Píšem tento blog na terase nášho domčeka s trstinovou strechou pod obrovskými stromami nad riekou Okavango. Celý deň sme prechádzali krajinou kmeňa Kavango, ktorí žijú v malých rodinných komunitách a okrúhlych domčekoch. Pred chvíľou sme sa vrátili z plavby po rieke a stretli sme rodinu hrochov. Včera sme pozorovali troch driemajúcich levov, stáda pakoňov, antilop, žiráf, slonov, zebier a ďalších nádherných zvierat. Cez veľké stromy presvitá zapadajúce slnko a z tečúcej rieky a pokojných stromov ide obrovský pokoj. Ráno sme sedeli na najväčšom zachovanom meteorite, ktorý sem spadol pre 80 tisíc rokmi. Pokoj narušilo moje pripojenie na internet, keď som na slovenských stránkach zbadal fotografie smiešnych a bezvýznamných postavičiek, ktoré by chceli byť dôležité. Rýchlo som to vypol. Ako nám je dobre bez správ z našej rodnej krajiny. Pokoj a mier. V prírode vidíme obrovskú rozmanitosť a dopĺňanie sa. Lev nezabíja antilopy pre trofeje ako niektorí primitívi, ktorí sem chodia poľovať. Poznám dokonca jedného katolíckeho „kňaza“ z Kysúc, ktorý rád rozpráva o svojich poľovníckych zážitkoch v Afrike. Farár – podnikateľ s luxusnými autami a drahými puškami.

Stretávame tu mladých a šikovných ľudí. Všetci hovoria dobre anglicky, majú slušné vystupovanie, zmysel pre humor a celkom dobrý prehľad. V Namíbii, Botswane alebo v Zimbabwe vidieť rýchly rozvoj. Mám pocit, že mladí Afričania vidia pred sebou lepšiu budúcnosť a starým Európanom zostali spomienky na slávnu minulosť.

Protiklad harmónie a rozmanitosti prírody nachádzame v rastúcich mestách Afriky – obchodné reťazce s kokakolou a ďalšími globálnymi žbrndami nemôžu chýbať ani v Afrike. Aj firma DoxxBet zo Žiliny preniká do Nigérie, Sierra Leone a ďalších krajín Afriky. S hracími automatmi a hazardnými hrami. Za všetkým sú len špinavé peniaze, ktorých sa niektorí ľudia nevedia nasýtiť. V minulosti tu veľké európske národy okrádali a zabíjali domorodé obyvateľstvo aj zvieratá – v očiach im svietili diamanty, zlato a peniaze.

Aj dnes niekedy posudzujeme ľudí z Afriky ako pomalých, nevzdelaných alebo neproduktívnych. A načo nám je naša západná rýchlosť, vzdelanie a výkonnosť? Aby sme si mohli zaplatiť poľovačku na ďalšie trofeje, ktoré s pýchou ukazujeme ostatným? Už nemáme čas len tak sedieť a pokojne sa pozerať na stromy, rieku alebo zvieratá. Zotročili sme samých seba. Predávame čas svojho života v práci, ktorá nás nebaví a nedáva žiaden zmysel. Mnohí musia veľa pracovať, aby mali peniaze. A mnohí aj zarobia veľa peňazí, ale nemajú čas na to, aby skutočne žili.

Nedávno mi rozprával Josef Dvořáček príhodu s africkými dodávateľmi korenia pre Sonnentor. Pri návšteve Európy sa ho pýtali na domy, v ktorých videli starých ľudí. Vysvetlil im, že sú to starobince a oni len nechápavo krútili hlavami a hovorili: „Takí ste bohatí a neviete sa postarať o svojich rodičov.“ Pred pár dňami sme videli usadlosti, kde žijú spolu rodičia, deti aj vnúčatá. Spoločne jedia, žijú a pracujú. A pri domoch im stavajú asfaltové cesty, aby sa dostali do supermarketov a mohli byť nezávislí jeden na druhom. Keď sa to podarí, tak budú závislí na globálnych korporáciách, budú si môcť kúpiť stále viac vecí, ale budú mať menej času a radosti zo života. Dopadnú ako africké zvieratá v našich zoologických záhradách. Užívam si pokoj v Afrike. A trochu im závidím, že nemajú Fica, Danka alebo Matoviča. Možno majú nejakých vlastných debilov, ale tých ja nepoznám. A tak si s Milenou vychutnávame africkú prírodu a krásne zvieratá. Budeme na vás spomínať v pondelok. Je to prvý krát, čo nebudeme na Akadémii Dobrého pastiera za niekoľko rokov. Verím, že všetko s Danielom Hevierom, Renátkou Fogeltonovou a Ľubkom Klieštikom dopadne dobre.

80 000 ročný meteorit a trochu mladšia Milena

Nad riekou Okavango

Dedinka rodiny Kavango

42