Rozhovor s Jurajom Jordánom Dovalom

  1. Jurko, prvá kniha, ktorú som od Teba čítal, sa volala Ticho. Nadchla ma. Čo pre Teba a ľudí znamená a prináša ticho, v dnešnej hlučnej a rýchlej dobe?

Ticho je pre mňa priestor, v ktorom cítim blízkosť Boha. Nejde len o frázu, Boh skutočne prehovára v tichu. Naše mysle sú zahltené informáciami ako počítače. Je štatisticky dokázané, že dnešný človek je denne bombardovaný niekoľkonásobne vyšším počtom podnetov, ako pred pár rokmi. Za posledných desať rokov je to nárast o sto percent. Ľudia na internete trávia hodiny a vstrebávajú, všetko, na čo natrafia. Že sú to prevažne zbytočnosti, odpad, pena dní, ktorá zajtra spľasne, nás netrápi. Chceme len kŕmiť svoju hladnú a rozorvanú myseľ. Preto začínam vnímať „ticho“ ako základný zdroj psychohygieny človeka. Ak nebudeme vedieť spočinúť v tichu, vo vnútornom chráme nášho srdca, budeme potrebovať psychológov stále viac a viac.

  1. Pred časom si napísal knihu Som Husákovo dieťa, ktorá zasahuje aj do Tvojich čias keď si hrával v metalovej skupine. Ako sa z metalistu môže stať kňaz a biskup husitskej cirkvi?

To vie len Boh. V mladosti sme preskákali kadečo. Fajčili sme ako starí chlapi, aj fajky s Tarasbuľbou, tiahlo to z nás ako z udiarne. Pili sme, čo nám sily stačili a revoltovali proti komunizmu. Ale pritom sme neboli zlí grázli. Staršiemu človeku som vždy uvoľnil miesto. Metalová hudba nás spájala, bolo to znamenie a príslušnosť. Mňa metal viedol k dobru, dokonca k spiritualite. Preto sa mi to nebilo s vnútornými postojmi a aj teraz si dobrý a kvalitný „nářez“ rád vychutnávam. K Bohu som postupne nachádzal stále hlbší vzťah, až som skončil ako duchovný.

  1. Si predstaviteľ Husitskej cirkvi a nedávno sme si pripomenuli 600 rokov od upálenia Jána Husa. Neskôr upálili aj Giordana Bruna, ale Galileo Galilei odvolal svoje učenie a zachránil sa, aj keď si myslel svoje (a predsa sa točí.) Niektorí ľudia hovoria, že je zbytočné nechať sa zabiť, že Jan Hus alebo‚ ďalší, ktorí zomreli pre svoju pravdu, mohli urobiť pre svet viac ako živí (s výnimkou Ježiša, ktorý sa obetoval za nás). Čo si myslíš o tom, že Jan Hus mohol pre cirkev urobiť viac, keby žil?

Jan Hus chcel žiť. On sa išiel do Kostnice na koncil obhajovať, nie sa nechať upáliť. To, že zo strany oponentov nenašiel snahu o dialóg a otvorenú diskusiu, nebolo jeho vinou. Hus si však naplno uvedomoval hodnoty Kristovej pravdy, ktorú zastával. Odvolať, v jeho prípade znamenalo morálne ospravedlniť zlo, ktoré sa páchalo. Pridal by sa tak na stranu neprávosti, nemorálnosti a korupcie. A pre Husa existovali hodnoty, ktoré sú viac ako ľudský život – Kristova pravda, láska a milosrdenstvo.

  1. Vnímam Tvoje pôsobenie duchovného aj ako človeka, ktorý prepája svety – nielen v cirkvi, ale aj v integrácii ľudí na okraji spoločnosti, alebo ochrane tých, ktorí sú prenasledovaní. Ako vnímaš súčasné diskusie u nás alebo v EU o „číslach utečencov?“ Prečo prestáva bohatý svet vidieť ľudí a ich skutočné utrpenie a od stola hovorí o nejakých kvótach?

Pretože sme uverili klamlivej predstave nekonečného blahobytu. Je v poriadku, že chceme chrániť európsku kultúru, civilizáciu a hodnoty, na ktorých starý kontinent stojí. Ale sú to práve kresťanské hodnoty, ktoré sú základným kódom našej spoločnosti. A k nim patrí milosrdenstvo, láska, pohostinnosť. Utečenecká kríza sa stáva vážnym problémom, ktorý sa bude musieť riešiť politicky, múdro a s empatiou k obom stranám: utečencom, aj Európe. Ale kričať, že tu nikoho nechceme, prejavovať sa voči cudzincom agresívne a xenofóbne, je nehumánne a nekresťanské. Z našich jedální, reštaurácií a marketov sa vyhadzujú tony jedla. A my sa bojíme, že by sa pár stoviek ubiedených hrdiel nenajedlo? Kristus nás učí: Čokoľvek ste učinili druhému človeku, mne ste učinili – to je pre nás kresťanov hlboké a zaväzujúce!

  1. V Česku ste trochu ďalej v tom, aby sa odlúčila Cirkev od štátu. Menšie cirkvi by mali asi viac problémov ako napríklad Katolícka cirkev. Zaujíma ma však Tvoj pohľad na skutočnú schopnosť cirkví a ich predstaviteľov spravovať a zveľaďovať svoj majetok v duchu sociálnej náuky cirkvi.

Cirkvi si v minulosti dokázali svoj majetok spravovať sami. Počínali si múdro a hospodárne. Dôkazom sú univerzity, nemocnice, kláštory, sociálne strediská. Vnímam to teda ako návrat k prirodzenému stavu, ktorý tu vždy bol. Odluka cirkvi od štátu so sebou prináša veľmi dobrý krok: nezávislosť na štáte a politikoch. Až vtedy cirkvi dokážu naplno prejaviť svoj potenciál hlásať evanjelium vhod i nevhod, pokiaľ nie sú závislé na politických štruktúrach.

  1. Na Slovensku mám niekedy pocit, akoby sa predstavitelia cirkvi nechceli miešať do verejného života, chýbajú mi zásadné a jasné stanoviská k politike, korupcii a rozkrádaniu štátu. Ako vnímaš Ty angažovanie sa veriacich vo verejnom živote a podnikaní? Patrí viera iba do kostola?

Práve to som mal na mysli v predošlej odpovedi. Predstavitelia cirkví, ale aj laickí kresťania majú vstupovať do verejného priestoru, angažovať sa, svojimi názormi obohacovať verejnú mienku a byť „soľou zeme“ ako chcel Ježiš. Evanjelium Kristus nepriniesol pre úzku skupinu veriacich, ale pre celý svet. Politika, súdnictvo, podnikateľský sektor, ekonomika, umenie…, celá spoločnosť potrebuje počúvať o Kristovi, potrebuje dostávať impulzy z Božieho prostredia. Inak budeme vitrínoví veriaci, vhodní na ozdobu, ale pre Kristovu prax nepoužiteľní.

  1. Stretávam sa s mladými ľuďmi a mám pocit, že sú iní ako my – kladú menší dôraz na kariéru a peniaze (možno, že aj preto, lebo ich rodičia už zabezpečili), nechcú byť workoholikmi, hľadajú zmysel, slobodu, hodnoty a nie iba na materiálne veci. Je to iba môj subjektívny pocit, alebo sa s tým stretávaš aj Ty?

Áno. Dokonca mám priateľov, ktorí sa rozhodli pre radikálnejšie kroky. Kupujú si domy na lazoch, na dedinách, skúšajú žiť ako naši starí otcovia, kosia trávu, chovajú ovce, kozy, vyrábajú syry. Hľadajú múdrosť v prírode a v jednoduchom žití, ktoré je ohľaduplné k matke Zemi. Snažia sa pátrať po hlbšom zmysle života a uznávajú, že je nad nami vyšší zákon, než ten, ktorý si vytvoril človek. Sám robievam na Zaježke na strednom Slovensku víkendovky kresťanskej meditácie a vždy tam prídu aj ľudia hľadajúci, pochybujúci a takzvaní nezaradení. Všetci odchádzajú naplnení. Človek je totiž psychosomatická bytosť. Tak ako potrebujeme jesť a piť, aby sme žili, potrebujeme prijímať aj duchovnú potravu, inak naša duša umiera. Vnútorná modlitba a meditácia sú najlepším pokrmom, ktorými nás nasycuje Duch Svätý. Mnohí ľudia po konzumnom maratóne pomaly zisťujú, že hromadenie hmoty má svoje definitívne limity a že trvalé šťastie nikdy nenájdu v materiálnych pôžitkoch.

  1. Nedávno si veľmi pekne hovoril na prednáške v Žiline o predpokladoch úspešného podnikania v tom zmysle, že každý z nás dostal talent a mal by ho rozvíjať a hľadať svoje povolanie na tomto svete. Môžeš ich stručne zhrnúť?

Hovoril som hlavne o tvorivosti, kontemplácii čiže vhľade, trpezlivosti, splynutí s prácou, o láske a o dobroprajnosti. Každá zmieňovaná spirituálna hodnota zahŕňa veľkú oblasť. Chystám teraz knižné spracovanie, ktoré by malo vyjsť koncom roka v edícii Prsteň a kľúč.

  1. Mám niekedy dojem, že ľudia vidia okolo seba viac zlé veci, ako tie dobré. Ja mám však pocit, že toho dobrého je okolo nás ďaleko viac, len dobro nekričí, je tiché, usmiate a my niekedy strácame schopnosť vidieť pekné a dobré veci v živote, lebo príliš rýchle bežíme po ceste, ktorej cieľ nám je nejasný. Ako o vnímaš pomer dobra a zla okolo nás Ty?

Dobra je určite viac, len ho prehliadame. Je pre nás samozrejmé, že sa prejdeme po meste a nikto nás nezastrelí. Doma otočíme kohútikom a ide voda. Nebolia nás zuby, netrpíme hladom…. Až keď niečo z toho stratíme a dostaví sa utrpenie, uvedomíme si, čo všetko sme mali, ako dobre nám vlastne bolo. A takto žije celá európska civilizácia. Samozrejme, nemôžeme podceňovať moc zla. Zla vo svete je mnoho a oceány sĺz sú naplnené ľudským utrpením. Napriek tomu sa nenechajme obalamutiť, zlo je v menšine. O dobre sa nepíše, nehovorí, je vytesnené z verejného priestoru. V médiách má svoj primát zlo a hrôza. Jan Hus hovorieval: „Pravda Páně vítězí, i když načas přemožena bývá.“ Verme vždy v nádej, lásku a dobro, pretože zlo sa rozmáha navonok len do tej miery, aký kus svojho srdca mu venujeme.

  1. Mnohí ľudia hľadajú prepojenie podnikania a rodinného života. Poznám podnikateľov, ale aj umelcov alebo vedcov, ktorí svojej práci dali všetko. Na jednej strane je dobré, že odovzdali tomuto svetu svoj talent a všetko, čím boli obdarení. Na druhej strane je niekedy smutné vidieť zlomených, vyhorených alebo chorých ľudí, ktorí sa nešetrili a často nešetrili ani najbližších okolo seba. V cirkvi tento problém riešia rehole alebo celibát. Ty máš štyri deti a náročnú prácu kňaza, biskupa, okrem toho píšeš knihy, skladáš a nahrávaš pesničky, organizuješ rôzne akcie. Ako to všetko dokážeš spojiť tak, že v Tvojej rodine vždy cítim pohodu, pokoj a zdravie?

Ďakujem Bohu za dary, ktoré mi dal. Ale neprepínam sily, čas mám rozvrhnutý tak, aby som bol aj s rodinou, s manželkou a s deťmi. Jarek Nohavica spieva: „Zítra je taky den, slunko mi to dneska slíbilo…“ Takže nevidím dôvod, ak sa niečo nestihne urobiť, prečo by sa to nemalo dokončiť na druhý deň. Hlavne žiť a dýchať s Bohom, v pokoji a mieri. Boh sa nikam neponáhľa, pozrite, koľko trpezlivosti má s ľudstvom a s týmto našim svetom. Nekonečné more trpezlivosti. Potom človek, aj keď pracuje mnoho, nemôže vyhorieť, lebo stále vlastne pridáva na rýchlosti toľko, aby sa z jeho duše nevytratili radosť a pokoj.

dovala