Rozhovor s Ivanou Németovou
Prišiel som raz za Miškom do našej syrárne v Dobrom pastierovi a pomáhalo mu mladé dievča – Ivka Németová. Povedala mi, že prišla od môjho kamaráta Bernarda Mišoviča, SJ a chce pomáhať. Teším sa, že stretávam toľko mladých ľudí, ktorí pomáhajú a menia spoločnosť. Vo veciach, ktoré robia, hľadajú viac zmysel, ako peniaze alebo kariéru. Včera, na Future Porte v Prahe, použil niekto pojem – reverzný mentoring. V minulosti starší ľudia učili mladých a dnes to treba aj obrátiť. Učme sa od nich nielen v nové technológie, ale aj to, čo je skutočne dôležité pre tento svet a človeka v ňom. Rád by som vám predstavoval takýchto mladých ľudí, ich názory a postoje. Aby sme, my starší, len nepoúčali, ale sa aj učili – od našich detí a mladých. Sú iní ako my a je to tak dobre.
Čo študuješ a čo robíš Ivka?
Študovala som záhradnú architektúru a už počas štúdia som v tom túžila nájsť hlbší zmysel – aby “skrášľovanie okolia” viac slúžilo človeku, Bohu a prírode. Postupne som si našla cestu k permakultúre a teraz aj pracujem v Škole permakultúry, kde učíme ľudí, ako sa dá žiť v tejto komplikovanej dobe viac v súlade s prírodou.
Prečo?
Baví ma to a vnímam, že dnes je to veľmi potrebné. Dlhujeme to najmä deťom, ktoré už nepoznajú hry v prírode, ale i samotnej prírode, ktorú ničíme. A tiež sebe samým.
Hovorila si mi, že chceš pomáhať Rómskym komunitám. Prečo a ako?
Už dlho pociťujem povolanie k Rómom. Chcem im pomáhať, lebo sú to ľudia a potrebujú pomoc. Navyše, súčasný stav marginalizovaných rómskych komunít súvisí s udalosťami v minulom storočí, keď správanie sa štátu voči Rómom nebolo košér. Voči týmto ľuďom sa urobilo množstvo chýb, a teda nie celkom môžu za situáciu, v akej sa nachádzajú. Momentálne pomáham v Gréckokatolíckej rómskej misii prostredníctvom rôznych aktivít, jednou z nich je napr. Kresťanský rómsky mentoring pre deti a mládež. Ako pomôcť Rómom – základom je ľudský prístup, a hneď sa veci začínajú meniť.
A ako s tým súvisí permakultúra, ktorej sa venuješ?
Na tej praktickej rovine ešte celkom neviem – čas ukáže, ako sa to bude dať prepojiť. Každopádne, aplikovanie niektorých princípov permakultúry im môže pomôcť dostať sa z biedy – ak budú chcieť a ak ich správne motivujeme. Vidím v tom perspektívu, lebo Rómovia sú “deti prírody”, “deti vetra” – a teda prirodzene inklinujú k prírode. Ibaže dnes ich zotročuje konzumizmus – ako všetky nižšie sociálne vrstvy, lebo tie sú najkrehkejšie – no a tu permakultúra ponúka riešenia.
Ďakujem Ivka. Tu je aktuálny článok Ivany Németovej:
Dokonalá čistota
Zimný štadión v prvý septembrový deň. V deň, kedy za začala 2. svetová vojna, ktorá zobrala život toľkým mužom, ženám i deťom. Nádherný, takmer dokonalý výhľad na oblohu. Celé nebo ako na dlani. A celé modré, čisté, bez jediného oblaku – hoci v to ráno bola 55-percentná pravdepodobnosť dažďa. Boh sa nám prihovára okrem Cirkvou daných prostriedkov aj cez prírodu, cez hlas trpiacich či cez naše telo i dušu. Čo to znamená pre človeka 21. storočia? A čo to má spoločné so svätosťou?
Masakre prvej polovice minulého storočia okradli o život stovky miliónov ľudí. V sobotu sme si pripomínali špeciálne dvoch z nich: Annu a ruského vojaka, ktorý sa stal súčasťou jej príbehu. Zabitie človeka mu už nerobilo problém, keďže bol nútený zabíjať anonymné masy nemeckých okupačných vojsk. Ale znížiť sa takto – zabiť neozbrojenú dievčinu, jednu z civilistov, kvôli ktorých životu ohrozoval ten svoj, a to iba kvôli vlastným chúťkam – to je strata rozumného úsudku, a teda aj toho, čo nazývame skutočným životom. Aj jeho – i mnohých iných, ktorí prežili – obrala vojna o život.
Slová otca Hudáka vystihujú podstatu toho, čo sa túto sobotu udialo: „Pri Ankinom blahorečení bude nebo veľmi štedré,“ vyslovil už dávno pred blahorečením, netušiac, že to bude i očiam viditeľné. A iste bolo štedré aj k jej vrahovi1, i ku všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom stali obeťami. O to nemenej nám. Toto povýšenie a zviditeľnenie príbehu jednej dievčiny musí byť akýmsi mementom všetkých neznámych trpiacich, ktorí zápasili či zápasia o ľudské hodnoty v neprajnom prostredí. Cieľom však nie je len „spomienka“, ale práve účinná kontemplácia, ktorá zahŕňa aplikáciu do života. Ako je možné žiť podľa Božieho plánu, integrujúc životy trpiacich, v dnešnom svete, ktorého cesta k svätosti je, zdá sa, na míle vzdialená od spôsobu života svätých uplynulých storočí?
Kresťanský mysliteľ O´Donohue predstavuje svätosť ako schopnosť i milosť byť plne ľudsky integrálnym – snažiť sa zachovať všetky svety, ktoré sa nás dotýkajú, v rovnováhe. Pápež František približuje tieto oblasti svojimi príhovormi a exhortáciami – no najmä svedectvom svojho života. V prvom rade je to svet chudobných a trpiacich, „maličkých“ (anawim Jahve), ktorým sme povinní sa približovať (povinní na základe cnosti spravodlivosti), ba pripodobňovať. „Blahoslavení chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo.“ (Lk 6, 20) „Lukáš nehovorí o chudobe „ducha“, ale len o bytí „chudobnými“, a tak nás tiež pozýva k prísnej a nenáročnej existencii. Týmto spôsobom nás volá zdieľať život s tými najchudobnejšími, a v konečnom dôsledku sa tak prispôsobiť Ježišovi, ktorý, hoci bol bohatý, „stal sa chudobným“. Byť chudobný v srdci, to je svätosť,“ píše pápež vo svojej poslednej exhortácii o povolaní k svätosti. Výzvu „zdieľať život s chudobnými“ netreba prehliadnuť – pretože v skutočnosti je to Ježišova výzva (Mt 25, 31-40), a teda odpoveď na ňu je meradlom kresťanskej dokonalosti. Vnútri ma až mrazí, keď o tom uvažujem, lebo možno ani netušíme, aká hlboká je priepasť porozumenia medzi nami, čo sa máme dobre, a tými, ktorí majú v živote menej šťastia.
Hneď po spravodlivosti k najdokonalejšiemu a Bohu najmilšiemu stvoreniu pápež silne apeluje na spravodlivosť k celému stvorenstvu. Živočíchy, rastliny, pôda, voda, vzduch i celé ekosystémy, ktorých sme súčasťou – to všetko nás od prvých stránok Biblie pozýva kontemplovať krásu Boha i prejavovať elementárnu úctu k jeho dielam. Touto úctou sa nemyslí zbožstvenie a už vôbec nesmie ísť o povýšenie starostlivosti o stvorenia nad starostlivosť o človeka. Je tu ale dôležité nadradiť starostlivosť o prírodu nad naše ego, lenivosť a konzumný štýl života.
Myslím si, že byť integrálnym, a teda svätým, nebolo nikdy také ťažké ako v dnešnej dobe – a to najmä kvôli týmto dvom oblastiam. Vždy boli veľké sociálno-ekonomické rozdiely medzi bohatými a chudobnými – no dnes sú kvôli vyššiemu životnému štandardu tieto „nožnice“ oveľa viac roztvorené. Môžeme sa cítiť spravodliví tým, že nič zlé nerobíme, no dokonalosť našej integrity môžu „ohroziť“ biedni, pred ktorými si zatvárame oči a nesnažíme sa ich biedu zmierniť: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa… Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ (Mt 25, 41.45) Každý v oblasti, ktorej sa venuje: či praktickým podaním ruky alebo vytvorením systémov, ktoré by stále viac brali do úvahy potreby núdznych. Obdobne nás môže obviniť i stvorenstvo, keď namiesto spolupráce s ním a podmanenia si zeme v súlade s Božími princípmi (Gn 1, 28) našej Zemi škodíme a nezanechávame ju v jej kráse a plnosti ďalším generáciám.
Praktické riešenie? Sú to problémy, ktoré nás presahujú, no riešenie existuje. Je takmer nemožné vyčleniť sa so súčasného spoločenského systému, ale môžeme aspoň doširoka otvoriť oči a kriticky sa zamýšľať nad javmi a vecami okolo nás. Premýšľať nad všetkým, čo ideme kúpiť či použiť – a nad tým, či to vôbec potrebujeme. A hlavne premýšľať nad tými, čo takú možnosť nemajú. Možno bude bolestivé uvedomenie, že pitná voda, ktorou splachujeme, by iným mohla zachrániť život (podobne ako omrvinky z boháčovho stola mohli zachrániť život žobrákovi Lazárovi: „Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola…“ Lk 16, 21). K tomuto uvedomeniu sa navyše pripojí pocit bezmocnosti. Dôležité je si túto nespravodlivosť aspoň uvedomiť: „Osoba, ktorá vidí veci také, aké naozaj sú, nechá sa preniknúť bolesťou a zaplače vo svojom srdci, je schopná dotknúť sa hlbín života a byť skutočne šťastná. Môže sa tak odvážiť mať účasť na utrpení druhého a prestať utekať pred bolestnými situáciami,“ pripomína pápež. Uvedomenie si bolestivej reality druhých napriek našej bezmocnosti je dôležité, aby sme sa stali citlivejšími na ich potreby v situáciách, keď pomoc bude možná. A tiež aj preto, aby sme sa cítili pred Bohom ako „nuly“ (ako rád pripomína otec Vladko Maslák) – nespravodliví, hriešni, úbohí. Lebo iba takých Pán prijíma, „pyšným Pán odporuje“.
Anka Kolesárová sa takýmito morálnymi dilemami netrápila a stala sa svätou. Dnes je život v určitom zmysle ľahší, no oveľa komplikovanejší. Človek musí vedieť rozlišovať, kriticky uvažovať a byť citlivým na všetko, čo sa okolo neho deje. Na základe svedectva života súčasného pápeža sa domnievam, že pravá kresťanská dokonalosť dnes nie je možná bez snahy o integritu aj v týchto dvoch oblastiach: milosrdenstvo voči chudobným a spravodlivosť voči prírode.
1Menšie odôvodnenie pre racionálne typy, ktoré môžu mať námietky: svätá Mária Goretti tesne pred smrťou vyslovila, že túži byť v nebi aj s jej vrahom. Keďže svätí majú takéto „šialené“ túžby, podobnú mohla mať i Anka v momente jej smrti. Nie je to vylúčené. A pochybujem, že by jej Pán – už akýmikoľvek prostriedkami – túto túžbu nesplnil.
Ivka na vystúpení s našou skupinou v Dobrom Pastierovi (11.8.2018)
Komentáre pre Ján Košturiak
Hanka, Janka a Majka
Mily Janko. Poznam presne taku Janku a aj Majku. ...
Veci sa menia
Ďakujem Vám za názor. Snažím sa politike vyhýbať a ak ...