Stretávame ľudí, ktorí sa rozčuľujú preto, že udalosti neprebiehajú podľa ich predstáv. Aj každý z nás občas podľahne nervozite, lebo veci nie sú také ako by sme chceli. Niekedy nás to prejde, veci sa vyriešia, alebo si uvedomíme, že problém, ktorý nás znervóznil, vôbec nestál za to. Sú však aj prípady, že sa dlhodobo trápime nad vážnymi vecami, ktoré zasahujú do nášho života. Chceme ich za každú cenu vyriešiť, nemôžeme spať, strácame sústredenie a pokoj, ničíme sa a výsledok neprichádza. Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, či máte na to, čo vás trápi a čo chcete vyriešiť, vôbec vplyv? Koľkí ľudia sa rozčuľujú nad ministrami alebo futbalom a pritom nechodia voliť, nesedia v parlamente ani netrénujú futbalistov.

Starí ľudia hovoria o tom, že čas lieči rany, božie mlyny melú pomaly ale isto a žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa uvarí. Všetky tieto múdrosti nám hovoria, že na mnohé „problémy“ si po čase nikto nespomenie a je preto zbytočné ničiť si kvôli nim vzťahy alebo zdravie. Hovoria aj o tom, že skutočné problémy sa niekedy vyriešia aj bez nášho pričinenia. Keď som bol mladý, mal som veľa predstáv o tom, aký by som chcel byť a čo by som chcel v živote dosiahnuť. Som zástanca proaktivity a verím, že 90% vecí v našom živote môžeme ovplyvniť tým, ako reagujeme na udalosti, ktoré nás v živote postretnú. Nepodporujem spoliehanie sa na to, že za nás niekto vyrieši naše problémy, ani to, aby sme za ne obviňovali druhých a cítili sa ako obete. Som fanúšik podnikania, proaktivity, samostatného rozhodovania a vlastnej zodpovednosti za náš život.

V živote sú však aj veci, ktoré nás presahujú. Starnutie ma priviedlo k tomu, že si stále častejšie hovorím toto: Pane, formuj ma podľa Tvojej vôle, urob ma takého, aký mám byť. Nemám zásluhu na tom, že som sa narodil tu a teraz, ani na tom, akými talentmi a nedostatkami som bol obdarený či postihnutý. Musím sa s tým naučiť žiť najlepšie ako viem. Všímam si niekedy ľudí, ako chcú riadiť životy iných, udalosti vo svojom okolí a sú aj takí, ktorí by radi rozkazovali slnku a vetru. A keď sa im to nedarí, sú z toho nervózni. Počúval som pred časom prednášku profesora ekológie, ktorý prezentoval množstvo historických omylov vo svojom obore. V rôznom čase objavili odborníci problém v prírode a začali ho riešiť. Nakoniec zistili, že ani diagnostika ani terapia neboli správne. Tí rozumnejší už začínajú chápať, že príroda nepotrebuje inžinierov, ktorí ju budú opravovať, ale skôr citlivých ľudí, ktorí jej porozumejú a budú žiť v súlade s ňou. Makroekonómovia sú v myslení ešte ďaleko za ekológmi a namiesto živých systémov vidia mechanické stroje, ktoré sa snažia nakopávať, stimulovať alebo kvantitatívne uvoľňovať. Koľko škody ešte napáchajú kým pochopia, že je bláznovstvom opakovať stále to isté a očakávať rozdielny výsledok. Pred pár dňami som navštívil zrúcaniny starého mesta Angkor v Kambodži, ktoré bolo pred 1000 rokmi asi najväčšie mesto na svete a žilo v ňom vtedy okolo milióna ľudí. Postupne mesto rozobrali obrovské stromy a ukázali moc a silu prírody nad dielom človeka v čase tisícročí.

Sú veci, ktoré nás presahujú a sú princípy, ktoré fungujú nezávisle od nás. Je lepšie byť s nimi v súlade, ako bojovať proti nim. Ako nám prospeje strach z budúcnosti, trápenie sa nad vecami, ktoré aj tak nemôžeme zmeniť? Nie je lepšie odovzdať ich Tomu, kto si s nimi poradí?

Dolindo Ruotolo, františkánsky kňaz, ktorý v živote veľa trpel, odovzdával v modlitbe svoje problémy Bohu a ten sa mu dôverne prihováral slovami, ktoré Dolindo napísal vo svojej Novéne odovzdanosti: „Odovzdať sa mi neznamená strachovať sa, znepokojovať sa, prepadnúť zúfalstvu a potom sa na mňa obrátiť s rozrušenou modlitbou, aby som vám pomáhal. Odovzdať sa mi znamená pokojne zavrieť oči svojej duše, aby som ťa ja sám preniesol na druhý breh ako spiace dieťa v matkinom náručí. To, čo ťa mätie a veľmi ti škodí je tvoje zbytočné mudrovanie a premýšľanie, tvoja ustarostenosť a umáranie sa v domnienke, že za každú cenu musíš všetko spraviť sám. Ako veľmi môžem pôsobiť, keď sa na mňa duša obráti vo svojich duchovných a materiálnych potrebách, keď sa snaží hľadieť na mňa a keď mi plná dôvery hovorí: „Postaraj sa o to Ty!“

Keď sa ocitneme v beznádeji a zúfalstve, máme dve možnosti: Trápiť sa alebo sa odovzdať slovami: „Pane, celkom sa ti odovzdávam, postaraj sa o všetko.“ Vyskúšajte niekedy, čo funguje lepšie.

pobr2

Obr3

0