Rozhovor s podnikateľom a bývalým hokejistom Antonom Šťastným
Pán Šťastný, ako vznikla Vaša firma? Museli ste v živote prekonať veľa prekážok – hranice, Quebec, čo vám dala kariéra hokejistu a vrcholového športovca do biznisu.
Vnímam to veľmi pozitívne. Kariéra vrcholového športovca, zvlášť v kolektívnom športe, je ideálnym prostredím na kultivovanie tých hodnôt, ktoré podnikateľ potrebuje. Či už je to práca v tíme, alebo leadership, ale aj učiť sa prehrávať. Mnohí ľudia v spoločnosti nevedia prehrávať, odovzdajú sa. Ale v športe sa naučíte, po prehre analyzujete prečo ste prehrali a pripravíte sa na ďalší zápas. Podobne aj v podnikaní sa môžete vyhnúť chybám, ktoré ste urobili predtým. Naučiť sa prehrávať, v tom pozitívnom slova zmysle, je veľmi dobré.
Čo vám teda dalo viac – prehry alebo výhry?
Myslím si, že prehry. Na prehrách sa učíte. Výhry Vás uspokoja, dostanú do stavu pohodlia, a pohodlie je úhlavný nepriateľ napredovania. Výhry som sa snažil prijímať s pokorou. Je to ako keď dávate alebo dostávate. Čo vám robí väčšiu radosť? Keď dávate darček, alebo ho prijímate? Samozrejme, že je človek hrdý, keď vyhrá, ale zároveň si uvedomuje, že to nie je súdené každému – či je to individuálne alebo kolektívne víťazstvo. Takže je tam veľké miesto na pokoru.
Všimol som si, že v hokeji ale aj v biznise ste vždy zdôrazňovali svoju identitu aj keď ste hrali za Československo, hovorili ste, že ste Slovák, predávali ste nábytok z firmy Evergreen a zdôrazňovali ste, že je to práca Slovákov z Ružomberka.
Určite. Boli sme takto vedení od rodičov. Treba však povedať aj to, že my Slováci sme žili ako tá tisícročná včela vždy v druhom slede – buď sme sa museli spoliehať na bratov Čechov, alebo na Moskvu a Rusko (ZSSR). Ako Slovák som si uvedomoval, že sme tu, ale stále nám velí niekto druhý. Začalo to už v národnom družstve Československa, kde Slovák musel byť lepší ako ten druhý na jeho poste. Cítili sme to už v juniorských celkoch. V mojom úplne prvom juniorskom výbere sme boli iba traja Slováci a neboli sme najhorší. Vyhrali sme prvý zápas 11:4 a dali sme 6 gólov. Traja Slováci. Už tam bolo vidieť určitú nerovnováhu. Toto v nás povzbudzovalo pocit, že sme Slováci, musíme byť priebojnejší a vynaložiť viac námahy. Podobné sa stalo, keď sme prišli do Kanady. Prišiel za nami novinár z najpredávanejšieho kanadského denníka Globe&Mail a začal nás oslovovať Czech. Hovoríme mu: „Hej, keď chceš mať s nami interview, tak nás budeš oslovovať Slovák.“ A čo sa stalo? Na dvojstrane uverejnili headline – Don’t call me Czech, I am Slovak. Asi o dva tri dni nám volal vtedajší prezident Slovenského kongresu Slovákov pán Štefan Boleslav Roman a hovorí: „Ja tu pracujem na identite Slovákov 20 rokov a vy ste to spravili za jeden deň. Ľudia si uvedomili, že Slováci existujú.“ Pamätám si, keď Miloš Mečíř začal hrať svetový tenis hlásil sa tiež hrdo k Slovákom. Potešilo ma keď sa vyjadril, že to videl u nás. To sú krásne veci. To isté môžeme dnes povedať o Saganovi. Treba byť hrdý na to, odkiaľ som a treba podporiť národ – ale v tom zdravom, nie v tom falošnom, ktoré je dnes medzi niektorými osobnosťami a politikmi.
Keď porovnáte s odstupom času Váš život na Slovensku, v Kanade a vo Švajčiarsku, v čom sú naše silné a slabé stránky?
Začnem silnou stránkou – na Slovensku máme strašne veľa talentu. A to nielen v športe! Slabšou stránkou je, že sme boli dlho utláčaní a niektorí ľudia sa nevedia presadiť. Ale sú aj extrémy – ľudia preháňajú, preceňujú svoje schopnosti a tým degradujú sami seba aj Slovákov. Dostať sa niekam na vrchol sa dá iba postupne. Nemôžete byť niekde vysoko na veži, keď nemáte vybudované ani základy. Ten základ možno aj máme, ale musíme najskôr postaviť prvé poschodie, druhé a tak ďalej.
Bol som nedávno v Taliansku a čašníčka zo Slovenska, ktorá tam robí už 21 rokov, mi rozprávala ako sa niekedy hanbí za našich domácich podnikateľov. Mnohí si otvoria reštaurácie, chcú rýchlo zbohatnúť a ani nepoznajú kde sa nachádza svet.
Chýba čestnosť, pracovitosť, trpezlivosť. Niektorí chcú zbohatnúť zo dňa na deň. Som sklamaný z toho, ako to na Slovensku funguje. Ale je to len preto, že sú tu štruktúry, ktoré to podporujú. Sme tam, kde sme boli v deväťdesiatych rokoch, nedostali sme sa z toho. Sú tu mafiánske prepojenia až na najvyššie kruhy vládnych činiteľov.
Nie je trochu problém aj v tom, že sme naučení poslúchať. Vy, bratia Šťastní ste boli tak trochu rebeli, odišli ste a presadili ste sa vo svete. Ale Slováci doma sklonia hlavu a poslúchajú.
Áno. Ľuďom chýba sebaistota, čakajú, že sa o nich spoločnosť postará. Fico im natĺkol do hlavy, že on im dá istoty a mnohí tomu stále aj veria. Takto to ale nefunguje. Musíme sa spoliehať sami na seba, tak ako nás učí to naše kresťanské – pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže. Bez vlastnej aktivity nemôžem čakať, že Pán mi pomôže. Kedysi som sa stretol cez katolícku charitu s jednou pani, ktorej ublížil mečiarovský režim. Ale sama neurobila nič proti, iba sa utiahla do ústrania a modlila sa. Ľudia musia byť aktívni, musia konať a potom im pomôže aj Boh.
Aj Vy aj Vaši bratia sa často vraciate k vašej veľkej rodine. Čo pre vás znamená rodina?
Rodina bola vždy cieľ číslo jedna. Neodchádzali sme za peniazmi, ale pre rodinu, aby sme mohli vychovať deti v lepšom svete. Aj biznis človek robí pre rodinu, aj hokej sme hrali pre rodinu a deti. Keď sme s Petrom odchádzali, Marián musel zostať, lebo mal na Slovensku rodinu. Robili sme maximum preto, aby sme boli opäť spolu. Čo sa nakoniec aj stalo. Rodina sa u nás skloňuje vo všetkých súvislostiach.
Bratia Marián, Peter a Anton (zdroj: ČTK)
Keď som spoznal Vašu firmu Evergreen, pripadala mi tak trochu ako Vaša ďalšia, väčšia rodina.
K mojim spolupracovníkom mám veľmi dobrý vzťah. Od začiatku som im navrhol, aby sme si tykali. To znamená, že aj ako v rodine sme si všetci rovní, ale s rôznymi zodpovednosťami. Aj keď otcovi tykám, on má inú zodpovednosť ako ja, jeho syn. To som sa snažil nainfikovať do firmy, že sme si rovní tak ako pred Bohom, ale každý má inú zodpovednosť. Niekedy to môže spôsobiť problém, že každý chce odmenu ako ten druhý, ale treba si uvedomiť, že máme rôznu výkonnosť a zodpovednosť.
Ovocie stromu závisí na pôde a koreňoch. Na akých hodnotách ste postavili Vašu firmu?
Sú to hlavne nemateriálne hodnoty. Vždy, keď prídem do firmy mám plán na ďalšie dni a hore je motto, ktoré hovorí, že životnosť podniku je priamo závislá na kultivovaní nemateriálnych hodnôt. Ktoré sú to? Dobré vzťahy. Teamwork. Vzájomný rešpekt. V Angličtine je to 3R – rešpekt k sebe samému, rešpekt k druhému a responsibility teda zodpovednosť.
Kedysi mi to potvrdil Jeff Liker, ktorý študoval Toyotu. Povedal, že jej sila bola v tom, že nie je vidieť – v nemateriálnych hodnotách a kultúre firmy.
Áno je to tak. Keď hovoríme o pekných veciach, treba povedať aj veci nepríjemné. Videli ste, čo sa u nás vo firme dialo v posledných mesiacoch. Pred pár týždňami som mal s chlapcami rozhovor a dostal som od nich facku. Dali mi, najavo že som im nevenoval pozornosť. Majú pravdu. Sústredil som sa na hľadanie následníka a nemal som na nich čas. Moja pozornosť prešla od ľudí na niečo externé a všetci si to všimli. To je veľmi citlivá stránka.
Ako keď otec nemá čas na svoje deti.
Áno, presne tak.
Keď som prvý krát išiel do Vašej firmy, zvonku nevyzerala tak dobre ako zvnútra – mám na mysli webovú stránku alebo Finstat. Vo vnútri som však našiel precíznosť, krásny dizajn, znalosti, poriadok, poctivú prácu na každom kroku. Myslím si, že je to Vaša pečať.
Nemyslím si, že je to len moja pečať. Každý s niečím prišiel, ale finálny produkt je výsledkom toho, čo ste hovorili o Toyote – nedá sa to presne popísať, ale určite sú za tým ľudia a teda aj ja. Ale vśetci, je to tímová práca. Máme tu chlapcov, ktorí sú šikovní. Minule som tu sedel s Milošom Fullom a hovorím mu, Miloš Ty si tvárou tejto firmy. Prekvapene sa na mňa pozrel. Je to tak. V ňom je všetko dobré, čo tu máme – odbornosť, je to výborný stolár. Ďalej prístup, niekedy nám klienti, ku ktorým chodí Miloš montovať nábytok volajú alebo píšu, že sa s takým prístupom ešte nestretli. A Miloš je zároveň líder v tíme. Chlapci na neho pozerajú, majú v ňom vzor odborníka, poctivého chlapa aj človeka,ktorý má na prvom mieste rodinu. On bol ten, ktorý mi v čase, keď sme boli preťažení objednávkami povedal, že chlapi majú rodiny a chcú sa im venovať. A to je pekné. Aj tým si získal u mňa rešpekt.
Stánok s novou kolekciou na výstave v Nitre
Nehanbili ste sa vo Švajčiarsku, že ste slovenská firma. Nebýva to vždy zvykom.
Áno, od samého začiatku sme vystupovali ako Evergreen zo Slovenska. Časom sme sa dostali k takým klientom ako Pfister Möbel. Pfister je v nábytku mercedes. Robili sme cez nich konzuláty, ambasády. Napriamo sme napríklad robili aj pre Slovenský diplomatický zbor.
Názov Evergreen symbolizuje niečo, čo je stále zdravé. Chceli ste mať dlhovekú firmu a večne zelené produkty?
S touto myšlienkou som firmu zakladal. Slovo zelená bolo prepojené na ihličnan, lebo prvá kolekcia bola zo smreku. Druhý význam bol, aby náš nábytok bol stále populárny, žiadaný a nadčasový, podobne ako evergreeny v pesničkách. Zeleň je aj život, jar, niečo čo sa obnovuje.
Idete trochu proti prúdu.
Robíme generačný nábytok. Mali sme k tomu diskusiu s našim švajčiarskym dizajnérom Allidom a pozerali sme sa na to cez životný štýl. Narazili sme na čínske výrobky, ktoré ovplyvňujú európsku kultúru bývania. Nedávno sme však spolu hovorili, že zákazník v poslednej dobe hľadá vysokú kvalitu za prijateľnú cenu. Musíme prepojiť kvalitu a originalitu s dobrou cenou.
Čína sa však tiež mení. Budujú ekologické fabriky, podporujú dizajn a domácu spotrebu.
Áno, Čínska kultúra je plná fantastických vecí. To, o čom hovoríme možno vyšlo z maoistického vnímania sveta, ale v ich bohatej histórii je to iba sekunda.
Ako sa pripravujete na odovzdanie štafety? Sú takí, čo chcú dať firmu deťom a trvajú na určitom štýle riadenia. Vy sa chystáte odovzdať firmu nasledovníkovi. Ako sa pritom cítite?
Som vďačný pánovi Milošovi Gregorovi, že našiel odvahu vstúpiť do takéhoto biznisu. Cítim však z neho aj veľkú motiváciu, ktorá sa spája s odvahou. Budem mu pomáhať ako budem môcť. Prečo odchádzam? Cítim, že už na to nemám. Viesť firmu v dnešných makroekonomických podmienkach chce nový biznis model, nových ľudí a novú energiu. Niečo podobné som zažil v športe. Mal som možnosť byť aktívny na najvyššej úrovni v profesionálnom športe. Príde moment keď človek zistí, že jeho čas prešiel. Odišiel som v čase, keď som ešte mohol hrávať. Po troch rokoch za mnou znova prišli, či by som nešiel hrať. Povedal som nie, lebo už na to nemám. Skúsenosťami a hlavou možno áno, ale nie fyzicky. Podobné citim aj dnes. Už nemám dosť energie, ktorá je hnacím motorom kreativity a motivácie. Zaspal som na spokojnosti s produktmi, ktoré sme mali. Ale to už dnes nestačí. Treba prísť s niečím novým.
Ste silná osobnosť. Charizma, energia, pevne s nohami na zemi v športe aj v biznise. Podobné osobnosti sú dosť tvrdohlavé, ale Vy nie. Prijímate iné názory, napríklad Michala Riabiča. Necháte si poradiť, máte pokoru a poviete, že nemáte energiu a odídete, aj keď ste stále stredobodom tejto firmy.
To je dané zhora. Každý človek by mal vedieť, kde sú jeho limity, keď už nie je prínosom pre spoločnosť, ale skôr príťažou. Nie každému je to možno dané.
Teraz hovoríte, že počúvaj Boha?
Áno je to zhora. Minule sa ma niekto pýtal, že čo mi hokej dal. Spontánne som mu odpovedal. Všetko „céleste“, čo znamená všetko čo je božie, nebeské, nadprirodzené. Zostali bez dychu. Cez hokej som sa dostal k „tomu zhora“, aj keď by ľudia očakávali, že k peniazom alebo materiálnym veciam. Našiel som čaro nadprirodzeného. Dobrým príkladom je Gretzky. Hral som s nim, aj proti nemu. Bol fyzicky priemerný, ale mal v sebe niečo nadprirodzené. Aj preto ho volajú Great-One.
Odovzdanie sa Bohu, prijatie toho, čo má pre nás pripravené On.
Príkladom je Evergreen. Začali sme robiť nábytok v garáži, ľudia nás nepoznali, aj keď sme boli lepší konštruktéri ako povedzme Taliani. Dizajn sme mali ale slabý. Trochu mi to pripomenulo nemecké autá v minulosti – dobre skonštruované, ale so zlým dizajnom. Keď to spojili, mali najlepšie autá na svete. Podobne sme postupovali aj my – dobrá konštrukcia a jej spojenie s dizajnom. Potrebovali sme ale aj technológiu. Chodili sme do Talianska, kupovať repasované stroje. Garáž už nestačila. Tak sme postavili halu. Prišiel kurenár, začal v hale zvárať a všetko vyhorelo. Stratili sme všetko. Zostalo šesť smutných chalanov. Povedali sme si, že vieme robiť a urobíme to znova a ako treba. Zo združenie živnostníkov sme založili firmu. Nemali sme pozemok a nakoniec sme kúpili toto miesto. Bola to zhoda náhod. Stavali sme. Prišiel som raz do firmy autom, asi po dvoch rokoch a hovorím si, Bože, veď to je lepšie ako som si predstavoval. Boh to dal celé dokopy a bolo to lepšie ako som si vedel predstaviť.
Dá sa podnikať nekresťansky a nepoctivo? Je to ešte podnikanie? U vás mám pocit, že máte úprimne radi svojich spolupracovníkov, ste korektní k zákazníkom aj dodávateľom.
Keď som začal podnikať za mečiarizmu, za slovo podnikateľ som sa tak trochu hanbil. Podnikanie nebolo považované za poctivú činnosť.
Mám pocit, že v podnikaní používate viac zdravý rozum ako „múdrosti“ zo škôl a učebníc.
Prvý rok života v Kanade ma naučil viac ako 20 rokov predtým. Boli tam iné pravidlá a hodnoty, to vśetko som sa musel rýchlo naučiť a presadiť sa v hokeji, ktorý je veľmi konkurenčným biznisom. Na každé miesto v tíme čaká 20 hráčov, aby vás nahradil. Popri tom sa musíte starať o rodinu, riešiť ekonomické, spoločenské, kultúrne a jazykové problémy. To bola vysoká škola života. Boli sme odsúdení na úspech. Nebolo cesty späť.
Čítal som v knihe Vášho brata Petra, že u nás tréner kontroloval hráčov ako v pionierskom tábore, ale tam ste mali všetku zodpovednosť sami na seba – aby ste mali kondíciu, boli včas na letisku a podávali výkon.
Bola to profesia a my sme boli profesionáli zodpovední sami za seba. Nikto nám neasistoval a ukazoval čo máme robiť tak ,ako doma v Československu.
U nás niekedy zametáme deťom chodníčky namiesto toho, aby sme ich podporovali v prekonávaní prekážok. Vy nerobíte svojim synom asistenciu? Vaše deti už predsa vyrástli v určitom komforte.
To asistovanie deťom a zametanie chodníčkov je pomýlené. My sme synom pootvorili dvere, ale neotvorili. Sami museli objaviť, čo je za nimi a presadiť sa tam. Potešilo ma pri vianočnom stole, keď mi chlapci povedali, že som ich mohol viac tlačiť do hokeja. Povedal som im pár príkladov a uznali, že im chýbalo niečo vo vnútri. Ale držali sme ich na krátko. Do osemnástich rokov museli chodiť domov do jedenástej a preukázať ako použili vreckové.
Anton Šťastný s dizajnérmi Ľubom Majerom a Michalom Riabičom
Chlapci vám vraj chceli v Evergreene aj pomôcť a vy ste nechceli, aby to robili kvôli vám.
Áno, chceli si zobrať sabatical v práci, ktorú robia dobre a pomôcť mi. A čo po roku? Vyrastali v inej kultúre, ja žijem v diaspóre. Deti majú zo Švajčiarska iné návyky a snažili by sa tu veci preonačiť. Stratili by veľa energie a mnohé veci by nezmenili. Neviem či by sa dokázali prispôsobiť, a stratili by to, v čom sú dnes dobrí.
Vidíte šancu, že sa Slovensko raz priblíži Švajčiarsku, že tu bude čistejšie na uliciach aj vo vzťahoch?
Som optimista, verím tomu, ľudia zistia, že dnešný smer, ktorým ide Slovensko je zlý. Slovensko je však kultivovaná krajina a žijú tu vzdelaní ľudia. Treba, aby ľudia, ktorí sú na čele štátu si uvedomili, že to, čo sa tu deje nie je dobre. Chodili sme s chlapcami do zahraničia, a raz sme tak sedeli na večeri pri Ženevskom jazere. Pozerali sme sa okolo, v pozadí boli Savojské Alpy a Miloš Fulla vtedy povedal, že takto to bude u nás za 20 rokov. Povedal som mu vtedy, že to bude trvať niekoľko krát dvadsať rokov – niekoľko generácií.
Aj ja som si po návrate z Nemecka myslel, že to bude rýchlejšie. Postaviť supermarkety sa dá rýchlo ale zmeniť myslenie a kultúru trvá dlho.
Áno, to plytké sa dá zmeniť rýchlo ale to hlboké a podstatné sa mení pomaly.
Ako vidíte budúcnosť Evergreenu?
Verím, že pán Miloš Gregor spolu s pánom Marekom Kyseľom posunú organizačne a obchodne Evergreen tam, kde má byť. Ja som budoval Evergreen na kvalite a dochvíľnosti na švajčiarskom trhu. S týmto sa určite presadíme aj na iných trhoch. Veľa si sľubujem od spolupráce s dizajnérom Michalom Riabičom. Myslím si, že táto firma by sa nemala orientovať na kvantitu, ale na výnimočnosť a kvalitu. Verím, že aj ľudia si začnú viac vážiť drevo ako živý a noblesný materiál. Budú menej inklinovať ku krátkodobým veciam, ktoré okrem iného, zhoršujú životné prostredie.
Môj priateľ Vladko Maslák spomína, že keď ste hrávali s Petrom a Mariánom, tak so sestrou Hankou dávali na televízore krížik nad našu bránku, aby bola chránená. Teraz budeme držať palce firme Evergreen, ktorú preberá Miloš Gregor.
Ďakujem Vám za rozhovor.
Anton Šťastný, Miloš Gregor, Marek Kyseľ a Vladimír Maslák vystúpia na našej konferencii Podnikatelia spojte sa. Prihláste sa, sála sa zapĺňa každým dňom. S dizajnérmi Michalom Riabičom, Patrikom Paulom, Samom Rihákom a tvorcom značiek Karlom Novotným sa stretneme na seminári Budovanie značky – ako zvýšiť hodnotu produktov a služieb 15.-16. mája 2018 v Bratislave.
Titulná fotografia – Mikina Dimunova
0
Komentáre pre Ján Košturiak
Hanka, Janka a Majka
Mily Janko. Poznam presne taku Janku a aj Majku. ...
Veci sa menia
Ďakujem Vám za názor. Snažím sa politike vyhýbať a ak ...