Žijem už s piatou partnerkou a žiadna mi zatiaľ nevyhovovala. Ešte sa nemôžem oženiť, lebo som nenašiel tú pravú. Aj školy mám rôzne – niektoré som nedokončil, ďalšie som začal. Stále sa hľadám. Robil som rôzne práce, ale žiadna mi nesadla.  Precestoval som pol sveta a stále neviem, čo presne hľadám. Čítal som filozofické, ezoterické aj teologické knihy, mám za sebou mnohé kurzy pre úspešný život, ale stále nič. Hľadám. Mama s otcom pre mňa nemajú pochopenie. Oni vraj makali už v osemnástich, sobášili sa po dvadsiatke a mne už ťahá na štyridsiatku a stále som nenašiel to pravé. Rodičia to nechápu, ale nás sú desaťtisíce – hľadajúcich niečo, čo ani nevieme definovať. Je to veľmi náročné – neustále niečo začínať a nič nedokončiť, preskakovať z jedného na druhé, žiť len tak – na povrchu, bez záväzkov, hlbokých vzťahov a jasného cieľa.

Zdá sa vám, že píšem o človeku, čo trpí mániodepresiou? Nezdá sa vám, že takto dnes žije veľa ľudí? Hľadajú sa a stále sa nevedia nájsť? Pred vyše 25 rokmi som mal mladého priateľa Torgnyho zo Švédska. Študoval už na tretej univerzite, neskôr mi písal, že sa hľadá v pozícii kostolníka. Cestoval, ochutnával život aj iné veci a hľadal sa. Keď som sa ho vtedy spýtal, kto mu to hľadanie platí, povedal mi, že štát. Musí to byť bohatý štát, ktorý financuje takéto experimenty, pomyslel som si vtedy.

Pred nedávnom som čítal názor švédskeho profesora Pera Bylunda, ktorý napísal:  „Starí ľudia vo Švédsku hovorili, že byť Švédom znamená mať vlastné zdroje na živobytie, byť schopný postarať sa sám o seba a nikdy nebyť bremenom na cudzích bedrách. Nezávislosť a tvrdá práca boli obecne prijímanou predstavou o slušnom živote a spoločným vnímaním morálky. To bolo ešte pred necelými sto rokmi … Moji starí rodičia žili vo svete, ktorý bol morálne a filozoficky úplne iný a moji rodičia ešte stále v sebe nosia zvyšky ich „starodávneho” zmyslu pre spravodlivosť a vnímanie dobra a zla. Kým generácia mojich rodičov je len „trochu poznamenaná” (čo je už samo o sebe dosť zlé), moja generácia je stratená úplne. Vychovaní bez stopy zdravých hodnôt svojich prarodičov, ale zato obklopení hodnotami propagovanými opatrovateľským štátom, nemajú jeho vnuci ani poňatia o ekonomických závislostiach… Spravodlivosť je „vnukmi” vnímaná tak, že jedinec má večné právo, aby ho spoločnosť zásobovala všetkým, čo sa mu zdá potrebné (či príjemné). V nedávnej televíznej diskusii sa deti a vnuci štátu blahobytu zišli na diskusiu o nezamestnanosti a problémoch vstupu novej generácie na pracovný trh. Požiadavkou „vnukov” bolo doslova to, že „starí” (tj narodení v štyridsiatych až šesťdesiatych rokoch) by mali odísť (tj prestať pracovať), lebo „kradnú” miesta mladým!

Svätý Otec František hovorí: „Veľmi sa rozmohla kultúra nerozhodnosti či odkladania“ a matkám, ktorých tridsaťroční synovia sa nevedia rozhýbať, aby si zobrali svoje snúbenice za ženy odkazuje, aby im prestali žehliť košele.

Po vyše 25 rokoch mi to celé zapadá do seba. Bohatý štát, ktorý sa stará, aby mal spokojných občanov.  Na konci sú obete, ktoré sa nevedia nájsť a ani o seba postarať. Ešte, že u nás žiadne istoty nehrozia, všetko sa rozkradlo a pomíňalo a my aj naše deti sa musíme o seba postarať sami – tak ako starí rodičia švédskeho profesora. Vďaka za to.

0