svojim platom, domom alebo autom, kým sa nedozvedia, že druhí zarábajú viac, majú väčšie domy a lepšie autá. Keď som bol v Nepále a v Himalájach, môj kamarát Zolo Demján mi povedal vetu, ktorú si často opakujem: „Čo nemáme, to nepotrebujeme.“ Veru, boli tam ľudia, ktorí nemali zlomok z bohatstva, čo máme my a boli šťastní. Nikdy nevideli supermarkety, počítače, autá, elektrinu, vodovody alebo televízory. Ani vo Varíne sme v čase môjho detstva tieto veci, okrem elektriny, nemali a nechýbali nám.

Prvým krokom v boji proti závisti je vďačnosť za to, čo máme. Ďakujem Bohu, že som sa narodil mojim rodičom, v tomto čase a na tomto mieste. Ďakujem aj za talenty, ktoré som dostal a ľudí, ktorých stretávam.

Druhým krokom je dobroprajnosť – mať rád druhých ľudí, priať im zdravie, pokoj a dobro. Vidieť v nich Ježiša Krista a pomáhať im tak, ako keby sme pomáhali Jemu. Je to jediná cesta, ako môžeme poďakovať Bohu za talenty, ktoré sme dostali – premeniť ich na úžitok pre druhých. Táto činnosť sa nazýva podnikanie. Podnikateľmi sa nestaneme tým, že nám pridelia IČO ale tým, že sa naučíme pridávať hodnotu. Je lepšie žehnať a chváliť druhých ľudí, ako im zlorečiť a ohovárať ich. Závisťou hodnotu odoberáme, dobroprajnosťou pridávame. Závisť je hriech, dobroprajnosť je cnosť.

44