V roku 1989 bola nežná revolúcia. Potom to až také nežné nebolo. Ale 32 rokov žijeme v demokracii. Nie je ideálna. Narúšajú ju skorumpovaní politici a mafiáni. Demokracia je nebezpečná sama pre seba. V histórii sa viackrát stalo, že umožnila fašistom alebo komunistom vykrikovať ich heslá a agitovať ľudí – až kým nevyhrali voľby a demokraciu jednoducho zrušili. Dnes majú extrémisti a rôzni blázni aj iné možnosti ako iba demonštrovať na ulici v časoch nastupujúceho Hitlera alebo Lenina. Na destabilizáciu spoločnosti môžu používať internet alebo mobilné telefóny. Sú to rôzne „anti“ skupiny, ktoré nájdu nepriateľa a bojujú proti nemu. Nepriateľ ani nemusí reálne existovať, oni sa však potrebujú organizovať, kričať a bojovať. V skutočnosti bojujú s vlastnou hlúposťou alebo komplexmi. Niekedy sa prejavujú nenávistnými útokmi na internete, inokedy útočia aj fyzicky – na futbalových štadiónoch alebo bez rúška v obchodoch. Otravujú tak ostatných normálnych ľudí, predavačky aj policajtov. Potrebujú robiť okolo seba cirkus, natáčať si „hrôzostrašné“ videá a dávať ich na sociálne siete. Ktovie, či to majú z vlastnej hlavy, alebo ich platia nejakí politici a mafiáni, ktorým hrozí väzenie a vedia, že ich už môže zachrániť iba „revolúcia.“ Mám veľkú obavu z koalície FIKOPEKO – Fico, Kollár, Pellegrini, Kotleba.

Aj ja som proti niektorým veciam – korupcii, byrokracii, násiliu, vojnám alebo znečisťovaniu životného prostredia. Môžem si vybrať nejakú skupinu anti demonštrantov a ísť proti nim bojovať. Alebo sa môžem snažiť o slušnosť, poctivosť, pokoj, mier, spoluprácu, čisté vzťahy a ochranu prírody. Slovo boj možno ani nie je na mieste. Dobré veci sa majú robiť v tichu a s láskou v srdci. Tí, čo hulákajú, prišli iba rozbíjať a ničiť. Tí, čo stavajú, nepotrebujú nenávistné pokriky.

Bolo by dobré, keby sme mali viac ľudí „za dobro,“ ako tých anti krikľúňov.

Som dosť antisystémový človek. Nemám veľmi v láske štát a úradníkov, ktorí nám komplikujú život. Nezbavíme sa ich však tým, že im budeme nadávať. Potrebujeme prebrať niektoré ich funkcie na seba a obmedziť im tak pole pôsobnosti. Naše zdravie, podnikanie, pomoc núdznym alebo vzdelávanie detí nepatria štátu. Venujme sa im – bez zbytočného kriku.

32