Rôzne skupiny ľudí by chceli mať vyššie platy. A politici im ich občas sľubujú. Podľa toho, ktorá skupina najviac kričí, alebo má sympatie verejnosti – učiteľom, lekárom, rušňovodičom, policajtom a pod. Vždy som si myslel, že odmena za prácu by mala zodpovedať hodnote, ktorá bola v práci vytvorená. Riaditeľ jednej slovenskej nemocnice mi nedávno rozprával o svojich lekároch, s ktorými nemôže diskutovať o zlepšení ich práce, lebo by mu odišli. Všetci ale berú pomerne vysoké paušálne platy a ani jedno euro nemajú naviazané na kvalitu a výkon. Poznám veľa učiteľov, ktorým by som dal oveľa vyššie platy, ale poznám aj takých, ktorým by mali zakázať učiť deti a študentov. Podobne je to s lekármi a zdravotníkmi – sú medzi nimi obetaví ľudia a špičkoví odborníci, ale aj arogantní a neschopní ľudia, ktorí si nezaslúžia ani platy, ktoré poberajú dnes. Prečo sa neustále vedú tieto smiešne diskusie o plošnom zvyšovaní platov? Nech si platy zvyšujú ľudia sami – podľa presne definovaných parametrov pridanej hodnoty, ktorú vytvoria. Profesor Milan Zelený hovorí o odmeňovaní učiteľov toto: „Učitelé, instruktoři a profesoři nemohou být odměňování „podle glejtu“, ale podle přidané hodnoty, kterou se svými žáky realizují. Jen tak si učitelská profese znovu získá respekt, který je v úspěšných společnostech samozřejmostí.“

Najviac ma rozčuľujú diskusie o platoch štátnych úradníkov, poslancov alebo politikov, ktorí sa rozmnožujú ako nádory a škodia škodia spololočnosti podobne ako rakovina. Aj táto vláda založila jedno zbytočné ministerstvo, ktorého ministerka zakladá ďalšie zbytočné organizácie – za naše peniaze.

Jedna z prvých organizácii, v ktorých sme museli byť povinne prihlásení bolo Revolučné odborové hnutie – ROH. Museli sme platiť za známky a oni nám z týchto peňazí kúpili na Vianoce banány a čokoládu, občas preplatili návštevu ruského filmu. Odborári fungujú aj dnes a veľmi mi pripomínajú komunizmus. Minimálna mzda a deformovanie ceny práce, právo na prácu, znižovanie flexibility pracovníkov, benefity pre vyvolených, zásahy štátu do ekonomiky – to sú len niektoré z aktivít, ktorými odborári postupne ničia firmy. V USA na silu odborárov doplatili celé odvetvia, neskôr bol vplyv odborárov v záujme rozvoja americkej ekonomiky obmedzený. Veľkú silu majú dnes v Nemecku alebo Francúzsku, kde to niektoré priemyselné odvetvia poškodzuje podobne, ako kedysi v USA. Nemeckí odborári, napríklad v IG Metall sa však aspoň nechávajú vzdelávať v oblasti analýzy a merania práce a organizácie výroby, aby vedeli s manažermi firiem viesť odborný dialóg. Tým našim z OZ Kovo, stačí zaparkovať limuzíny za rohom, obliecť si modré vesty, zobrať megafóny a vykrikovať nezmysly. Dnes sa moderné firmy prestávajú deliť na zamestnávateľov a zamestnancov, vznikajú siete spolupodnikateľov. Tradičných vykonávateľov opakovanej práce nahrádzajú roboty a automaty, ktoré odborárov nepotrebujú. Skôr vzniká otázka, čo budú robiť ľudia, ktorých nikto nezamestná. Namiesto ochraňovania „bezmocných,“ potrebujeme teda skôr pomáhať ľuďom v tom, aby sa vedeli o seba postarať, aby sa naučili podnikať, aby neboli závislí na zamestnávateľoch a rôznych „ochrancoch.“

Prestaňme diskutovať o vyšších platoch pre vybrané skupiny ľudí. Začnime riešiť kvalitnú prácu a spravodlivú odmenu za ňu.  

50