Je koniec roka a bilancujeme. Stretol som dobrých ľudí, od ktorých som sa veľa naučil. Nebudem menovať nikoho, lebo by som mohol na niekoho zabudnúť. Niektoré mená sú spomenuté v mojich blogoch, niektoré sú len v mojom srdci. Ďakujem všetkým. A boli aj ľudia, s ktorými som sa neporozumel, rozišiel sa alebo odcudzil. V živote je to tak – niekam vás to ťahá a niečo vás od seba odháňa, niekde ste užitoční a niekde spôsobujete iba problémy. Sú ľudia, ktorí ma sklamali a možno som sklamal niektorých aj ja. Je mi to ľúto, ale voči nikomu necítim nič negatívne. Každý má nejakú povahu, svoj pohľad na svet, silné aj slabšie stránky. Každý z nás chce asi vyzerať trochu lepšie, aký v skutočnosti je. Vedú nás často pýcha alebo strach. A svoje vlastné chyby potom hľadáme na druhých. A to je zlé. Čím som starší, tým viac si kladiem otázku prečo. Prečo by mala rásť produktivita ľudí, procesov, firiem a celej spoločnosti? Prečo sa ekonómovia a priemyselní inžinieri považujú ľudí vo fabrikách za zdroje? Prečo sa tak málo zaoberajú tým, aby ľudia boli užitoční, šťastní dokázali nájsť vo svojom živote zmysel? A práve tieto otázky možno menia smer mojej cesty v poslednej etape života. Celý život som vymýšľal postupy, ako vyrobiť viac s menším počtom ľudí. A dnes ma stále viac zaujíma to, čo a kde budú „nepotrební“ ľudia robiť. Nie je to iba otázka peňazí (Fínsko začalo testovať na skupine ľudí základný príjem vo výške 540 euro) ale hlavne užitočnosti a zmyslu života.

Bol som v tomto roku veľa času so svojou rodinou – pri práci v záhrade, na cestách, turistike, bicykloch. A vôbec som nemal výčitky, že by som zanedbával svoju prácu. Starostlivejšie si dnes vyberám projekty, ktorým chcem venovať svoj čas. Zlepšovanie života ľudí mi dáva väčší zmysel ako zlepšovanie firemných čísel a ukazovateľov. Prekvapuje ma, koľko ľudí premýšľa ešte v modeloch starého sveta – zvyšovania spotreby a míňania peňazí, rastu HDP a konkurenčného boja medzi ľuďmi, firmami a štátmi. Mnohí si ešte nevšimli, že globalizácia je nahrádzaná lokálnymi ekonomikami a spoločenstvami bez zbytočných medzičlánkov – rôznych politikov, strán, zbytočných organizácii, ktoré píšu rôzne deklarácie a organizujú nepotrebné summity. Konkurencia je nahrádzaná spoluprácou, a správne riešenie konfliktov nás môže posúvať ďalej. Musíme sa naučiť menej kričať a viac počúvať.

Myslím si, že žijeme v krásnej dobe a svete. A svet okolo nás môže byť ešte lepší, len musíme preto niečo urobiť. Prajem všetkým ľudom na Slovensku v roku 2017 toto:

  • Aby sme sa dokázali zbavovať zlozvykov. Verím tomu, že Boh nás nerozdeľuje na dobrých s zlých, katolíkov a nekatolíkov, ale posudzuje naše skutky a každému z nás pomáha otvoriť svoje srdce a zlepšovať sa. Môžeme začať zlozvykom, ktorý je koreňom všetkých ostatných – pýchou. Ján sv. z Kríža hovorí: „Budeš sa s úprimným srdcom vždy usilovať pokorovať sa v slovách i v skutkoch, tešiť sa z dobra iných ako zo svojho vlastného a úprimne túžiť, aby sa vo všetkom dávala prednosť iným pred tebou.“ Koľko zla a konfliktov by sme odstránili z našich životov, keby sme prestávali dávať seba na prvé miesto? Naša spoločnosť nás vedie k úcte ku kariére, peniazom a statusu, no lepšie by bolo pestovať úctu k tomu, čo nás presahuje a k druhému človeku – aj keď je slabý a neschopný samostatne žiť. Vôbec nie je dôležité ako vyzeráme pred ľuďmi a čo si o nás myslia, dôležité je ako vyzeráme pred Pánom, ktorý nám dokáže spočítať aj vlasy na hlave.
  • Ľudia na Slovensku sú smutní z úpadku zdravotníctva, kde nechýbajú iba ukradnuté peniaze, ale niekedy aj rešpekt a služba k chorému človeku. Naše zdravie však nie je závislé na zdravotníctve, ale na našom postoji k životu. Je dôležité, aby sme neklesali na duchu, nevideli svet okolo seba čierny a beznádejný. Neutápali sa v negatívnych myšlienkach, ale nachádzali vieru, nádej a lásku. Naučme sa žiť proaktívne, robiť veci, ktoré vieme, dávajú nám zmysel a obohacujú svet. Naučme sa podnikať so svojim životom a naučme to aj svoje deti.
  • Potrebujeme pokoj a spoluprácu. Je zaujímavé, že k pokoju a tolerancii vyzývajú často tí, ktorí ich najviac narúšajú. Nemôžeme spolupracovať so zlom. Musíme sa odvážne postaviť proti korupcii a nepoctivosti, ktoré sú rakovinou našej spoločnosti. Neexistuje menšie alebo väčšie zlo, ani kompromisy s nim. Na druhej strane musíme vedieť odpustiť, dať človeku šancu na nápravu a uzdravenie.
  • Keď prechádzam cez starú časť slovenskej dediny obdivujem domy a dvory ťahajúce sa dozadu. Žili v nich zvyčajne tri generácie – rodili sa pravnúčatá a odchádzali prastarí rodičia. Odovzdávali sa rodinné hodnoty, rituály, znalosti gazdín a gazdov. Dnes sú rodiny často rozpadnuté, rozdelené alebo iba poprepájané na spoločenských sieťach na internete. Tie šťastnejšie sa stretnú aspoň na Vianoce, Veľkú noc, občas na pohrebe alebo svadbe. Nadávame na štát, školstvo a rôzne inštitúcie, zarábame oveľa viac ako kedysi a môžeme si veľa vecí kúpiť. Nemáme však čas na svoje rodiny, deti a starých rodičov. Dnes máme sviatok Svätej rodiny, inšpirujme sa a hľadajme v nej silu.
  • Naša krajina má talentovaných ľudí, krásnu prírodu aj ochranu Svätej Panny Márie. Vianoce priniesli záplavu rozprávok, v ktorých ľuďom pomáhajú rôzne pierka, víly, čarodejníci alebo zázračné mešce, stolčeky, paličky a iné predmety. V normálnom živote pochádzajú dobré veci z dobrého srdca, mysle a práce rúk. Žiadni dobrodincovia – investori, ani čarovné slovíčka v novoročných prejavoch politikov nám neprinesú šťastný a pokojný život. Len každodenná práca, podnikanie, v ktorom musíme na prvé miesto postaviť druhého človeka – zákazníka, pacienta, žiaka, študenta, starého alebo opusteného človeka. Najskôr musíme niečo vytvoriť a dať, až potom dostaneme. Niekedy nie hneď a niekedy možno až na druhom svete.

Prajem, vám všetkým vieru, lásku a nádej v roku 2017.