V každej firme sú firmy dve – tá oficiálna, ktorú vidíme a je popísaná v procesných diagramoch a v organizačných schémach a tá živá, skutočná, ktorú nie je vidieť. Tá prvá, ktorú popisujeme šípkami a obdĺžnikmi ako stroj, je štruktúra a tá druhá, ktorá sa správa ako živý organizmus je organizácia. Manažéri s konzultantmi optimalizujú štruktúru, menia vstupy, prehadzujú šípky a očakávajú lepšie výstupy. Neviditeľná organizácia si však žije svojim životom. Podobne ako v ľudskom organizme – vidíme štruktúru, ale nevidíme, čo sa deje vo vnútri. Keď sa nám zapáli koža, opuchne noha alebo navrie na hrča, hľadáme vnútornú príčinu tohto prejavu alebo iba utlmujeme bolesť. Podobne aj vo firme, keď procesy nepracujú podľa plánov, hľadá sa skutočná príčina, alebo šamani prikladajú obklady. Vytvárajú nové procesné mapy alebo nové štruktúry, pripomínajúce pavúka s dlhými nohami.

Tá viditeľná firma nám je všetkým jasná. Píše sa o nej v múdrych knihách, učili sme sa o nej v škole a niekedy máme pocit, že je pod našou kontrolou. Čo sa však deje za oponou? Keď posadíte do vysoko postaveného okienka v štruktúre hlupáka, ľudia ho budú obchádzať a vytvoria si svoje vlastné spojenia, rovnako, ako keď v štruktúre zastrčíte šikovného človeka, ľudia si ho nájdu a budú za nim chodiť pre radu. Tak ako sme my počas štúdia chodili za profesorom Michalom Harantom, ktorému komunisti zakázali učiť. Chodili sme k nemu domov alebo do suterénu vysokoškolskej budovy.

Ľudia si vytvárajú vlastné spojenia a organizáciu. Vidím to v mnohých firmách – navonok potemkinovská dedina, vo vnútri rôzne kultúry, väzby a spoločenstvá. Niekedy si pracovníci vytvoria vlastný ostrov „slobody a zdravého rozumu,“ keď je štruktúra nepružným a byrokratickým molochom. Inokedy sa ľudia správajú ako partizáni alebo anarchisti – porušujú pravidlá a deštrukčne likvidujú systém okolo nich. Všimli ste si ako sa priťahujú ľudia s určitými vlastnosťami? Okolo šikovného a charakterného človeka sa zoskupujú podobné osobnosti a naopak. Akoby niečo podobné platilo aj medzi firmami – Apple sa napríklad prepája s Teslou pri vývoji automobilu s autopilotom. Na druhej strane sa spojila Nokia s Microsoftom a vyvíjajú nový mobilný telefón. Veru – vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá…

Môžeme sa tváriť, že dve firmy neexistujú a venovať sa iba tej viditeľnej. Tak to aj mnohí robia a potom sa čudujú, že im šípky nefungujú podľa ich pôvodných predstáv. Vnútorná organizácia im ich akosi poohýbala. Alebo sa môžeme venovať iba organizácii, ktorá následne vytvorí štruktúru. Je to však ťažšie, pretože v školách sme sa učili viac o šípkach a číslach, ako o ľuďoch a vzťahoch. Lepšie poznáme slovo kontrola ako dôvera, viac sa zaoberáme disciplínou ako kreativitou, často používame slová môj úspech a jeho chyba. A pre slová láska k človeku, rešpekt k názoru, nádej v budúcnosť a viera v dobro, nám už medzi tabuľkami, grafmi a číslami takmer nezostalo miesto.

Aj my a naše životy sme niekedy ako dve firmy. Naše plány sú iné ako realita. Posudzujeme niekedy ľudí podľa zovňajšku, titulov a pozícii a nie podľa toho, akí sú vo vnútri, aký majú charakter a aké sú ich činy. Aj my chceme často vyzerať navonok lepší akí v skutočnosti sme, naše reči a prezentácie sú honosnejšie, ako skutočné hodnoty, ktoré dávame svetu okolo.

Dve firmy – tá prvá je jednoduchá, ale nefunguje podľa našich predstáv, pretože chceme živý organizmu riadiť inštrukciami ako stroj. Tá druhá je pre nás zložitá, pretože jej nerozumieme. Čo s tým? Musíme sa odučiť mnohé z toho, čo sme čítali v knihách o manažmente a procesnom riadení. Zabudnime na to, že firmu dokážu riadiť počítače s „IT-mimozemšťanmi.“ Musíme sa naučiť porozumieť ľuďom a možno pritom pochopíme, že to nie sú ani otroci, ani zdroje, ani prostriedky zvyšovania produktivity, ale ľudia, s ktorými môže byť celkom fajn – dokonca aj v práci.

0