Bavím sa niekedy na tom, keď podnikatelia hovoria o tom, ako chcú motivovať svojich zamestnancov. Už to, že ich volajú zamestnancami o niečom svedčí. Zamestnávajú ich za peniaze a tak pri slove motivácia majú na mysli väčšinou na ne. Peniaze nemotivujú. Ak chceme, aby zamestnanci nechodili do práce iba pre peniaze a práca ich aj trochu bavila, musíme zmeniť tradičnú pracovnú organizáciu a naše postoje k nim. Kedysi pracovali ľudia ako otroci, neskôr ako poddaní alebo nevoľníci. Niektorí si ešte z časov komunizmu pamätajú pracovné tábory alebo umiestnenky, kde človeku pridelili pracovné miesto. Pracovné podmienky a náš slovník sa zmenili, ale stále máme „dozorcov“ a „vykonávateľov,“ kontrolné systémy, ktoré pracovníkom každý deň oznamujú, že im „tí hore“ nedôverujú. Máme vyhradené pracovné rajóny, uniformy, presne definované činnosti, pracovný čas bez ohľadu na to, či sa cítime dobre alebo zle. Nemáme na nohách reťaze, dozorcovia nemajú v rukách zbrane, ale výsledok je niekedy podobný. Toto všetko sa mení. Otrokov, nevoľníkov a ľudské zdroje postupne nahradia automaty, roboti a počítače. Nová generácia neprijme prácu otrokov. Otrokov však vidím niekedy sedieť veľmi vysoko – v zlatých klietkach. Dobre postavených, osamelých a frustovaných ľudí, ktorí čakajú na “výplatu.” Každý z nás chce byť užitočný a hľadá svoju cestu – teším sa diskusiu k tejto téme na seminári 25.1. v Loutí.

Arthur Schopenhauer píše o tom, že „z biedy a odriekania sa rodí bolesť, naproti tomu z istoty a nadbytku nuda. Preto vidíme nižšiu triedu ľudu v ustavičnom boji proti núdzi, teda bolesti, bohatý a vznešený svet naproti tomu v ustavičnom, často skutočne zúfalom boji proti nude.“ Ak lepšie prepojíme svet tých, čo sa nudia (tiež chcú byť užitoční) so svetom tých, čo sa trápia a nikto ich nepotrebuje, môžeme vyriešiť veľa problémov.

Neriešme teraz z čoho budú žiť ľudia, ktorých stroje oslobodili od práce. Možno zo sociálnych dávok alebo základného príjmu. Automatizované fabriky vyprodukujú dostatok bohatstva aj bez ľudí. Môj otec je lekár a vie, že niektorí ľudia nezomierajú na choroby, ale na samotu a pocit nepotrebnosti. Problém mnohých ľudí, ktorí sa dostali na okraj spoločnosti, je ten, že ich nikto nemá rád, nikomu nechýbajú a nikto ich nepotrebuje. Ešte žijú a akoby už boli mŕtvi. Stará mama vypeká deťom a vnúčatám buchty, štrikuje čiapky a z malého dôchodku kupuje darčeky. A oni jej hovoria, nech im nič nedáva, že si môžu všetko kúpiť sami. Môžu, ale ona chce byť užitočná. Predstavte si, že by vám prišiel papier, kde by vám úrady oznámili, aby ste už nechodili do práce ani medzi ľudí. Aby ste zostali sedieť doma, že už vás nikto nepotrebuje. A koľko je takých ľudí, ktorí sa nenarodili so schopnosťami, aby absolvovali náročné testy a dostali prácu. Koľko mladých ľudí sa potuluje bez práce a zmyslu života.

Keď vidím ľudí bez strechy nad hlavou, ktorí sa dostali z ulice späť do života, vidím niekedy zázraky. Zázrak začína prijatím a prácou. V niektorých komunitách si kreslia obrázky a rozprávajú si, čo sa im v noci prisnilo. Určite je to fajn, aby sa z liečby závislosti dostali kúsok ďalej, ale užitočnosť tam chýba. Uzdravenie prichádza hlavne tam, kde títo ľudia nájdu užitočnosť a prácu. Spomínam si aj na svoju starkú, ktorá celý život tvrdo pracovala. Keď ju opustili fyzické sily, stratila pocit užitočnosti a zomrela.

Viete, čo bude práca budúcnosti, keď nás v súčasných pracovných činnostiach nahradia roboti? Hľadanie užitočnosti – pre tých, ktorí dokážu podnikať, ale hlavne pre tých, ktorí to nedokážu. Aby sme ich nenechali na okraji spoločnosti, nepotrebných, neužitočných, bez premýšľania, pohybu a činnosti – ľudí čakajúcich na smrť.