Teším sa na budúcnosť – rozhovor so Zolom Demjánom

  1. Zolo, je to zaujímavé, ale v tomto roku oslavujú mnohí moji dobrí priatelia 60 rokov. Dozrievaš? Chápeš princípy sveta okolo? Tešíš sa zo života? Chodíš po horách a ešte Ťa nič nebolí? Aký schodík v živote predstavuje šesťdesiatka?

To, že mnohí naši priatelia sa dožívajú šesťdesiatky ma až tak neprekvapuje, veď sú to naši rovesníci :), akurát je mi divnô, že už je to 60! Vôbec sa na to necítim. Kedysi som vnímal šesťdesiatnikov ako starých ľudí, veď niektorí sa chystajú už do dôchodku, ale teraz si uvedomujem aké je to všetko relatívne. Myslím, že pomaly dozrievam, čo badám na tom, že sa stále viac a viac teším zo života ako takého. Už k tomu nepotrebujem „špeciálne dôvody“. Nemusím kvôli tomu vyliezť na nejaký kopec… Napriek tomu po horách chodím, bolia ma sem tam kríže, ale viem prečo a vždy v takej chvíli si pripomeniem si Hrušínskeho radu z filmu Vesničko má středisková :). Keď však mám byť úprimný, tak šesťdesiatka nepredstavuje v mojom živote žiaden schodík, dokonca to nemienim ani nijako oslavovať, veď oslavujem každý deň, tak nevidím žiaden dôvod špeciálne osláviť 60tku.

  1. Nedávno bolo výročie Tvojho výstupu s Juzkom Psotkom na Mt. Everest, v múzeu Pokhare som videl označený Tvoj prvovýstup na Daulághiri ako jeden z najvýznamnejších v histórii horolezectva, v roku 1989 si prestrihával hraničné drôty do Rakúska, prešiel si peši naprieč Slovenskom a precestoval pol sveta, bol si významný manažér a dnes koučuješ významných manažérov. Stretávam veľa nahnevaných ľudí a Teba vždy nájdem v dobrej pohode. Aký život si prežil, prežívaš a plánuješ prežiť?

Myslím, že som prežil a stále žijem, lebo ešte nemienim končiť, aj keď nepoznáš dňa, nepoznáš hodiny, úžasný život. Nikdy to nebola nuda a vždy sa niečo dialo. Nie na všetko v živote som hrdý, ale lepšie som to v tom čase nedokázal. No a čo bude v budúcnosti to sa nechám prekvapiť. Čím ďalej tým viac si uvedomujem, že to ako prežijem dnešný deň, to má obrovský vplyv na to akú budúcnosť si vytváram, preto si stále častejšie uvedomujem, že je dobré prežiť každý deň tak, ako keby mal byť posledný a už nemá zmysel niečo odkladať na „až budem veľký“. Naozaj som v pohode, v akej som asi nikdy predtým nebol. To neznamená, že niekedy sa necítim pod psa, ale viem že to prejde a niet najmenšieho dôvodu si sťažovať, veď tá blbá nálada je len a len v mojej hlave a okolie za to naozaj nemôže.

  1. Keď si mi rozprával o výstupe na Daulághiri s dvoma Kazachmi, mal som pocit, že ste dosiahli úspech viac vďaka agilite, synergii a schopnosti improvizovať a spolupracovať ako starostlivému plánovaniu, perfektnej výbave a podpore. Aj v podnikoch mám niekedy pocit, že sa veľa plánuje, analyzuje, všetci majú strach z rizika a chcú mať čo najviac zdrojov – len výsledok sa často nedostaví. Máš aj Ty niekedy pocit, že obmedzené zdroje a čas, tímové nasadenie a túžba dosiahnuť cieľ vedú k lepším výsledkom?

Máš absolútnu pravdu, na Dhaulágiri sme zažívali absolútnu synergiu. Každý sa mohol realizovať v tom, v čom sa cítil silný. Ja som sa vyžíval v naťahovaní dĺžok a preliezaní ťažkých miest a moji kazašskí spolulezci mi zabezpečovali servis, aký som nikdy predtým v horách nezažil. Keď som sa po dni ťažkého lezenia chcel chytiť ešusa, aby som niečo navaril, tak ma doslova odohnali od variča. Naše vybavenie malo veľmi ďaleko od perfektného, veď nám neprišiel kamión s výstrojom, tak som to nejako pozliepal v Kathmandu a liezol som v tom, čo sa podarilo zohnať. Panovala medzi nami perfektná súhra, dôvera a hlboký rešpekt. Veľmi veľa sme museli improvizovať, lebo keď lezieš prvovýstup, tak nemôžeš tušiť čo ťa čaká. Skutočne sme zažívali SYNERGIU. Dokonca chvíľami som mal pocit, že som bol v stave „flow“, kedy sa veci diali a ja ako by som bol len pozorovateľom. Myslím že sme dokonale splynuli s horou, stali sme sa jej súčasťou.

  1. Mne sa zdá, že „manažéri“ sa v podnikoch stále viac menia na úradníkov, ktorí spravujú systém. Keď systém prestane fungovať sú často bezradní. Myslím si, že potrebujeme viac podnikateľov, ktorí vedia rozumne riskovať, experimentovať, nachádzať riešenia aj v situáciách, ktoré sa neučili v prípadových štúdiách na MBA. Aké s tým máš skúsenosti Ty?

Moja skúsenosť je rovnaká a to platí najmä v nadnárodných koncernoch, kde je extrémne ťažké experimentovať a zdravo riskovať, lebo manažérov zväzuje množstvo nezmyselných prepisov a návodov. Osobne neverím, že v dnešnom dynamicky sa meniacom svete majú tieto rigidné kolosy vôbec šancu prežiť. Som hlboko presvedčený, že budúcnosť patrí malým firmám na čele so skutočnými podnikateľmi, ktorí pôsobia najmä regionálne a ponúkajú kvalitu. Aby to všetko fungovalo dlhodobo, musia ľudia robiť to čo vedia s radosťou a láskou, ale to na žiadnom štúdiu MBA neučia. Na seminároch, ktoré vediem sa vždy pýtam manažérov aký je zmysel podnikania a so železnou pravidelnosťou, bez jedinej výnimky, počúvam vždy jediné, „generovať zisk“. To ich učia na MBA. Pritom im uniká, že zisk, resp. zdravé cash flow je len nutná podmienka prežitia, ale zmyslom podnikania musí byť vytváranie hodnôt, za ktoré zákazník s nadšením zaplatí a ešte nás aj odporučí svojim kamarátom a známym. A to je žiaľ v nadnárodných kolosoch, kde jediný záujem anonymných akcionárov je čo najrýchlejšie zvyšovať hodnotu akcií, nemožné.

  1. V Himalájach si nám často hovoril vetu: Čo nemáme, to nepotrebujeme. Pri inej príležitosti si spomenul zlaté pravidlo – nerob druhým to, čo nechceš aby oni robili tebe. Zdá sa mi, že tieto vety si ľudia vo veľkom biznise nehovoria často a práve to nám spôsobuje rany, ktoré voláme ekonomickými alebo morálnymi krízami. Vidíš nejaké riešenie na to, aby ľudia zmenili svoje správanie, ktoré neprináša dobré výsledky?

Riešením je vrátiť sa ku koreňom. Pod koreňmi rozumiem náš ľudský základ, ktorým sú hodnoty, ktoré sú v súlade s nadčasovými, univerzálne platnými princípmi. Čiže k uvedomeniu si dôležitosti duchovnej inteligencie (SQ), ktorá ide ruka v ruke s emočnou inteligenciou (EQ). My sme dlhé roky žili len v rozvíjaní fyzickej (PQ) a mentálnej (IQ) – výkonov a znalostí. Keď si ľudia uvedomia, že nie je dôležité len to čo robíme, ale minimálne tak dôležité je aj to ako to robíme, tak sa všetko môže zmeniť. A dobrá správa je, že už sa aj mení. Popri zanikajúcom svete nefunkčných systémov sa tu vytvára nový svet, ktorý je založený na hlbokých ľudských hodnotách a empatii. Zatiaľ sú to „ostrovy pozitívnej deviácie“, ale čoskoro môžu dosiahnuť kritickú hodnotu a potom to môže byť aj rýchla zmena. Žijeme v znalostnej dobe, ale odtiaľ je len krôčik k múdrosti. Stačí, keď začneme naše znalosti využívať v súlade s hodnotami, ktoré nás učili staré mamy – zodpovednosť, vzájomný rešpekt, pokora, láska.

  1. Vidíš v správaní vrcholových manažérov vo veľkých korporáciách v posledných rokoch nejaké pozitívne zmeny?

V správaní zatiaľ veľmi nie, ja keď výnimky sa nájdu, ale to s čím sa stále viac stretávam, je uvedomenie si vrcholových manažérov, že takto to ďalej už jednoducho nemôže ísť. Začínajú mať plné zuby korupcie a nezmyselných procesov a hľadajú zmenu. V minulosti sa mi naplnil kalendár niekedy v polovici roka. Tento rok už v decembri som mal prakticky plný kalendár na rok 2015. Obrovsky narastá záujem o osobnostný rozvoj založený na princípoch, rozumej hlbokých ľudských hodnotách. A to vôbec svoje služby kouča a lektora neponúkam, oslovujú ma sami – záujem naozaj rastie.

  1. Zolo, bol si špičkový horolezec a možno si niekedy balansoval na hrane tak, ako sa to stáva aj v podnikaní. Čo Ti dal šport pre kariéru manažéra a kouča?

Horolezectvo a najmä to v najvyšších horách sveta mi dalo nesmierne veľa. Naučil som sa najmä čo znamená pokora. Naučil som sa, že naša možnosť nezávislej voľby je síce pekná vec, ale môže fungovať dlhodobo len vtedy, keď naše voľby sú v súlade s univerzálnymi princípmi a sme ochotní niesť za našu rozhodnutia aj zodpovednosť. Vysokohorské prostredie funguje na 100% v súlade s týmito princípmi. Pokiaľ je človek v súlade s nimi, tak veci zázračne fungujú. Keď ich arogantne porušuje, tak dostane okamžite po nose. Už aj v manažérskych pozíciách som sa riadil nadčasovými princípmi a fungovalo to napriek tomu, že moje okolie ich ignorovalo. A moja súčasná práca by bola bez toho absolútne nemysliteľná. Učiť niečo iné ako to čo žijem, by klienti okamžite prehliadli, moja dôveryhodnosť by sa stratila a rovnako by som stratil aj klientov. Horolezectvo ma naučilo aj to, že nemožno žiť zo „zašlej slávy“, ale treba na sebe neustále pracovať a že v tom momente, keď človek zaspí na vavrínoch, tak to je začiatok konca.

  1. Všetci hovoria o turbulentnom svete a manažmente zmeny. Myslím si však, že najdôležitejšie sú tie veci, ktoré sa meniť nemajú – charakter, hodnoty, ktoré vychádzajú z princípov, vzťahy a dôvera medzi ľuďmi. Čo treba urobiť, aby sme pri všetkých projektoch zmien, ktoré vo firmách prebiehajú nezničili aj jadro, DNA, korene, z ktorých všetko žije a rozvíja sa?

Permanentná zmena je práve jedna z charakteristík súčasnej doby v ktorej žijeme. Mnohí to žiaľ vnímajú ako hrozbu, ale v skutočnosti je to obrovská príležitosť. Samozrejme staré naučené pravidlá, procesy z minulosti prestávajú fungovať. Preto je bezpodmienečne nutné zmeniť naše vnímanie – precitnúť a začať sa dívať svet okolo nás novými očami – nebáť sa vzdať „ dobrých starých“ osvedčených metód. Dnešný svet vyžaduje slobodu a flexibilitu – schopnosť a ochotu pružne reagovať na zmeny. Preto tie rigidné predpisy nemôžu fungovať. Keď sa podarí lídrom nadchnúť ľudí vo svojich tímoch príťažlivou víziou, spojiť ich spoločným poslaním – zmyslom a dostať do ich hláv a sŕdc hodnoty založené na princípoch, tak všetko začne zázračne fungovať. To je v podstate to čo nazývame firemnou kultúrou. Samozrejme to vyžaduje v prvom rade vybudovať atmosféru dôvery v tímoch a to bez osobnej integrity lídrov nie je možné. Lídri musia byť nielen kompetentní – a to najmä vo vedení ľudí, ale aj charakterní. A sme opäť pri duchovnej inteligencii… Musíme nájsť rovnováhu medzi budovaním kultúry (hodnoty a poslanie) a dosahovaním výsledkov (vízia a ciele), tak ako farmár prikladá rovnakú dôležitosť príprave pôdy, ako zberu úrody. Naša spoločnosť posledných 100 rokov sa zameriava najmä na zber úrody a na prípravu pôdy sa akosi zabudlo…

  1. Zolo, ako budúci šesťdesiatnik máš právo poradiť niečo mladým podnikateľom. Viem, že rady múdrych mužov mladí, väčšinou neprijímajú, ale skús to, prosím.

Ja si myslím, že mladí podnikatelia to intuitívne cítia a že im netreba nič radiť. Sú „vyššie vývojové štádium“ ako je súčasná stará generácia manažérov a to o čom tu hovorím majú v sebe. Jediné čo potrebujú je mať odvahu ísť proti prúdu a nebáť sa žiť a podnikať slušne. Hlavne aby nepristúpili na tie nefunkčné „pravidlá hry“ súčasného, ale podľa mňa už zanikajúceho sveta biznisu.

  1. Skús sa pozrieť späť na svoj život a jeho jednotlivé etapy. Ako často si sa v nich pozeral na hodiny a kompas? Bola to cesta rovná alebo skôr kľukatá?

Boli obdobia, keď som sa najprv díval na hodiny a až keď som zablúdil, tak som lovil z vrecka kompas. Často už bolo neskoro… Dnes už zásadne používam najprv kompas a až potom hodinky. Smer, chápanie zmyslu sú pre mňa oveľa dôležitejšie ako to za aký čas to stihnem. Ale myslím, že každý musíme prejsť v živote aj fázou hodín, aby sme si uvedomili význam kompasu. Som však presvedčený, že mladá generácia bude aj v tomto efektívnejšia a že ich „obdobie hodín“ bude oveľa kratšie, ako bolo to naše a začnú kompas používať oveľa skôr. Moja cesta životom bola určite viac kľukatá ako rovná a to bol na tom krásne a som presvedčený, že to najlepšie ma ešte len čaká. Ja som v tomto skutočne optimistom a teším sa na budúcnosť.