Po Slovensku sa rútia veľké autá s majákmi a v nich sedia papaláši, ktorí sa ponáhľajú pomáhať svojmu ľudu. Vystúpia z auta, urobia fotografie a rozdajú balíčky. Aj pracovníci niektorých nadácii majú množstvo práce s veľkými projektmi a šekmi, ktoré rozdajú tým, ktoré správne vyplnili svoje žiadosti. Svoje kancelárie opustia len pri benefičných koncertoch. Nemajú čas, ponáhľajú sa pomáhať – efektívne a systémovo, ale bez srdca.

Chudoba nie je len nedostatok vecí, ale narušenie vzťahov k Bohu, k sebe, k ľuďom a k veciam okolo nás. Preto pomocou nemôže byť iba dodanie chýbajúcich materiálnych vecí, ale uzdravenie týchto vzťahov a pocitov, ktoré často vedú k pocitom hanby, bezmocnosti, menejcennosti, sociálnej izolácii alebo straty dôstojnosti.

Tí, ktorí pomáhajú slabším (chudobným, starým a chorým, pomalším žiakom alebo spolupracovníkom) majú často pocit, že presne vedia, čo ich „klienti“ potrebujú a vyriešia to za nich. Takto sa niekedy stavajú do pozície „pyšných spasiteľov“ a na druhej strane vytvárajú skupinu neschopných obetí.

Šéf odstrčí od problému menej schopného spolupracovníka a vyrieši to za neho, rodič vyrieši problém pomalšieho dieťaťa, pracovník nadácie poskytne presne definovanú pomoc vylúčenému človeku. Nemajú čas zdržiavať sa, veď treba pomáhať. Často sa však riešia následky a nie príčiny a namiesto budovania odolnosti sa zvyšuje sa krehkosť obete a jej závislosť na vonkajšej pomoci.

Spomínam si na to, ako som sa kedysi pýtal riaditeľa centra pre týrané deti, čo im mám kúpiť. On mi odpovedal – daj im svoj čas. Dával som im svoj čas a vytvorili sme si s niektorými deťmi pekný vzťah, ktorý pretrval. Paľko nás pozval aj na svadbu a už majú s Lenkou tri dcérky.

Odvtedy si hovorím, že správna rovnica pomoci je:

Pomoc = čas + vzťahy + láska + modlitba + peniaze

V Dobrom pastierovi sa nesnažíme o milodary a vzbudzovanie súcitu. Hľadáme partnerov, investorov, ľudí, ktorí chcú pomáhať. A takto pomáhame aj my im – pomáhať. Tí, čo pomáhajú druhým, žijú lepší život ako tí, čo žijú iba pre seba.

V Dobrom pastierovi sa stretávam s troma prístupmi k pomoci:

1. Jednu skupinu tvoria ľudia, ktorí si nájdu čas navštíviť nás, spoznať a pochopiť našu komunitu, nájsť si pozíciu, v ktorej nám vedia účinne pomáhať. Môžu nám dať svoj čas, odbornosť, modlitbu, prácu pre našich klientov, nepotrebné veci, ktoré u nás využijeme, alebo aj peniaze, ktoré tiež pomôžu.

2. Druhá skupina ľudí nám povie, že má iné priority, pomáhajú deťom, matkám, školám alebo prírode. Medzi ich priority nepatria ľudia na okraji spoločnosti, ktorí niekedy vzbudzujú dojem, že si svoj stav spôsobili sami svojim nesprávnym prístupom k životu. Je to tak v poriadku, každý nech pomáha tam, kde tomu rozumie a dáva mu to zmysel.

3. Táto skupina je najzaujímavejšia – tvária sa, že nám pomáhajú a v skutočnosti pomáhajú sebe. Chcú nás využiť ako lacnú pracovnú silu, alebo sa cez nás dostať k peniazom a iným výhodám. Zorganizujú pre nás „charitatívnu akciu,“ ale peniaze si zoberú pre seba. Niekedy majú veľa rečí o Bohu a pomoci chudobným, ale myslia hlavne na seba.

Počas môjho života som stretával úspešných ľudí, ktorí vedeli vybudovať firmy a zarobiť veľa peňazí. Sú na to potrebné rôzne talenty, vytrvalosť, disciplína a tvrdá práca. Pomáhanie druhým je možno ešte náročnejšie, lebo musíme spomaliť, byť trpezliví, vnímať viac druhého človeka, prijať ho a pomaly objavovať a rozvíjať jeho, niekedy hlboko skryté, talenty. Nehrajme sa na mesiášov. Môj otec, kedysi charakterizoval lekárov ako ľudí, ktorí zabávajú pacienta, kým ho Pán Boh neuzdraví. S pomocou druhým je to podobné.

Neponáhľame sa, našou úlohou nie je zachrániť celý svet. Stačí sa zastaviť, skloniť sa k človeku, ktorý potrebuje pomoc a vidieť v ňom Ježiša Krista. To ostatné sa nám podarí s Jeho pomocou.

Prišli ľudia z Poľska a natočili o nás film. Zadarmo.

15