V tomto týždni som stretol kamaráta, ktorý vybudoval z rozkradnutej firmy svetovo úspešný podnik. Na začiatku bol často bezradný, nespal mnoho nocí a hľadal riešenie z ťažkých situácii. Dnes je jeho firma veľmi úspešná a robí obrat vyše 3 miliardy českých korún. Pred časom prišiel o 50 miliónov, pretože mu úradníci zastavili výrobu. Nedal im úplatok, ktorý bol stotinou stratenej sumy. Je to statočný chlap a nevzdal to, podobne ako jeho dedo, ktorého kedysi pripravili komunisti o všetko a on vydržal a napokon ešte všetkým odpustil. Včera u mňa sedel priateľ, ktorého dcéra sa prihlásila na medicínu a nezobrali ju. Jeho kamarát, známy lekár, mu vyčítal, že mu nič nepovedal. Jeden telefonát mohol všetko vybaviť. Dievča sa s odstupom roka nakoniec dostalo na vytúženú školu – dôstojne, bez známosti a protekcie. Myslím si, že z nej bude lepšia lekárka ako z tých protekčných.

Bola u mňa novinárka a pýtala sa ma mi, či sa dá podnikať poctivo – bez úplatkov, provízii a známostí. Tá otázka sa mi zdala hlúpa. Nepoctivé zarábanie peňazí, kde sa klame, podpláca a podvádza, predsa nie je podnikanie. Podnikateľ tvorí hodnotu, úžitok, pracovné miesta a platí dane. Ak niekto kradne alebo podvádza, tak je to zlodej a podvodník., nie podnikateľ. Živé organizmy aj náš mozog, fungujú takto – akcia, výsledok, spätná väzba, vyhodnotenie, korekcia, úspech. Takto fungujeme, postupne sa učíme a zdokonaľujeme. Náš úspech však musí byť definovaný pozitívne, musíme prinášať úžitok, nesmieme poškodzovať druhých a robiť im to, čo nechceme, aby oni robili nám. Takto funguje svet. Zlé sa postupné vyhubí samo, dobré sa rozmnožuje. Je však niekedy ľahšie robiť zlé – nadávať, škodiť, naučiť sa fajčiť alebo piť, neučiť sa, nemať sebadisciplínu a získať zlozvyky. Je ľahké nestarať sa o záhradu, nechať ju zarásť burinou a je ťažké dať potom svoje zlozvyky, záhradu a dušu do poriadku.

Padáme – do lenivosti, pýchy, korupcie a iných hriechov. Nevzdávajme sa. Padajú aj ľudia okolo nás. Kritizovaním im nepomôžeme. Spomeňme si na Krista, ktorý objal odsudzovaného Zacheja. Poznám ženy, ktoré to nevzdali a ich muži porazili démona alkoholu, deti sa dostali späť zo zlých chodníčkov. Poznám mužov, ktorí našli cestu z priepasti, kam padli, nevzdali to, aj keď boli niekedy úplne bezmocní. Práve v uznaní vlastnej bezmocnosti niekedy nájdeme silu, v priznaní si chyby a omylu nájdeme východisko. Nevzdávajme sa, aj keď nás osud vytrestal alebo sme padli veľmi hlboko. Môj priateľ Peter mal nádor v chrbtici, neskôr mu odrezali nohu, trénoval žilinských džudistov a rozdával silu a energiu.

Písala mi nedávno pani, ktorá má šesť detí, to najmenšie má iba 2 roky. Zomrel jej milovaný manžel a všetko sa v nej búrilo. Nakoniec našla zmierenie a pokoj a z jej krásnych riadkov dnes čítam odhodlanie a vďačnosť. Podobný osud mala Štefánia Košturiaková, mama môjho bratranca Martina, s ktorým spolu jazdíme na bicykloch po Malej Fatre. V roku 1971 jej zomrel manžel Tóno a ona zostala s 11 deťmi. Najmladší chlapci mali vtedy 1 a 2 roky. Všetkých dobre a starostlivo vychovala. Nevzdávala sa a keď bolo najhoršie a nemali z čoho žiť, zobrala deti a išla rovno za prezidentom do Prahy.

Veru, nie je dobré poddávať sa ťažkému osudu. A nie je dobré ani lámať palicu nad našimi deťmi a blížnymi. Lepšie je dôverovať im a hľadať v nich to dobré. Nevzdávajme to a dajme im šancu k náprave. Nevzdali to ani moje staré mamy, moja mama, ani moja žena, ktoré sa vždy snažili, „aby zo mňa niečo bolo.“ Nuž čo, vyzerám síce ako človek bez strechy nad hlavou, ale nevzdávam to a hľadám si svoje miesto na svete.

Zažil som raz so synom a priateľom situáciu v horách, kde som si myslel, že je koniec. Nevzdali sme to a žijeme. Ak si chceme zachovať život, nesmieme sa vzdať, lebo: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.”

0