Podniky sa snažia odstraňovať plytvanie – činnosti, ktoré nepridávajú hodnotu pri spracovaní požiadavky zákazníka. Očakáva sa pružnosť, rýchlosť, nízke náklady a spokojný zákazník. Otočme to. Ako by to fungovalo bez plytvania, keď nemáme zákazníka, alebo zákazník nevie čo chce? Ako objaviť príležitosť, bez zbytočných chýb a omylov? Ako dať skutočný úžitok zákazníkovi bez toho, aby nám platil za niečo nadbytočné? Ako objaviť oblasť, kde môžu človek alebo firma dať svetu to najlepšie, čo v nich je? Ako odstrániť plytvanie z nášho života? Ktoré činnosti nám berú čas a nepridávajú hodnotu nášmu životu ani ľuďom okolo nás?

Prišiel som nedávno na raňajky v hoteli. Žiaden samoobslužný stôl, tak sedím a čakám. Po čase sa objaví pani a pýta sa ma, či chcem toast. „Dal by som si vajíčka“, hovorím a ona sa otočí a bez slova zmizne. Čudná obsluha, pomyslím si, ani sa nespýtala, či praženicu alebo volské oko. Po chvíli sa osôbka objaví znova a pýta sa ma: „Tak chcete ten toast?“ Pozerám na ňu, či je v poriadku a opakujem svoju objednávku. „Ak mi ukážete ako sa zapína sporák, tak vám urobím aj vajíčka,“ hovorí mi a plynule prejde do nadávania na majiteľku hotela, ktorá ju núti upratovať aj pripravovať raňajky. Veľa pri stole sedí otec s dvoma synmi. Neprejavili dosť asertivity a pokúšajú sa dostať do seba toasty. Nejde im to a odchádzajú. Pani za nimi kričí, či to nechcú zabaliť. „Nie, nie, ďakujeme,“ reagujú so strachom v očiach.

Prečo tá pani robí prácu, ktorá ju nebaví? Otravuje tak seba, hostí, aj svoju zamestnávateľku. Trojnásobné plytvanie. Zákazník si môže vybrať iný hotel, majiteľka inú zamestnankyňu, ale čo tá pani, ktorá plytvá svojim životom? V priebežnej dobe výroby tvorí plytvanie niekedy aj viac ako 90%. Inými slovami – iba 10% času sa na výrobku pridávala hodnota. Človek vraj počas života prežije 5 rokov čakaním v rade, 4 roky upratovaním, 3 roky na schôdzach, 2 roky telefonovaním a 1 rok hľadaním vecí. Počítam najazdené kilometre za svoj doterajší život a vychádza mi, že som prežil jazdou v aute okolo 14 tisíc hodín svojho života (takmer 2 roky) a to nepočítam čakanie v zápchach. To je všetko nič. Koľko času z nášho života prežívame s našim deťmi, partnermi a rodičmi? A koľko času prežívame s Otcom, ktorý pozýva na cestu a uzdravuje? Koľko času sme venovali štúdiu, tvorivej práci a rozvoju seba? Koľko percent z nášho času života je pokojných, prežiarených šťastím a láskou a koľko naplnených hnevom a zlom? Koľko času venujeme činnostiam, ktoré nás nebavia a nevidíme v nich žiaden zmysel, koľko času prežijeme len tak – bez pridanej hodnoty sebe alebo druhému človeku. Nadávame na tých hore, ktorých ani nepoznáme, na ľuďoch okolo vidíme samé chyby, hnevá nás počasie a množstvo vecí, ktoré nie sú také ako by sme chceli. Veci sú také, aké majú byť a počasie si nosíme sami v sebe. K tej istej situácii v živote môžeme pristupovať dvoma spôsobmi – s tvrdým odmietaním a agresivitou, alebo s pochopením a láskou. Závisí to iba na nás, či pridáme hodnotu svojmu životu, alebo ju uberieme. Pápež František v piatok hovoril o tom, že sú dva spôsoby, ako sa môžeme pozerať na život. Prvý s dávkou tvrdosti, stavaním múrov, ktoré zabraňujú komunikácii medzi ľuďmi, až po degeneráciu nenávisťou. Druhý, ktorý stavia mostov porozumenia, a to aj po hádke či spore, čo predpokladá úsilie o pokoru.

Je škoda plytvať svojim životom, kaziť ho sebe aj druhým, len pre vlastnú pýchu. Nič sa nedá zobrať späť, ale zajtra začína nový deň. Dokončujem českú knižku, ktorú som pracovne nazval Vlastnou cestou a rozdelil som ju na tri časti, ktoré považujem sa dôležité pre budovanie úspešnej firmy – výkonnosť (robiť dôležité veci a nerobiť veci zbytočné), výnimočnosť (neuspokojiť sa s priemerom, usilovať o inovácie a majstrovstvo) a vášeň (robiť veci s láskou a radosťou, objavovať v nich zmysel). Je dobré radšej sa usmiať ako byť zamračený, radšej stavať mosty ako múry. A niekedy stačí použiť iba správne slová, aby sa svet okolo nás viacej usmieval.

0