Kto príde o prácu?

Túto otázku mi niekedy položia novinári v súvislosti s nástupom nových technológií a nahrádzaním ľudskej práce robotmi a automatmi. Bol som nedávno v Kalifornii a bolo zaujímavé vidieť mnohých ľudí, ktorí vykonávajú podivné činnosti. Niektorí organizujú rady čakajúcich ľudí a iní tieto rady vytvárajú. Nepustia vás sadnúť si do reštaurácie kde je polovica stolov prázdnych, ale nútia vás čakať. Potom vás slávnostne uvedú ku stolu, aby ste s to vážili. A tak je to skoro všade – pracovné príležitostí pre ľudí, ktorí ukazujú správny smer autám alebo ľuďom v rade. Máme v dedine Rudka, ktorý od malička ukazuje vo Varíne smery autám, autobusom a ľuďom v našej. Škoda, že sa nenarodil v Amerike, tam by mal práce dosť. Ďalší držia nad hlavou tabuľu, ktorá vám ukazuje, že vľavo majú pizzu, alebo vám strkajú do ruky obrázky „hot girls.“ Aké zvláštne. Z výrobných podnikov sa vymetajú všetky neproduktívne činnosti, prácu ľudí preberajú stroje a nezamestnaní ľudia potom behajú po ulici prezlečení za myšiakov alebo káčerov a mávajú na vás rôznymi tabuľkami a plagátmi.

Kto teda príde o prácu a kto si ju udrží? Vieme, že stroje preberajú opakovateľné činnosti, ktoré sa dajú popísať algoritmom alebo štandardom – manuálne aj duševné. Stroje pracujú často rýchlejšie a spoľahlivejšie ako ľudia, neštrajkujú a nenadávajú. Ani by som nehovoril o tom, že nám berú prácu, stroje nás od práce oslobodzujú.

Myslím si, že o prácu neprídu tí, ktorí ju robia profesionálne, najlepšie ako sa dá a majú ju radi. Tí, ktorí sa neustále učia a hľadajú ako svojou činnosťou vytvoriť úžitok, vyriešiť problém zákazníka, splniť mu sen. Tí ktorí inovujú, objavujú príležitosti a tešia sa, keď svojou prácou niekomu urobia radosť.

Niekedy poviem novinárovi, že prví na rade budú práve oni – novinári. Zarazene sa na mňa pozerá a tak diskutujeme ďalej. Mnohí z nich prídu na stretnutie nepripravení a kladú otázky, na ktoré môžete dať hociakú odpoveď. Napríklad – sú na Slovensku schopní podnikatelia? Sú naše podniky inovatívne? Z vašich odpovedí si potom vyberú, čo sa im hodí, vytrhnú slovíčka z kontextu a popíšu nezmysly. Výsledkom je často šokujúci nadpis a povrchný text. Pletú si následky a príčiny, nezaujímajú ich súvislosti, chcú krátke vyjadrenia a hlavne rýchlo. Aj oni majú asi svoje metriky produktivity práce. Píšu na rôzne témy a často nepoznajú ani základné pojmy. Niektorí radi vnucujú čitateľom svoj vlastný názor – čím viac odtrhnutý o reality, tým originálnejší. Slovo novinár možno pochádza od slova novinka. To, čo nám však servírujú naši novinári sú však často staré veci vyhrabané z internetu. Niekedy aj zle preložené. V pondelok sú na Slovensku protesty proti kšeftárom v našej vláde. Novinári o nich píšu, že sú nudné a chcelo by to ďalšie odhalenia, pikošky a adrenalín. Je uhorková sezóna a oni nemajú o čom písať. V normálnej krajine donútia novinári premiéra k demisii aj za oveľa menšie prehrešky ako má na rováši ten náš. U nás politikom mnohí novinári prisluhujú, píšu po povrchu, nič neodhalia ani nevyšetria a pokojne o sebe hovoria, že sú strážcami demokracie. Kaviarenskí egocentrici, povrchní pisálkovia, lovci senzácii – česť výnimkám.

Každý z nás má šancu na prácu, v tom, v čom je dobrý, baví ho to, vytvára úžitok pre druhých a dostane za to aj zaplatené. Len nestačí čakať, že nám niekto túto prácu prinesie do našej dediny. Musíme si ju vymyslieť sami, nebáť sa, stať sa podnikateľmi, urobiť prvý krok, učiť sa, zbierať skúsenosti, vydržať, vstať, keď spadneme – skrátka žiť tak, aby náš život dával zmysel. Máme na výber – stať sa ľudskými zdrojmi alebo podnikateľmi, žiť život niekoho druhého, alebo svoj vlastný, robiť iba pre peniaze, alebo aj pre radosť. O prácu prídu hlavne tí, ktorí ju robia nasilu, napoly a pasívne. A budu ju mať tí, ktorí si ju sami vytvoria.