Začnime v roku 1987. Dostal som pozvanie od profesora Warnecke, šéfa Fraunhofer IPA Stuttgart, na ročný výskumný pobyt. V októbri som nasadal v Žiline na vlak a odprevádzala ma Milena, ktorá o mesiac porodila syna Janka. Naše komunikačné prostriedky boli listy a sobotný rozhovor z telefónnej búdky za 5 mariek. To len na vysvetlenie stavu technológii pred takmer 30 rokmi. IPA však už vtedy vyvíjala prevratné technológie v oblasti robotiky, automatizácie, počítačom integrovanej výroby a simulácie. V Erlangene vtedy naši kolegovia vyvíjali a testovali nový formát komprimácie zvuku, ktorý nazvali MP3.

Rok 1989 priniesol v Československu zmenu a nám dcéru Lucku.  Všetci mladí sme vtedy bežali na úrady a vybavovali sme si licencie na podnikanie.  Predávali sme vlastné programy na projektovanie v jazyku Fortran, organizovali sme prvé semináre o Baťovi a podnikaní, začali sme využívať a predávať americký simulačný systém Simfactory. A spolupráca s Fraunhofer IPA pokračovala. Na Slovensku postupne vznikal Inštitút priemyslového inžinierstva a naše prvé projekty v podnikoch. V Stuttgarte začal pôsobiť aj Robo Debnár, s ktorým sme potom dlhé roky vyučovali aj simulačné technológie na HST Ulm. Prvé projekty v Nemecku boli pre firmy Walterscheid, Mercedes alebo BMW, začal sa vývoj legendárneho simulačného systému SIMPLE++ a neskôr skenovanie a 3D modelovanie výrobných hál s firmou IQvolutions. Paralelne sa začali robiť projekty na Slovensku a v Čechách – medzi prvých veľkých zákazníkov patrili firmy Matador Púchov, ETA Hlinsko, SEZ Dolný Kubín, PSL Považská Bystrica a ďalší. Pamätám si, ako sme chodili do firmy ETA Hlinsko štyria, a niekedy aj piati ľudia, v malom aute VW Polo bez klimatizácie. Nemali sme notebooky, len veľké počítače, ktoré mali veľmi malý výkon a stáli neskutočne veľa peňazí. Nebol ani internet a mobilné telefóny.

A potom prišlo niečo, čo nemeckí priatelia volajú „schnapssidee.“ Náš vtedajší šéf a priateľ, profesor Wilfried Sihn, nám s Robom v Stuttgarte pri pive navrhol, aby sme založili spoločnú firmu. Fraunhofer vtedy nemal v zahraničí ešte žiaden inštitút, mal iba nejaké obchodné zastúpenia v Singapúre, USA a v Japonsku. Nevedeli sme si to veľmi predstaviť, ale myšlienka bola na svete. V myšlienkach som sa vracal do mojich prvých mesiacov v Nemecku. Prišiel som ako neznámy „exot“ z Československa, dali mi kľúč od celej budovy a kancelárii, prístup k archívu projektov, kopírkam a počítačom. Na mnohých projektoch bolo napísané „dôverné.“ Aj ja som dostal dôveru a nechcel som ju sklamať. Snažili sme sa s Robom najlepšie ako sme vedeli a pochopili sme, že dôvera sa buduje plnením sľubov a dobrou prácou.

A tak sme začali pripravovať stratégiu a biznis plán. Wilfried nám poradil, že by bolo dobré pripraviť to aspoň na 5 rokov – veľmi podrobne. Keď sme mu oponovali, že nevieme, aké budeme mať o 3 alebo o 5 rokov tržby, počty ľudí a osobné náklady, odpovedal, že nám rozumie, ale aj tak to máme pripraviť. Tak sme pripravili. A išli sme svoj projekt prezentovať pred najvyšších šéfov do centrály v Mníchove. Podarilo sa. Začali sme pripravovať založenie spoločného podniku, hľadať priestory a budovať infraštruktúru. Spomínam si, ako sme našli nevyužité priestory po upratovačkách v budove Výskumného ústavu dopravy, prenajali sme si ich a začali rekonštruovať. Nemali sme názov a Milan Gregor mi vtedy povedal, že by sa to mohlo volať IPA Slovakia. A tak aj zostalo. Ja som zase vtedy na oplátku nakreslil Milanovi logo Slovenského centra produktivity – deň pred prvou prezentáciou projektu SLCP niekde na ministerstve.

Čas slávnostného otvorenia IPA Slovakia sa neúprosne blížil. Na letisko do Hričova priletelo lietadlo z Mníchova a my sme delegáciu previezli do skromných, nezariadených a vybielených miestností. Rozpačité pohľady a ticho prerušil svojim typickým spôsobom prezident Fraunhoferovej spoločnosti, profesor Warnecke. Zasmial sa a hlasno povedal: „Sehr gut!“ A tak aj bolo, veľmi dobre. Vznikli sme a fungujeme dodnes. Wilfried sa stal našim prezidentom a my s Robom sme boli šéfovia. Spočiatku sami sebe, ale postupne prichádzali ďalší ľudia. Jednou z prvých bola naša ekonómka Majka Koňušiaková.

Naša odbornosť bola predovšetkým v priemyselnom inžinierstve a medzi prvými odbornými pracovníkmi boli Jožko Krišťak, Monika Uhrová, Lajko Boledovič, neskôr mladí chlapci Peťo Kormanec, Janko Burieta a Matúš Višňanský. Začali vznikať rôzne projekty a nové smery – 3D skenovanie a modelovanie, ergonómia, analýza a meranie prace, projektovanie výrobných systémov, logistika, Six Sigma, Lean, TOC, inovácie a ďalšie. Spolupracovali sme s mnohými expertmi ako napríklad Jeff Liker, Milan Zelený, Hansjürgen Linde, Hansjürgen Warnecke, Mike Gnam a mnohými ďalšími.

Bolo by ťažké vymenovať teraz všetkých ľudí, ktorí s nami spolupracovali a obohatili nás. Pri počítaní firiem, kde sa robili významnejšie projekty, sme už dávnejšie prekročili číslo 220. Ak by sme v každej z nich spoznali priemerne 10 ľudí, tak je to vyše dvetisíc ľudských a odborných vzťahov, množstvo spomienok a skúseností. A to nehovoríme o workshopoch, seminároch a konferenciách – tam by sa dalo možno hovoriť o desaťtisícoch ľudí.

Najskôr sme chodili naše výsledky prezentovať do Nemecka, neskôr sme posielali už iba výročnú správu a po čase nám Wilfried navrhol, aby sme prevzali aj jeho pozíciu prezidenta. Znovu sa nám potvrdilo, že dôvera sa dlhodobo buduje výsledkami a plnením sľubov. Niekedy okolo roku 2010 sa začala s Wifriedom diskusia o tom, či sa staneme riadnym inštitútom Fraunhofer (dovtedy sme boli občianske združenie). Fraunhofer vtedy začal budovať svoje inštitúty v zahraničí podľa štandardnej schémy a my sme mali na výber dve možnosti – stať sa súčasťou veľkej firmy s vyše 18 tisíc zamestnancami alebo ísť svojou cestou. Rozhodli sme sa pre druhú alternatívu. Naše priateľstvo a partnerstvo s nemeckými kolegami sme si udržali, ale máme aj svoju vlastnú identitu a slobodu.

Pred dvoma rokmi sme sa dohodli, že vedenie IPA Slovakia preberie mladá generácia – Roman Bače, Peter Kormanec a Matúš Višňanský. My „starí“ robíme‚ ďalej, možno ešte viac ako predtým, ale mladí vtláčajú firme svoju vlastnú pečať. Potrebujeme hľadať nové nápady, smery aj štýly vedenia, musíme sa viac otvoriť smerom von – budovať partnerstvá, siete spolupráce, rozvíjať inovácie s najlepšími ľuďmi vo svojich oboroch.

Žijeme v krásnej dobe a náš príbeh je dôkazom, že hranice toho, čo človek dosiahne sú len v jeho predstavách a usilovnosti. IPA má oficiálne 15 rokov, je to rovesníčka mojej dcéry Zuzky. V skutočnosti však siahajú korene našej firmy do osemdesiatych rokov. Všetci veríme, že budú dostatočne silné, aby sme dokázali prinášať našim zákazníkom úžitok aj keď bude moja malá Zuzka už stará dáma.

ipa

Stretnutia v Stuttgarte – s Robom, Wilfriedom, Milanom a ďalšími

Snímka obrazovky 2015-11-21 o 16.23.19

Naša Zuzka dnes

IPAAA

IPPA

IPPPPa

IPPP