Zarmúti ma správa keď si človek siahne na život alebo skupina mladých ľudí hazarduje a zahynie pri nejakej tragédii. Nechajú tu všetkých, ktorí ich mali radi, aj svoje problémy a sny. Zomierajú osamelí, ktorým odišiel celoživotný partner aj mladí, ktorí mali celý život pred sebou. A oni náhle všetko opustili. Možno mali pocit, že ich opustili. Ale Pán stál pri nich, len ho nevideli. On nás neposlal na tento svet, aby sme skákali z mostov, hádzali pod vlak alebo zbytočne riskovali život. Sme tu preto, aby sme žili a prešli svoju cestu.

Mali sme v posledných dvoch týždňoch dve stretnutia, ktoré ma veľmi povzbudili. Prvé sa volalo Neboj sa, nie si v tom sám, to druhé Podnikatelia spojte sa! V oboch som zažil silné emócie a pocit súdržnosti. Podnikatelia rozprávali svoje príbehy, v ktorých často zaznievali slová zmysel, cesta, boj, život a prežitie. O svojich cestách v podnikaní aj živote hovorili Janka Strižencová, Jurko Habovštiak, Ľubo Klieštik, Ondro Sočuvka, Jaro Kybák, Števko Súkeník, chlapci Šuhaji (Matúš Gažo, Juraj Halaška, Martin Šulaj)  z Pravenca, Mário Tomášik, Števko Kassay, Jožko Antošík, Paľo Smolka, Adrián Guľa, Vladimír Maslák a mnohí ďalší.

O boji za prežitie rozprával aj Artur Gevorkyan – silný bojovník, v ktorom sa spája arménska krv so statočnosťou vojaka. Na otázku načo to robíme, si sám odpovedá: „chceme prežiť!“ „Máme veľké ciele, ktoré vyžadujú veľké obete. Chceme ostať slušnými ľuďmi. Byť hrdí na to, ako sme žili, ako sme pomohli v biede iným a umožnili dôstojný život tým, čo boli s nami. Na toto to celé robíme,“ hovorí môj arménsky priateľ Artur. Veľmi si ho vážim za jeho prístup k životu a práci. Romanka Machová ma vždy poteší a uvedie do rozpakov, keď ma osloví „môj milý Učiteľ.“ Hovorila o tom, že základným cieľom každého tvora je prežiť (ako jednotlivec, ale aj ako druh). A na to, aby živý tvor prežil, potrebuje potravu, vzduch, priestor, teplo, odpočinok, bezpečie, rozmnožovanie a informácie. Musíme si chrániť prostredie, v ktorom žijeme. Nesmieme dosahovať svoje ciele porušovaním princípov a na úkor druhých. Aj v tom nás povzbudzovali viacerí vystupujúci – Jurko Salaj, Honza Mašek alebo Petr Skondrojanis. Bavili sme sa aj o prelomových technológiách a zmenách, ktoré prinášajú do našich životov. Hovorili o tom Noro Brath, Filip Dřímalka alebo Andrej Pernisch. Na záver konferencie si ľudia odnášali zápisníky Doller od Jirka Doležala aj s jeho príbehom. Budú si do nich kresliť svoje plány a sny, vyhodnocovať kroky svojej cesty. Na záver som sa stretol s novými „študentmi – podnikateľmi“ v Podnikateľskej univerzite. Už sa teším na ďalšie spoločné kroky a prvé stretnutia v máji.

Deň pred konferenciou som sedel Petrom Birčákom, ktorý mi rozprával o ťažkom podnikaní v oblasti charity. Áno, aj tam sa dajú zarábať peniaze, ale na ľuďoch, ktorí ich majú. On sa však snaží pomáhať hlavne tým, čo peniaze nemajú a pomoc pre nich je niekedy náročná. Zháňa sklad na potraviny ľuďom v núdzi, hľadá dobrovoľníkov aj duchovnú pomoc. Som rád, že aj on sa prepája s podnikateľmi. Podobne ako kňaz Vladimír Maslák, ktorý sa dohodol s Romanou Machovou, že mu pošle svoje bylinkové cukríky pre jeho zverencov. Vraj pomáhajú pri zbavovaní sa zlozvykov.

Viacerí z nás mali v očiach slzy, keď svoj príbeh rozprával Emil Schultz. Hovoril o otcovi, ktorého meno nesú sady, ktoré buduje. V jednom roku stratil otca, zmrzli mu stromy a v lete mu víchrica zničila aj to, čo ešte zostalo. Prežil to, aj vďaka svojej rodine a priateľom. Tento rok mu stromy mrznú znova a Emil bojuje – o prežitie úrody a budúcnosť svojej firmy. Na záver prvého dňa rozprával Martin Tvarůžek o tom, ako bojuje o život svojho kocúra Cicu a tiež prehĺtal slzy. Tak, ako máme radi ľudí okolo seba, milujeme aj iné stvorenia. Cit a láska držia tento svet pokope. Martin sa kedysi ako študent staral takto starostlivo aj o svojho deda. Podobnú lásku má aj Mirko Saniga k murárikovi. Práve on mi večer po konferencii poslal fotografie bociana a jeho boji o prežitie. Na druhý deň mi písal človek, ktorý robí víno s veľkou kombináciou lásky a znalostí. Petr Čamlík píše: „Sděluji v pokoře, že vinohrady nám na 80 – 90% zmzly…dá-li Pán, snad až další rok bude zase pěkný i na víno a na tlustší skývu chleba, přes ten čas budeme pít krásná vína 2015..“.

Tieto príbehy a stretnutia mi dávajú silu a zmysel práce, ktorú spoločne robíme. Svet nie je čierny ani biely – je rozmanitý a pestrofarebný. Netrestá iba nás a neodmeňuje vyvolených. Oplatí sa bojovať. Nie proti druhému človeku, ani proti prírode, ale za život, ktorý sme dostali ako dar. Pekný prvý máj.

1