Je medzi nami veľa komentátorov. Vysvetľujú nám svet okolo nás, aby sme ho lepšie pochopili. Vyberajú „dôležité” veci, aby náhodou neunikli našej pozornosti – napríklad nenalíčenú herečku alebo opitého herca. Svoje články začínajú slovami neuveriteľný, šokujúci, katastrofa a podobne. Vysvetľujú nám súvislosti, aby sme správne chápali fungovanie sveta – veľkolepý ples sa organizuje preto, aby pomáhal deťom, nevinní ľudia za zabíjajú preto, že im chcú mocní pomáhať. Komentujú oblečenie druhých ľudí, vyjadrenia politikov alebo športovcov. Niekedy mám pocit, že by nás na svetových súťažiach lepšie reprezentovali komentátori ako športovci, ktorí padajú, nedávajú góly a netriafajú o terča. Riaditeľ školy hovorí o tom, ako sa so žiakmi v čase vyučovania všetci pozerajú na hokej, podobne ako množstvo ďalších ľudí v práci. A potom komentujú flákajúcich sa hokejistov…

Vo firmách je to podobné. Zopár nadšencov sa snaží niečo nové vymyslieť, presadiť, zlepšovať veci okolo seba. V presile sú často tí, ktorí s úsmevom komentujú ich neúspechy a chyby. Oni neúspech nepoznajú, nikdy neurobili žiadnu chybu, nikdy neurobili nič poriadne – len komentujú prácu a život druhých. Komentátori sa dnes vďaka internetu rozmnožujú. Jeden napíše hlavný článok alebo blog a okamžite je tam skupinka, ktorá to začne komentovať. Komentáre sa rýchlo zmenia na nadávanie na svet, takže nakoniec už nikto nevie, čo bola pôvodná myšlienka. A komentáre mnohých novinárov, televíznych a rozhlasových komentátorov? Dali by sa hľadať rôzne názvy – amaterizmus, úbohosť, lokajstvo, prostitúcia (prepáčte prostitútky!).

Spomínam si na stretnutie, kde nám Nando Parrado so slzami v očiach rozprával svoj príbeh z roku 1972, keď havaroval v Andách so svojim rugbyovým tímom. On bol medzi tými, čo prežili pád lietadla, ale aj následný boj o prežitie, ktorý trval 72 dní. Keď sa novinári dozvedeli, že prežili aj vďaka tomu, že konzumovali mäso svojich mŕtvych priateľov, tak ich odsudzovali. Neboli tam, nezažili to utrpenie a preto by mali prenechať komentovanie tým, ktorí peklo v Chilských horách zažili na vlastnej koži. Podobnú skúsenosť mal Zolo Demján pri zostupe, kde stratil Juzka Psotku. Nepáči sa mi, ako komentujú ľudia od počítača výkony horolezcov alebo kritizujú spôsob ako riešili niektoré krízové situácie. Oni sami na žiaden kopec nevystúpili a podobnú situáciu videli iba v kine alebo v televízii.

Aj naše firmy sú plné komentátorov, ktorí presne vedia ako sa mal šéf rozhodnúť, akurát mu to zabudli povedať v čase, keď rozhodnutie bolo aktuálne. Oni by projekt riešili úplne ináč, oni by na ten nápad prišli tiež, keby mali podmienky ako ten chudák, čo sa na tom nadrel ako kôň a oni ho bez práce pozorovali a komentovali. Všetci vedia ako to malo byť – keď sa to stalo. Všetci vedia ako sa mal niekto druhý rozhodnúť, alebo čo mal urobiť, ale oni sami sa nikdy pre nič poriadne nerozhodli a namiesto práce iba tárajú.

A keby len tárali – mnohí si vymýšľajú nezmysly, vedome klamú, ohýbajú pravdu a manipulujú ľudí. Prečo to robia? Niektorí si za peniaze robia iba svoje remeslo – aby zvýšili sledovanosť média, ktoré ich živí. Iní, a pokojne medzi nich zahrňme aj seba, to robia zo zvedavosti alebo túžby po sláve alebo radi posudzujú druhých. Priznajme si, že sa nám to občas stáva. Otec Sisoés povedal: „Denne prosím Pane ochráň ma pred mojim vlastným jazykom – a napriek domu ním denne padám a hreším.” Veru, nevieme si dať rady so svojim vlastným jazykom. Tak aspoň zmeňme štýl – komentujme svoje vlastné chyby a omyly a hľadajme na druhých niečo krásne a obdivuhodné.