Vo štvrtok som bol na oslave 30 ročného jubilea firmy Ľubomíra Šveca. Videl som fotografie mladého chlapca a zrelého muža a medzi nimi 30 rokov tvrdej práce a odriekania. Myslím si, že dnešní mladí startupisti nesnívajú o takejto kariére 30 ročnej driny. Predstavujú si rýchly rast hodnoty firmy, jej predaj a veľký balík peňazí. A čo potom? Politika, developerstvo alebo cestovanie okolo sveta a „užívanie si“ života?

Ľubo Švec rozprával o tom, že najväčšou hodnotou jeho firmy sú ľudia, ktorí s nim rozvíjajú jeho firmu. Spolu riešia krízy a problémy a oslavujú úspechy. On sám si užíva život tvrdou prácou. Na oslave vystúpili aj traja mušketieri – Ján Pribula, Štefan Chudoba a Jaroslav Holeček. Lenže mušketieri boli v skutočnosti štyria. Aj im do ešte štvorice vo štvrtok chýbal Jozef Uhrík. Pán, ktorý presviedčal nemeckých manažérov, aby investovali do Bratislavy a s pánom Karlom Wilhelmom vybudovali jednu z najmodernejších fabrík na autá v Európe. Boli pri zrode prvého SUV v koncerne VW, ktorého názov sa vyvíjal – Hacik, Colorado, Touareg. Pritiahli na Slovensko kľúčových dodávateľov, ale aj ďalšie automobilky, ktoré zmenili našu krajinu. Spomínam si na mnohé pracovné aj osobné stretnutia s týmito dvoma top manažérmi Volkswagenu v Bratislave. Pánovi Wilhelmovi som raz telefonoval kvôli jednej známej s vážnou chorobou. Bol už na dôchodku v Nemecku. Prekonal podobnú chorobu s pomocou novej liečby u nemeckého profesora a okamžite nám vtedy pomohol. Zomrel pred šiestimi rokmi. Veľký človek, ktorý mal v srdci Slovensko a výrobu automobilov. Títo múdri a pracovití muži urobili pre Slovensko oveľa viac, ako niekoľko generácií hlúpych a neschopných slovenských politikov, ktorí sa často priživovali na ich pracovných výsledkoch. Táto generácia rytierov biznisu postupne odchádza na odpočinok a zdá sa mi, že nemáme za nich náhradu. Chýbajú ich znalosti, diplomacia, kontakty aj schopnosti prekonávať prekážky a riešiť problémy. Nehľadali rýchle, ale udržateľné riešenia. Chápali širšie súvislosti. Nebojovali za seba, ale viac za svojich ľudí, región a krajinu. Služba bola pre nich viac, ako zbieranie osobných benefitov. Spomínam si aj na ďalších takýchto pánov – Štefan Rosina starší, Štefan Kassay, Milan Zelený, František Čuba. Z mladšej generácie Jarko Crkoň, Jurko Habovštiak, Artur Gevorkyan, Standa Martinec, Janko Rovňaník, Vojto Pastorčák, Aleš Šlechta, Miro Kunsch, Jožko Gaboš, Vladko Maslák alebo Ľubo Švec. Je to symbolické, že viacerí z menovaných budú dnes na našej premiére filmu Poslední budú prvými. Ani títo chlapi sa nikdy netlačilo dopredu, tvrdo pracovali, pomáhali a vytvárali podmienky pre druhých. Vedia, že dávať je viac ako dostávať. Česká premiéra filmu bude v Prahe 7.6.2023.

Spomínam si aj na profesorov, od ktorých som sa kedysi učil – Anton Puškár, Rudolf Pohl, Karol Vasilko, Michal Harant, Janko Štefánik, Jardo Nenadál, Edvard Leeder, Ján Buda, Miroslav Zafka, Hans Jürgen Warnecke, Gerfried Zeichen, Wilfried Sihn, Rolf Steinhilper, Fritz Büg, Bernd Lange, Ján Békes alebo Antonín Zelenka. Mnohí z tých, ktorí ich nahradili, nedosiahli ich morálne a odborné kvality.

Stretávam sa dnes určitou neúctou k takýmto starším pánom a osobnostiam. Vraj sú zo starého sveta, zavadzajú, spomaľujú alebo brzdia vývoj, nerozumejú novým trendom a pod. Myslím si, že aj vo vysokom veku môžu takýto starí páni mladých veľa naučiť. Zaslúžia si rešpekt a úctu za svoje projekty a život, ktorý prežili. Ak ich niekto zosmiešňuje a posiela do starého železa, tak sa za neho ospravedlňujem a za seba úprimne hovorím – úctivá poklona páni. Poctivosť, slušnosť, rozvahu, múdrosť, pracovitosť, službu, obetavosť, vytrvalosť, statočnosť a odvahu budeme v novom svete potrebovať ešte viac, ako v tom minulom.

V takýchto garážach pred vyše 30 rokmi začínal podnikať Ľubo Švec. Dnes tento areál ponúka ľuďom na okraji spoločnosti, aby im práca pomohla vrátiť sa do normálneho života.

36