Poznám ľudí, ktorí milujú svoje firmy až tak, že ich dokážu zničiť. Oni ich založili, venovali im to najlepšie, čo je v nich a nakoniec ich zničia. Do poslednej chvíle nechcú odovzdať vedenie firmy nástupcovi a keď to urobia, tak požadujú, aby to robil podľa ich predstáv. Poznáte to? Niekto vám dá dar a zároveň vám dáva podmienky, ako s nim máte zaobchádzať – je to porcelán po babičke, pole po starom otcovi, dom, na ktorom som sa tak narobil, firma, ktorú som vybudoval z nuly… Dávame takto deťom dar a bremeno súčasne. Aj ja bývam v dome po svojich starých rodičoch vo Varíne a teším sa, že môžem rozvíjať dedovizeň. Môj otec mi však nikdy nevnucoval predstavy o tom, čo mám s domom a záhradou robiť. Nechal to na mňa.

Je mi ľúto ľudí, ktorí sa nevedia vzdať majetku alebo firmy, ktoré vybudovali. Nemajú dôveru ku svojim nasledovníkom a neustále sa im miešajú do toho, ako spravujú zverené veci. Ničia tak často človeka, ktorému odovzdali štafetu, ale aj vzájomnú dôveru a vzťah a často aj samotné dedičstvo. Podobný boj, ako popisuje Ricardo Semler so svojim otcom vo firme Semco, zvádzajú denne desiatky nasledovníkov úspešných podnikateľov a rodičov. Je to láska k nástupcovi a jeho ochrana pred zbytočnými chybami? Alebo láska ku firme, ktorú senior vybudoval? Nie! Je to láska k sebe. Obyčajná ješitnosť. Pýcha, ktorá nám bráni uznať, že aj druhí môžu byť lepší ako my. Aj ja som odovzdal štafetu a som presvedčený, že to Roman Bače zvládne lepšie ako ja. Priznám sa však, že sa niekedy pristihnem, ako mu chcem do toho tárať, namiesto toho, aby som trpezlivo čakal na jeho predstavu a rozhodnutie. Aj so mnou občas lomcuje pýcha a ješitnosť.

Niektorí rodičia majú zase inú vlastnosť. Majú radi svoje deti až tak, že v nich zničia schopnosť samostatného života a rozbijú všetky vzťahy, ktoré by mohli milovanú ratolesť on nich odtrhnúť. Rodičia raz opustia tento svet a ich ratolesti prežijú osamelú starobu. Bola to láska k dieťaťu? Nie. Bolo to sebectvo.

Je pochabosť pochovať vlastnú firmu len preto, že človek drží opraty do poslednej chvíle, aj keď je čas stiahnuť sa a prenechať vedenie mladým. Rovnako pochabé je brániť svojim deťom žiť svoj život podľa seba a vnucovať im vlastnú predstavu. Podliehať ilúzii, že dokážeme riadiť všetko vo svojom živote aj v našom okolí. Wilfried Stinissen píše: „Kto spolieha na to, že všetko riadi Boh, nikdy nemôže byť sklamaný. Keď človek nedostane vec, ktorú si prial, vie, že ju nepotrebuje. Ak sa neprihodí niečo, čo očakával, môže z toho usúdiť, že to nepatrilo k jeho ceste. Tento človek však nie je sklamaný, lebo všetko je presne ako má byť.“

V týždni mi rozprával muž, ktorý nesmierne miloval svoju ženu. Spomínal na chvíle keď bol malé dieťa a pozoroval svojich rodičov. Najviac si pamätá ako občas otec pristúpil k mame a láskavo ju pohladil. Aj on takto niekedy pohladil svoju manželku, presne tak ako kedysi jeho otec mamu. Toto sú dôležité veci, ktoré dáva deťom rodina. Toto je skutočná láska, bez podmienok a bez sebectva. Láska, ktorá dáva len tak, v tejto chvíli, ktorá sa už nezopakuje. Ten muž už nemôže pohladiť svoju ženu a hľadá odpoveď na svoju bolesť. Skutočnú bolesť môže pocítiť len ten, čo skutočne miloval, tak ako lásku a šťastie naplno prežije človek, ktorý aj trpel.

Nepoznáme niekedy zmysel straty, utrpenia a nášho skúšania. A možno to ani nie je skúška ale premena, tak ako o tom rozprával v stredu môj priateľ Denis. Cez veľké osobné pády a trápenia dostal dar,  s ktorým dnes aj on môže pomáhať druhým ľuďom.

Ešte raz sa odvolám na Wilfrieda Stinissena, ktorý píše: „Väčšina kresťanov vynakladá väčšiu časť svojej energie na zápolenie s Bohom. Akonáhle s tým prestanú, uvoľní sa neuveriteľné množstvo energie. Zrazu kráčame rýchlejším tempom. Sme oveľa veselejší. Vzbura proti životu a životným okolnostiam spôsobuje vnútorný kŕč, ktorý je hlavnou a najdôležitejšou príčinou ľudského nešťastia…“

Nevieme prečo nám prichádza do života utrpenie. Krútime hlavou nad tým, prečo tak trpia tí, ktorí nikdy nič zlé neurobili. Jediné, čo nám ostáva je prijať to, byť trpezlivý, všetko znášať, všetko veriť, všetko dúfať a všetko vydržať…

0