Hrnčiarska ulica vo Varíne s rohovým domom Františka Blahu mi pripomína ranné detstvo a domov. Nechápem, ako sme sa tam pred vyše 60 rokmi všetci pomestili. Život je taký zvláštny kruh – človek sa narodí bezbranný a  bez všetkého. Malý človiečik plače aby boli naplnené jeho základne potreby. Neskôr trucuje, aby ho brali vážne. Prichádza obdobie dospelosti, hľadania svojej cesty a plnenia cieľov a snov. Zrelý človek svojim talentom vytvára úžitok, zarába peniaze a buduje svoj domov. Neskôr starne, postupne odchádzajú sily a prichádzajú ďalšie fázy života – byť ešte trocha užitočný, nebyť na príťaž, netrpieť a zomrieť. Narodenie a smrť majú všetci ľudia bez rozdielu.

V starobe prichádzajú zákazy od lekárov – alkohol, nezdravé jedlo, cukor a znižuje sa akčný rádius – dedina, záhrada, domácnosť, kuchyňa, televízor, izba s vozíkom a posteľou. Človek sa postupne vzdáva aj všetkých materiálnych vecí – už nič nepotrebuje. Odchádzame tak ako sme prišli – bez všetkého hmotného a často aj slabí a bezbranní.

Niekedy nám volajú do Dobrého pastiera, aby sme prišli vypratať byt alebo dom po starých ľuďoch, ktorí zomreli. Odvážame nepotrebné veci alebo rozoberáme aj celý dom. Mám pri tom vždy zvláštny pocit – odišli dvaja starí manželia a postupne zmizne všetko materiálne čo tu po nich zostalo – šaty, nábytok, sošky, vázy, obrazy, taniere…Zostanú iba spomienky.

V utorok nás opustila moja mama. Vracali sme sa z Rakúska na pohreb a chystal som sa jej zavolať, že už sme v poriadku doma. Tak som to robil roky. Hlásil som jej dobré správy a udalosti, ktorých sa nemohla zúčastniť. Už nebudem. Zostala prázdnota.

Pred dlhšou cestou mi mama dávala krížik na čelo. Do poslednej chvíle mala jasnú myseľ a svoj typický zmysel pre humor. V hlave mi beží film – od detstva plného hier, cez mladosť a rebélie, rodinné výlety, karnevaly a stretnutia až po posledné roky plné rozhovorov a spomienok. Netrúchlili sme, oslavovali sme naplnený život našej mamy. Nelúčili sme sa, vyprevádzali sme ju na cestu. S nádejou, že sa stretneme.

Mama už mala na tomto svete oveľa menej svojich najbližších ako tam na tej druhej strane.  Mal som pocit, že sa na stretnutie s nimi v posledných týždňoch pripravovala. Chcela zomrieť dôstojne. Podarilo sa. Nedávno mi hovorila, že sa pred šiestimi rokmi chystala ísť za otcom a nejako sa to natiahlo. Pár hodín pred smrťou so mnou ešte v telefóne vtipkovala a potom odišla. Podobne rýchlo ako náš otec, s ktorým prežili vyše 60 spoločných rokov. My máme práve dnes s Milenou 40 ročné výročie od svadby. Oslávime to s Vladkom Maslákom. Veríme, že moji rodičia sú po šesťročnom odlúčení už zase spolu.

Ak máte pri sebe svojich blízkych tešte sa z každej spoločnej chvíle. Stretávajte sa, rozprávajte sa, organizujte akcie, výlety a nečakajte iba na rodinné stretnutia na pohreboch a karoch.

foto – mama so mnou pred našim domom na Hrnčiarskej ulici vo Varíne

30