Chcem žiť najlepšie, ako budem vedieť

Na stretnutiach s učiteľmi, ktorí menia školy a spôsoby práce s deťmi stretávam mladú dámu Peťku Kaločayovú. Nedávno prednášala aj na našej Akadémii Dobrého pastiera. Pripravili sme spolu rozhovor o jej práci a plánoch.

Rozhovor s Petrou Kaločayovou

Spomínala si, že ťa veľmi bavila škola a mám pocit, že ťa baví aj práca, ktorú robíš. Ako si to dokázala? Išla si za tým, čo ťa baví, alebo si v tom čo si študovala a robila hľadala niečo zaujímavé a zmysluplné?

Oboje. Už ako malé dieťa som si lepila na stenu motivačné citáty. Časom som zistila, že ma baví rozprávať sa s ľuďmi a chcela som sa naučiť im lepšie porozumieť a efektívne s nimi komunikovať. Keď som sa hlásila na vysokú školu, očakávala som, že bude viac praktická. Prichádzali predmety, ktoré neboli podľa mojich očakávaní, no povedala som si, že chcem zo školy vyťažiť maximum a dávala som zmysel aj teoretickejším hodinám. Pomohol mi optimistický prístup. Avšak, myslím, že by sa mi to nedarilo, keby som nemala nadšenie pre ľudí.

Čo teraz robíš a čo ti to dáva, okrem peňazí?

Pracovne som sa našla v školskej psychológii. Počas štúdia som pochopila, že moja cesta je cesta prevencie. A práve v škole je na ňu ideálny priestor. Väčšinou je to tak, že ľudia navštívia psychológa až vtedy, keď majú vážny problém. Necítila som, že toto je pre mňa. Už počas vysokej školy som sa začala venovať pozitívnej psychológii, ktorá chce v ľuďoch podporovať ich duševnú pohodu a optimálne prospievanie. Hľadá ich zdroje a silné stránky. Som šťastná a naplnená, keď vidím, ako naše deti osobnostne rastú. Teším sa z ich pokrokov a energiu mi dáva, keď od nich samotných alebo od rodičov dostanem pozitívnu spätnú väzbu.

Do svojho voľného času sa snažím zaradiť čo najviac pohybu. Rada sa učím nové veci a objavujem, čo moje telo dokáže. Je to pre mňa neodmysliteľná psychohygiena. Čas, kedy vypínam hlavu. Už ako dieťa som bola neustále v pohybe. Z detstva mi zostalo taktiež nadšenie pre písanie, ktorému sa vo voľnom čase venujem. Píšem pre dialoog.sk, ktorý máme spolu s priateľkou a našim cieľom je vytvoriť „dialoog“ s našou dušou, medzi sebou a širším okolím. Píšeme o živote, o tom, čo nám dáva energiu, v čom vidíme zmysel, čo nás trápi… V poslednom čase sme začali blogovať aj o inšpiratívnych podujatiach v našom okolí. Vždy keď si myslím, že nemá zmysel ďalej písať, ozve sa mi niekto, kto ma podporí a povie, že sa teší na nový článok. Hovorím si, že pokiaľ to má povzbudiť aspoň jedného človeka, pokračujem ďalej

Veľa ľudí chce motivovať svoje deti alebo spolupracovníkov, ale ja si myslím, že všetky pokusy o „motiváciu“ zvonka sú stimuly, ktoré fungujú iba dočasne. Ako ty pomáhaš deťom nájsť motiváciu?

Mojim primárnym cieľom nie je motivovať ich, no ich motivácia prichádza ako vedľajší produkt.

V prvom rade sa s nimi snažím vytvoriť vzťah. Mať s nimi zážitky, aktívne ich počúvať a všímať si, čo ich baví. Hľadám ich záujmy a silné stránky a tie podporujem tým, že im nenápadne podsúvam podnety, ktoré ich rozvíjajú. Neustále pracujem na sebe, aby som svoju prácu robila s láskou, chcem im byť dobrým modelom a uvedomujem si, že im nemôžem dať niečo, čo sama nemám. Hľadám v dňoch to pekné a verím, že to prenášam aj na nich.

Ty si asi z generácie Z, o ktorej my starší hovoríme, že je iná – inak premýšľa, hľadá si svoju vlastnú cestu, má iné predstavy o práci a živote ako jej rodičia. Vnímaš aj ty, že si iná ako tvoji rodičia, starí rodičia alebo učitelia, okrem toho, že si mladšia? Ak áno, tak v čom?

Fú, asi som divná, ale nemám pocit, že by som patrila k nejakej generácii. Možno sme odvážnejší nasledovať svoje sny? To je asi jediné, čo mi napadá. Pamätám si, ako ma skoro 90% okolia odhováralo, aby som nešla študovať psychológiu, pretože si nenájdem prácu a neuživím sa. Odlišná som od veľa ľudí, no nezdá sa mi, že by to bolo vekom. Moji blízki priatelia, s ktorými si dobre rozumiem sú ako deti, moji rovesníci, tak aj staršia generácia. Jedna moja najbližšia priateľka by dokonca mohla byť moja mama. Duševnú blízkosť u mňa nevytvára vek, ale spoločné hodnoty, zmýšľanie a prístup k životu.

A aké sú deti, s ktorými pracuješ a ich rodičia?

Veľmi rôzne :). Čo ma na nich ale fascinuje je, že sú oveľa ďalej, ako som bola ja, keď som bola dieťa. Teším sa z toho. Vedia pomenovať svoje pocity a vedia povedať druhému, keď ich zraňuje jeho správanie. Samozrejme, majú konflikty a niektoré emócie nezvládajú. Sú to deti a učia sa. Rady sa naháňajú a hrajú sa. Chcú vedieť, ako funguje svet. Pýtajú sa a chcú si veci vyskúšať, nie len o nich počúvať. Majú rady ťažké úlohy a humor. Chcú byť milované, vypočuté a prijaté. Mať najlepšieho kamaráta. Patriť niekam.

Veľmi sa teším z toho, že naši rodičia sú nastavení na spoluprácu. Zapájajú sa do školských akcií od upratovania, cez dielničky až po Akadémie pre rodičov. Keď má ich dieťa ťažkosti, spoločne hľadáme riešenia. Je to vzácne. Veľmi si to vážim.

Pracuješ v škole, ktorú založili nadšenci a ja v nej vždy pri návšteve cítim veľmi silnú pozitívnu energiu. Ako vzniká takáto kultúra?

Kultúra tu bola už dávno pred mojim príchodom, no môžem povedať, ako to vnímam. Je to škola, za ktorou stojí veľa modlitieb a úsilia ľudí zo správnej rady. Veľmi si cením vedenie, ktoré vytvára atmosféru prijatia a každý z nás sa môže realizovať a tvoriť v oblasti, ktorá mu je blízka. Spoločne sa dopĺňame. Kolektív tvoria ľudia, ktorí robia svoju prácu s láskou a majú živú vieru. Viera, nádej a láska. To bude tá pozitívna energia. Nie sme v tom sami.

Nedávno som ťa stretol na akcii, kde desiatky ľudí z Partizánskeho v piatok do noci diskutovali o tom, ako zmeniť ich mesto a región k lepšiemu. Máš na to nejaký názor, prečo niekde ľudia iba nadávajú na štát a politikov a pár kilometrov ďalej sa sami od seba snažia opravovať svet okolo seba?

Určite, aj u nás veľa ľudí šomre. Nemyslím si, že je náš región niečím špeciálny. Po celom Slovensku existujú komunity ľudí, ktoré reálne menia svoj mikrosvet. Len málo o nich vieme. Možno je to tým, že sa každý dotýka len svojej špecifickej oblasti. Preto mi je veľmi sympatický formát Brain&Dinner, ktorý má za cieľ prepichnúť naše bublinky a dostať sa k sebe bližšie. Je pre mňa veľmi prínosné nezostávať len vo svojej oblasti a neustále si rozširovať svoje obzory. Na poslednom workshope sme si uvedomili, že aj u nás v meste je veľa šikovných ľudí a komunít, no málo spolupracujeme. Tu vidím cestu.

Si mladá psychologička. Čo si sa na psychológii naučila pre svoj život a prácu, ktorú robíš?

Vysoká škola mi dala sebapoznanie, ktoré je kľúčové pre prácu s druhými ľuďmi. Samotná osobnosť psychológa je jeho nástroj. Naučila ma, ako pracovať s informáciami, ako ich kriticky triediť, porovnávať a prezentovať. Naša škola bola orientovaná na kvalitný výskum. Dala mi všeobecný základ a konkrétne zručnosti pre prácu s deťmi som rozvíjala na kurzoch, seminároch, cez rôzne projekty a každodennou praxou.

Poznám ľudí na Slovensku, ktorí majú vážne obavy o budúcnosť našej krajiny preto, lebo majú pocit, že klesá úroveň škôl a vzdelania a mladí, ktorí dosiahli napríklad kvalitné vzdelanie v zahraničí sa domov nevracajú. Aký máš na to názor? Nelákalo ťa to do zahraničia a prečo si zakotvila práve v Partizánskom?

Prvé roky po škole som zakotvila v Bratislave, ktorá ponúka naozaj veľa podnetov na rozvoj. Mala som šťastie a veľa som sa naučila vďaka mojim kolegyniam a nadriadeným. No vždy som cítila nutkanie vrátiť sa domov. Hovorila som si: „Nie je náhoda, že som sa narodila práve tu.“ Dala som na vnútorné volanie. V mojom okolí vnímam, že sa veľa múdrych ľudí zaujíma o svoj domov a prináša do neho poznatky, ktoré sa naučili vo svete. Nevidím to tak čierno.

Na záver ti dám možno príliš osobnú otázku. Keď nechceš nemusíš odpovedať. Vidíš pred sebou svoju ďalšiu cestu? Čo ťa na nej najviac poháňa, motivuje a kam smeruje?

Chcem žiť najlepšie, ako budem vedieť. Chcem byť vnímavá na svoj vnútorný hlas, ktorý ma bude viesť. Neplánujem. Aj tak mi to väčšinou nevyšlo. Ako hovoríš Ty – je potrebné vidieť najbližší krok. A ten je momentálne budovanie druhého stupňa našej školy. Tvorenie. To je silná motivácia.

Ďakujem Ti za rozhovor Peťka.

PK