Cítim občas smútok. Emóciu zo straty. Niekedy stačí pieseň, ktorá mi pripomína niečo krásne, čo je nenávratne preč. Alebo miesto, na ktoré sa viažu pekné spomienky. Rád by som ešte odviezol deti do školy, učil ich lyžovať, alebo si s nimi kopal do lopty. Ale už vyrástli. Rád by som si dal s otcom pohár vína a viedol chlapské debaty ako kedysi. A s mamou spomínal na staré časy. Buchty alebo fazuľa od starých mám. Cesta na drevenom vozíku s dedom na pole. Nič z toho sa už nevráti. Niekedy mi zovrie hrdlo ako pri plači. Čo to je? Začínajúca demencia, depresia, staroba?

Smútok je vraj emócia, ktorá reaguje na stratu – človeka, vzťahu alebo času, ktoré sa už nikdy nevrátia.

Keď mi niečo chýba a smútim za tým, tak to bolo asi dobré a malo to svoju hodnotu. A už to nie je. S vekom pribúdajú straty aj smútok, niekedy pomiešaný s tichou vďačnosťou za všetko, čo mi život dal. Možno je to aj potvrdenie toho, že to nebol premárnený čas. Krásne spomienky. Nejako sa to pekné a smutné mieša dokopy. Vďačnosť, pokoj, smútok a ľútosť nad udalosťami, ktoré sa už nevrátia. Keby neboli krásne, tak by mi nechýbali. Vďaka teda za ne.

Nie je to pocit zúfalstva, že som niečo premeškal alebo premárnil. Je to uvedomenie si nemilosrdného plynutia času a konečnosti života.

Mám pocit, že sa smútok niekedy mieša s osamelosťou. Možno je to aj daň za bohatý a naplnený život. Keď nad tým premýšľam racionálne, tak nemám na podobné pocity žiaden dôvod. Mám pri sebe už 40 rokov Milenu, tri dobré deti a tri vnučky. Veľa priateľov a veľkú rodinu Dobrého pastiera. Ale niekedy mám pocit, že neodchádzajú len ľudia z môjho života, ale celý ten svet, v ktorom som vyrastal a žil.

Mám rád inovácie, zmeny aj nové technológie. Viem, že dnes môžeme žiť slobodnejší a kvalitnejší život ako ľudia pred nami. Ale smútok za tým odchádzajúcim aj tak prichádza. Prestal som ho vyháňať zo svojho života. Vitaj, hovorím mu a spoločne spomíname na to, čo sa už nikdy nevráti.

Dostávame sa s Milenou do veku, keď si budeme vzájomne požičiavať ruky, nohy a možno aj hlavy. Tak ako naši rodičia a starí rodičia, keď mal jeden problémy s chôdzou a druhý s rukami. Hlavy im fungovali až do konca veľmi dobre. Budeme si musieť pomáhať a podopierať sa. A možno to tak má byť. V mladosti objatia z vášne, v starobe z nemoci. A spoločné chvíle smútku a vďačnosti, ale aj radosti a nádeje.

32