Je obdobie, keď sme zatvorení a nestretávame sa. Je to ťažké, ale skúsme to premeniť na výhodu. S Heňom Chomistom sme pripravili seminár na túto tému. Našiel som v knižnicie ešte zopár knižiek Chrám uprostred trhoviska od môjho priateľa Juraja Jordána Dovalu. Výborná kniha pre túto dobu stíšenia. Ak ju chcete napíšte mi, nechám vám ju v Žiline alebo v Kláštore pod Znievom, prípadne pošlem poštou. Je fakt dobrá. Tu je niekoľko ukážok z nej:

Názov tejto knihy môže znieť provokatívne. Často sa stretávam s názorom, že žiť duchovne a zároveň si plniť každodenné povinnosti, je nemožné. Vnútorná modlitba, rozjímanie, meditácia, či kontemplácia, boli vždy výsadou mníchov zavretých v kláštoroch. Ako by mohol obyčajný smrteľník, uvrhnutý na opačnom póle – v zhone a povinnostiach – žiť spirituálne? To sa dá v kláštore, za kamennými múrmi a v tichu samoty, nie vo svete. Navyše človek dneška nemá čas zastaviť sa, sadnúť si a v mlčaní sa ponoriť do Božej prítomnosti. Nemá čas ani na rukolapnejšie veci ako rodina, deti, knihy a koníčky, tak ako by mohol mať čas na zastavenie sa a vnímanie ticha?

Je zrejmé, že sa nejedná len o lacné výhovorky, ale pravdivý obraz dnešnej reality. Uznávam, spoločnosť je nastavená na výkonnosť, rýchlosť a vybrúsenú efektivitu. Kto nedrží tempo, prichádza o zamestnanie, alebo má pocit, že nestihne zabezpečiť deti, rodinu, alebo má strach, že skončí ako bezdomovec… Na hlbšie skúmanie toho, čo prežívame, nám nezostáva čas. Ale pri všetkej úcte k povedanému, ak by malo byť iba naháňanie hmotných statkov zmyslom celého života, aký je potom rozdiel medzi človekom a ťažným zvieraťom? Žiadny. Obaja ťahajú dovtedy, kým ich pri ceste nenájdu so smrťou na jazyku.

Stretávam mnoho úprimných ľudí, ktorým takýto stav nevyhovuje. Chceli by vniknúť pod škrupinu života, bytia, či formálne prežívanej viery, len nevedia ako. Túžia po tom, aby ich život nebol iba zhromažďovaním hmoty, ktorá nás pudí k ďalším výkonom a ďalšiemu „smädu po majetku“ v nekonečnom kruhu. Pokiaľ sú veriaci, túžia po tom, aby ich život nebol obmedzený na pár základných náboženských úkonov, ktoré navyše mnohokrát prebiehajú stereotypne a bez hlbšieho duševného pohnutia.

Preto vznikla táto kniha. Je jednoduchou príručkou, ako postaviť chrám uprostred trhoviska. Je to kniha praktická, učí spiritualite všedného života. Poskytuje mnoho meditácií a rozjímaní, ktoré sa dajú praktizovať bez toho, aby si človek musel sadnúť a zavrieť oči. Kvalitných kníh o meditácii a vnútornej modlitbe už bolo napísaných mnoho. Nemalo by cenu nosiť ďalšie drevo do hory. Ale návody podávané v tejto knihe sa týkajú duchovného prežívania na ulici, v práci, v rodine… uprostred šumu a ruchu sveta.

Ako knihu používať

Kniha sa delí na dve časti: teoretickú a praktickú. Teoretická časť má čitateľa oboznámiť so základnými pojmami a osvetliť niektoré dôležité veci. Je akýmsi odrazovým mostíkom.

Podstatnejšia je praktická časť. Meditácie, ktoré uvádzam, sú mnohokrát odskúšané v praxi na vlastnej koži. Sú barličkami, či pomôckami, ktoré osviežia vašu dušu. Pripravia vám nejedno prekvapenie, zbystria vaše zmysli, pomôžu bojovať s pokleskami a vášňami, naučia vás diviť sa a žasnúť, ďakovať, radovať sa, v mnohom zmenia váš pohľad na svet, na život a prehĺbia vzťah s prameňom všetkej existencie – s BOHOM.

Meditácie sú písané v prvom páde jednotného čísla. Z niekoľkých dôvodov. Rád by som sa vyhol imperatívnym príkazom: mysli na Boha, dýchaj uvoľnene, prežívaj prítomnosť, buď radostný, rob toto alebo toto… Meditácia je jav nenásilný, pokojný a slobodný, preto je dôležité, aby mal čitateľ pocit, že nie je do ničoho tlačený. Ďalšia vec, pokiaľ si čitateľ osvojí niektoré typy meditácií a bude ich v živote aplikovať, automaticky ich bude vo svojej mysli premietať v prvej osobe. Tak je to správne. Nie: dýchaj pomaly. Ale: dýcham pomaly. Meditácia nie je o tom, čo by som mal robiť, ale čo práve robím. Tu a teraz.

Pre lepšiu orientáciu sú meditácie rozdelené podľa svojho zamerania a obsahu do kapitol a sú očíslované. Pomôže to vám i mne, keď sa na nejakú odvolávam.

Uvedené meditácie sú pomôckami. Nie je nutné skúsiť všetky a vôbec nie je žiadúce, snažiť sa počas jedného dňa praktizovať z nich čo najviac. V duchovnom živote (ako aj v živote všeobecne) platí jednoduchá zásada: kvalita je lepšia ako kvantita. Nájdite si dve-tri meditácie, ktoré vás najviac oslovujú a tie sa snažte nejaký čas realizovať. Po čase zaraďte iné. Meditácie striedajte podľa vlastného uváženia, obmieňajte, môžete si dokonca vymýšľať vlastné… Máte voľnú ruku, ste slobodné bytosti. Boh má rád tvorivosť, miluje ľudskú kreativitu a fantáziu. Dôležité je, aby si človek vypestoval schopnosť vedieť sa vytrhnúť z všednosti života do prežívania vzťahu s Bohom. Aspoň párkrát za deň pozdvihnúť svoju myseľ k Bohu, pomyslieť si na Boha a precítiť jeho prítomnosť, večnosť.

Verím, že každému, kto má otvorené srdce, sa kniha stane dobrým pomocníkom na ceste… Veľa šťastia.

Meditácia, rovnako ako modlitba, sa praktikuje vo všetkých náboženstvách. Forma a spôsoby sú podobné alebo dokonca rovnaké, iný je obsah. To znamená: hinduista, buddhista, moslim aj kresťan…, ak idú meditovať, musia sa stíšiť a musia zamerať svoju pozornosť na niečo. Na čo? – tam sú zvyčajne rozdiely. Zenový majster napríklad na prázdny priestor (ticho, prítomnosť, holú stenu…), hinduista na mantru (nejaký védsky text, podobizeň Višnu, Šivu…), kresťan na Ježiša Krista (Boha, Božiu milosť, Božiu prítomnosť…). Metóda je teda rovnaká, rozdielny je objekt meditácie.

Na prvý pohľad je to markantné pri modlitbe. Ak sa človek modlí, musí otvoriť ústa a tvoriť slová. Ku komu sa však modlí, koho berie do úst, koho vzýva a prosí o pomoc – je rozdielne.

Presnejšie povedané, je to rozdielne v pojmoch a verbálnom vyjadrení. Po rokoch meditácií človek zisťuje zaujímavú skutočnosť, že v hlbinách duše môže ísť o rovnaký ponor do Boha. Bránim sa zjednodušenému a pokrivenému pohľadu, ktorý sa ponúka a ktorý je akousi „svätou útechou“ pre mnohých našich veriacich: my kresťania vedieme správny duchovný život, lebo sa zameriavame na Krista; nekresťania idú nesprávnou cestou, lebo Krista do svojich modlitieb a meditácií nezahrňujú. To je omyl. Aj nekresťania meditujú lásku, pravdu, Boha, Božiu milosť, pokoru, milosrdenstvo, súcit, zbavovanie sa vlastných túžob, obetovanie sa pre druhých… Stovky svätcov v hinduizme, taoizme, judaizme, budhizme, či islame dokazujú, že s Bohom žijú rovnako intenzívne ako kresťanskí mystici. Boh Otec ani Syn ani Duch Svätý, nie sú vo svojom pôsobení obmedzení len na kresťanské cirkvi, to by bol veľmi naivný a chybný pohľad. Nezamieňajme si naše konfesionálne pocity s transcendentnou realitou, Boh nikdy nebol a ani nie je nikým sprivatizovaný.

Láska, pravda, dobro a pokora privádzajú ku Kristovi rovnako kresťana ako nekresťana. Ak nekresťan vzýva lásku a slúži druhým, je to bohoslužba, liturgia lásky. Ak sa nekresťan z lásky obetuje pre druhých, pre svet, je to rovnaké, ako keď sa napríklad Maximilián Kolbe obetoval v koncentračnom tábore pre iného človeka, otca rodiny. „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“ (1Jn 4,16) To, že v láske môže žiť ktorýkoľvek človek čistého srdca, je overené dejinami aj prítomnosťou. Veľký básnik a františkánsky kňaz Svetoslav Veigel napísal vo svojom poslednom diele Myšlienky v Bohu toto hlboké vyznanie: „Ciest k Bohu je toľko, koľko je na svete ľudí. Každý má svoju. Nemusí byť veriaci. Ak má neskazené svedomie, vlastne nie je nevercom. Ponechajme každému právo vyznávať a tvoriť, ako on chce, dokiaľ nepodrýva základy spoločnosti.“

V kresťanstve sú známe tri základné druhy vnútornej modlitby: rozjímanie, meditácia a kontemplácia. Čo tieto tri pojmy znamenajú?

Rozjímanie je premýšľanie nad niečím. Nad nejakým posvätným výrokom (z Biblie), alebo nad okamihmi z Kristovho života (ukrižovanie, zmŕtvychvstanie, atď.) Pri rozjímaní je vo veľkej miere zapojená imaginácia, fantázia a vnútorná projekcia. Myšlienky voľne plynú v rámci danej témy.

Pri druhom stupni, meditácii, sa snažíme hlavne o vnútorné mlčanie a bdelé vnímanie. Nechávame myseľ vypnutú, resp. sústredenú. Pod pojem meditácie sa toho skryje mnoho – vnútorné odriekanie modlitby (napr. Ježišova modlitba známa hlavne na východe u ortodoxných mníchov), ruženca, sústredenie sa na obraz Krista, ale aj mlčanie a bdelé vnímanie Božej prítomnosti. Preto je meditácia akoby mostom medzi dvoma pólmi.

Vrcholom mlčania, nazerania, koncentrácie a posvätného sústredenia, je kontemplácia. Je priamym opakom rozjímania. My sami úmyselne netvoríme žiadne obrazy, ani predstavy. Ak sa nejaké vyskytnú, necháme ich tak a vrátime sa k posvätnému mlčaniu v Božej prítomnosti.

Sv. František Salezský takto popisuje rozdiel medzi rozjímaním-meditáciou a kontempláciou: „Podobne sa modlitba na­zýva meditáciou (rozjímaním), pokiaľ nevydá med zbožnosti, potom sa mení v kontempláciu. Lebo a­ko včely prelietavajú končiny svojho kraja a zbierajú hneď tu hneď tam medovú šťavu, zhromaždia ju a spracúvajú pre rozkoš, ktorú majú z jej sladkosti, tak aj my rozjímame, aby sme zhromaž­dili lásku k Bohu, avšak keď ju zhromaždíme, nazeráme Boha a upierame pozornosť na jeho dobrotu pre ľú­beznosť, ktorú nám v nej láska dáva nachádzať.“

Sv. František opisuje, že myseľ pri rozjímaní (meditácii) lieta ako včela z kvetu na kvet, aby „nazhromaždila lásku k Bohu“. Keď ju už má, nepremýšľa nad ničím, len v nej ticho zotrváva.

Terminológia a definície sú u rôznych autorov rôzne. Napríklad pojem meditácia sa bežne používa aj na „rozjímanie nad textom“. Zíde sa skupinka ľudí, ktorí si prečítajú časť Písma a spolu nad ním premýšľajú. Je to „meditácia nad Písmom“. Iní zase vnútorné mlčanie, ticho duše a hlbokú kontempláciu nazvú meditáciou. Je to v úplnom poriadku. Aby sme sa nezamotávali v húštine pojmov – ktoré skutočne nie sú až také dôležité – používam v knihe aj ja jednotný (dá sa povedať „univerzálny“) pojem pre vnútornú duchovnú prácu: meditácia.

Príklady:

Bdiem

Táto meditácia patrí medzi elementárne. Dokonca sa dá povedať, že je východzím bodom k ostatným druhom duševnej činnosti. Bdelé vnímanie skutočnosti nám otvára dvere k tomu, aby sme vedome prežívali, čo sa deje. Čo prebieha okolo nás, aj v našom vnútri. Opakom je nevedomé či podvedomé prežívanie, teda stav mysle, v ktorom sa necvičený človek väčšinu dňa nachádza.

Ak začneme dianie vnímať za plnej účasti vedomia, staneme sa pozornejšími, menej roztržitými a pokojnejšími. Vypestujeme si schopnosť sebaovládania a psychickej sebadisciplíny, ktorá je tak výrazná u mníchov, ale na ktorú väčšina ľudí a spoločnosti rezignuje. Bdelý človek dokáže ustáť spory a hádky bez kriku, dokáže prejaviť pokoj v čase všeobecnej nervozity a zdržanlivosť v situáciách, keď sa iní nechajú zlákať vôňou nerestí. Bdelý človek má svoj názor, ktorý je pevný. Bdelý človek ide svojou cestou, aj keď dav strháva okoloidúcich a vyburcuje ich robiť to, čo by za normálnych okolností nerobili. Bdelý človek neklame, drží sa zásad čestnosti, je imúnny voči reklamám a trendom, je nepodplatiteľný a neskorumpovateľný. Bdelo a s pokojom odmietne to, čo sa prieči jeho morálnym zásadám a ide ďalej svojou cestou.

Táto meditácia mi v roku 2003 takpovediac zachránila život. V jednu aprílovú noc sa nám narodil syn Jerguš. Bol som pri pôrode a snažil som sa byť celú noc manželke oporou. Duševná spoluúčasť s jej trápením a bolesťami ma statočne vyčerpala. Odchádzal som od nej z pôrodnice o siedmej ráno. Čakalo ma päťdesiat kilometrov autom po dosť náročnej kľukatej ceste. Bol som na smrť unavený. Oči sa mi zatvárali a mal som jedinú túžbu: sklopiť v aute sedačku a spať. Hlava sa mi motala, ale aj tak som musel naštartovať motor a šoférovať, pretože ma o hodinu čakalo stretnutie s podnikateľom, ktorý si chcel u nás na fare prenajať priestory. Neprísť na toto stretnutie znamenalo premrhať obrovskú príležitosť, ktorá by sa tak skoro nenaskytla. Naštartoval som auto a vyrazil na cestu. Bojoval som zo všetkých síl, ale oči mi aj tak klipkali. Nútil som sa do bdelého stavu, ako najviac to šlo. „Bdelosť – prítomnosť – som tu – bdelosť – prítomnosť – …“ opakoval som si. Míňal som autá, ktoré sa mi zdali ako hračkárske makety. Cesta mi pred očami kmitala. Ale po čase sa situácia ustálila, bdelý stav prevládol a došiel som v poriadku. Viem, že keby som nebol zvyknutý na praktizovanie bdelého vnímania, skončilo by to mikrospánkom a nešťastím…

 Meditácia: Samotná meditácia je veľmi jednoduchá. Je priezračná a čistá. Na nič nemyslím, vnímam prítomnosť. Udržujem svoju myseľ v bdelom stave. Pozorujem, čo sa deje, vnímam prítomnosť. Som duchaprítomný.

Filozof René Descartes povedal objavnú vetu, ktorá sa zapísala do histórie: Myslím, teda som. V tomto prípade platí iba: Som. Som ako nahý novorodenec – nemám žiadne myšlienky, túžby, za ničím sa neženiem, nič nechcem. Som. Som ako čistý, nepopísaný list papiera. Jestvujem: Som.

Prítomnosť – Žijem tu a teraz

Meditácia prítomnosti alebo prítomného okamihu má mnoho spoločné s predošlou. Zaslúži si však samostatný priestor. Prítomný okamih je tým najdôležitejším priesečníkom v ľudskom živote. Veci sa dejú v prítomnosti a následne sa stávajú už len petrifikovanou, zakonzervovanou formou bytia. Minulosť sa udiala, budúcnosť ešte len príde. Ale prítomnosť je posvätný záblesk času, je to okamih bytia, ktorý práve prežívame. Skeptik by povedal, že prítomnosť vlastne neexistuje. Budúcnosť sa na nás valí rýchlosťou svetla a skôr než sa spamätáme, mihne sa popri nás a za naším chrbtom je už minulosťou. Budúcnosť nestihneme ani uchopiť a je z nej minulosť.

Ale to je omyl. Práve prítomnosť nám odkrýva to najpodstatnejšie. Ak môžeme niečo zmeniť, tak jedine v prítomnosti. V prítomnom okamžiku tu a teraz. V prítomnosti si tvoríme budúcnosť a konzumujeme plody minulosti. Prítomnosť je zázrak na perlovom náhrdelníku času. Preto ňou nemrhajme, ak chceme žiť slobodne, žime tu a teraz. Ak chceme niečo zmeniť, žime tu a teraz.

Meditácia: Som celým svojím vedomým sústredený na prítomný okamih. Ak stojím na prechode, uvedomujem si, že stojím na prechode a prežívam jedinečný okamih svojho bytia. Ak čakám na autobus, uvedomujem si, že čakám na autobus a prežívam jedinečný okamih svojho bytia. Ak uspávam na rukách dieťa, uvedomujem si, že som tu a teraz, držím na rukách svoje milované dieťa a prežívam jedinečný okamih svojho bytia.

Žijem TU a TERAZ. Nič nie je dôležitejšie. To, čo sa stalo, ani to, čo sa má stať. Stojím, dýcham, plačem, smejem sa TU a TERAZ.

V spomienkach sa kach ohliadame späť, prežívame entuziazmus. Napriek tomu, že sme prežívali „ťažké časy“. Zlé a negatívne vytesníme, zostáva len to dobré. Prítomnosť však posudzujeme hyperkriticky: Všetko je zlé, nestojí to za nič… Prejde pár rokov a povzdychneme si: Aké to bolo vtedy krásne… A stále dookola.

Toto poznanie nás môže naučiť čomusi veľmi dôležitému – Vidieť veci z vtáčej perspektívy. Z pohľadu nadčasovosti a večnosti. Pomôže nám to prežívať ľahšie súčasné problémy a krízy. Uľaví v bolesti a utrpení. Predsa to máme už toľkokrát zažité: Čo sa nám dnes javí ako armagedon, o rok vnímame ako bežnú búrku, ktorá príde a odíde.

Navyše, pri múdrom pohľade späť si uvedomíme aj inú zákonitosť: To, čo sme tak ťažko niesli, na čo sme nadávali a hromžili, nám prinieslo mnohé cenné skúsenosti, ktoré nás posunuli vpred. Čas je nástroj Boha, zázračný lekár. Alebo ako raz povedal Jean Paul Sartre: „Možno existujú krajšie časy, ale ten súčasný je náš.“

Meditácia: V čase krízy, utrpenia a beznádeje, si uvedomujem, že všetko sa raz pominie. Smútok, bolesť, utrpenie aj žiaľ… Dnes je to takto, o pár dní to bude iné. Všetko sa pominie, iba večnosť zostane.

Čo mi má táto situácia dať? Čomu ma má naučiť? Bože, otvor moje srdce a pomôž mi pozrieť sa na seba z pohľadu večnosti.

 Posledný okamih

Aj v tejto meditácii hrá dôležitú rolu čas. Má nám pomôcť správne sa rozhodovať. Je akýmsi merítkom našich túžob a cieľov.

Pokiaľ sme zameraní na konzum a nežijeme spirituálne, väčšinou sme otrokmi túžob po vlastnení čohosi (auta, chaty, peňazí…), či dosiahnutí nejakého nehmotného statku (kariéry, spoločenskej pozície, slávy…). Horíme pre to, aby sme to dosiahli. Sme pripútaní, závislí a zotročení. Nehľadíme napravo ani naľavo, ak sme príliš agilní, máme tendenciu ísť za svojím vytýčeným cieľom „cez mŕtvoly“.

 Ak chceme žiť spirituálne, pokojne a vyrovnane, skúsme nasledujúcu meditáciu vždy, keď po niečom začneme prahnúť.

Meditácia: Kladiem si otázky: Bude to mať pre mňa rovnakú cenu aj o desať, dvadsať rokov? Akú to bude mať pre mňa cenu v posledný okamih, keď budem opúšťať tento svet? Akú to má cenu z hľadiska večnosti?

Pokoj

Šťastie sa nedá nájsť bez vnútorného pokoja. Vnútorný pokoj je múdrosť vekov, povestný „kameň mudrcov“, ktorý hľadajú filozofi od nepamäti. Dejiny ľudstva sú snahou o naplnenie osobného šťastia a našich túžob.

Tradície svetových náboženstiev nám poskytujú návody, ako sa k hodnote šťastia a pokoja dopracovať. Gautama Budha učil štyri vznešené pravdy. Hovorí v nich, že kto sa zbaví smädu po živote, po prchavých okamihoch, ktoré nám existencia prináša, dôjde večného pokoja.

Taoizmus radí, aby sme splynuli s rytmom Taa (tao – cesta; oživujúci princíp kozmu; dych prírody), tak získame blaženosť a vyrovnanú myseľ.

Judaizmus učí prostredníctvom proroka Izaiáša: „Pane, daruješ nám pokoj,“ (Iz 26,12)  a inde „vo veľkom pokoji budú tvoje dietky.“ (Iz 54,13

Islam nás poúča: „Ó ľudia! Rozšírte pozdrav pokoja, poskytnite jedlo tým, čo ho potrebujú a modlite sa v noci, zatiaľ čo ľudia spia – potom budete môcť vstúpiť do raja s pokojom.“ Islamskí mystici dosahovali stav wilája („priateľstvo s Bohom“), ukotvenia v Bohu, ako stav trvalej radosti a pokoja.

A čo povedať ku kresťanstvu? Kresťanstvo je doktrínou milosrdenstva, mieru a pokoja; spása je dosiahnutie horizontu Božieho kráľovstva, miesta pokoja a dokonalej jednoty s Bohom, kde je duša naplnená večným šťastím. Kristus po vzkriesení zdravil svojich učeníkov: „Pokoj vám.“ (Jn 20,19) Apoštol Pavol hovorí: „Žite v pokoji a Boh lásky a pokoja bude s vami.“ (2Ko 13,11)

Načo všetky tieto tisícročné odporúčania? Tradície, z ktorých sme si urobili v chrámoch modloslužby, akoby volali svoju naliehavosť do prázdna. Človek dneška žije predsa na úteku. Utekáme z práce domov, aby sme ráno utekali zaniesť deti do škôlky a potom opäť do práce. Utekáme do knižnice, nohy si lámeme cestou na autobus, bežíme dokonca na stretnutia s priateľmi! Žijeme na úteku ako štvaná zver. Vzťahy, ktoré mali byť vždy posvätné, sa pre nás stávajú ničivým bremenom.

 Je to paradoxné, ale šťastie a pokoj týmto spôsobom nedostihneme. Nechytíme ich v uliciach miest, na lúke ani v svätostánku. Šťastie a pokoj sú tam, kde práve stojíme. Skúsme na to ísť opačne. Utíšme sa, vydýchnime si. Chyťme za ruku svoje dieťa a povedzme mu, že ho ľúbime, že je pre nás najvzácnejším pokladom na svete – a odrazu uvidíme šťastie. Náš čas je naším časom len zdanlivo, venujme ho blízkym, urobme si pre nich chvíľku a nepochybne sa tam vytvorí ikona šťastia. Podajme pomocnú ruku niekomu, kto to veľmi potrebuje a naše srdce bude plávať v rieke pokoja.

Niet sa kam náhliť. Ten, kto ide vo vlaku krajinou, neprežije ani zrnko z genia loci sveta. Dediny, mestá, jazerá, lesy, všetko sa mu stráca v diaľave. Skôr než si stihne uvedomiť, že tu tečie rieka, vlak ju minie a existencia rieky sa v mysli prepadne do lagúny pochovaného času. Skôr než stihne uvidieť krásny strom, vlak ho mihnutím scvrkne a zahubí. Mudrc z vlaku vystúpi a ide krajinou pešo, krôčik po krôčiku, aby nasal vôňu aj pestrosť tohto podivuhodného sveta.

Tam leží pokoj.
Meditácia: Nikam sa neponáhľam. Mám v duši Boží pokoj. Meditujem. Boh mi dal celú večnosť na to, aby som žil. Mám v duši Boží pokoj. Svet ide svojou cestou, ja idem svojou. Mám v duši Boží pokoj. Meditujem.Ak ostatní strácajú hlavu a prepadajú beznádeji, zostanem pokojný. Mám v duši Boží pokoj. Kristus ma naučil prijímať do srdca pokoj a dávať ho ďalej. Mám v duši Boží pokoj. Meditujem.

0