Nemáme čas, hovoria mnohí moji kamaráti – podnikatelia. Sme na dôchodku a nejako sa nám rozbehol čas, hovorí mi moja žena Milena. Aj vám sa zrýchlil váš čas? Ako deti sme nemerali čas hodinami ale zážitkami, plnými nových objavov. V dospelosti ľudia prestávajú vidieť zázraky, nemajú čas snívať, tešiť sa a smiať. Zoberú do ruky hodinky a začnú odmeriavať svoj čas. A zrýchľujú, aby ich nikto nepredbehol a zarobili veľa peňazí. V rýchlosti prestanú vidieť krásu okolo seba a tešiť sa z nej. Len bežia a bežia…Niektorí ani nevedia kam.

Spomínam si na naše detské diela z papiera, piesku, hliny, dreva, vody, snehu, ľadu alebo kamienkov. Každý deň bol plný nových objavov, prekvapení, skúseností a radosti. Boli sme dizajnérmi, staviteľmi, architektmi, konštruktérmi, maliarmi, inovátormi, bojovníkmi, futbalistami alebo cestovateľmi v priestore a čase. Patril nám celý svet – aj keď sme boli v malom dvore alebo uličke v našej dedine.

Moja kamarátka Aďka Hellová namaľovala obraz Jedného dňa, keď sa zrýchli aj tvoj čas. Kúpil som si ho od nej. Povedala mi o ňom toto: „Je to obraz o prienikoch detstva a dospelosti. Čo je možno tak trochu stav, v ktorom celý život spočívame a nesieme si to dieťa v nás mimo momentov času. A podobne ako Madona ho, ako len môžeme, s láskou držíme a chránime pred obetou svetu. Mám radosť, že ho budete mať Ty a Milenka.“

Keď mi dala Aďka niektoré svoje obrazy na výber, tento som už poznal. Mal som ho v hlave aj v srdci a ani na moment som neváhal. Ruky dieťaťa pripomínajú krídla a túžbu objavovať svet, ale matka – Madona a jej náručie ho chránia. V pozadí je skica Vitruvianskeho muža od Leonarda da Vinci – symbol racionality a dospelosti, do ktorého dieťa vstupuje. Kozmický kruh, hodiny a svätožiaru tvoria korytnačky – symbol pomalého času (medzi nimi je jeden rýchly zajac), dlhovekosti a ochrany, ktorú poskytuje ich pancier. Vidím v ňom potrebu chrániť to nezrelé a čisté v nás pred svetom, ktorý nás tlačí k tomu, aby sme dospeli a zrýchlili. Náručie matky – Madony prináša pomalý čas, pokoj a bezpečie.

Ten obraz bude visieť na mieste, kde chovali moji starí rodičia zvieratá a ja som sa niekedy motal pomedzi ne. Zo starej maštale sme pred rokmi urobili obývačku a pristavili zimnú záhradu. Dnes sa tam, raz v mesiaci, stretávame s podnikateľmi na Varínskych stretnutiach. V októbri budeme rozprávať o pomalom a rýchlom čase.

V tej maštali a pri starých rodičoch plynul čas akosi pomalšie. Ľudia hovoria, že sa svet zrýchlil. Je pravdou, že vyvíjame a vyrábame veci rýchlejšie ako kedysi, ale potrebujeme na to oveľa menej ľudskej práce. Takže by sme mohli spomaliť a znovu sa tešiť zo života ako kedysi.

Lenže viete si predstaviť dospelých ľudí, ako si kreslia, maľujú, vyrábajú luky, praky alebo lodičky z papiera? Ako si robia jamku do zeme a hrajú guličky? Oni predsa musia vo firmách riešiť oveľa dôležitejšie veci. Chodia na nudné porady. Zvyšujú produktivitu práce, ktorá ich vôbec nebaví. Píšu reporty, ktorých zmysel nikdy nepochopili. Vo voľnom čase sa pozerajú na hádky politikov a niektorí sa pridávajú k bojujúcim skupinám. A starí ľudia sa dnes väčšinou hrajú už iba v Alzheimer centrách. A mnohí už o tom ani nevedia.

Jedného dňa sa zrýchli tvoj čas a už sa nezastavíš. Tá veľká rýchlosť ti neumožní zažiť a vidieť mnohé zázraky. A možno sa to raz všetko spomalí, zastaví a upokojí niekde vo večnosti, kde budeme znovu čistými deťmi a nebudeme sa už musieť nikam ponáhľať.

Mám kamaráta, ktorý sa neponáhľa, obdivuje prírodu a zdieľa so mnou každý deň svoje zážitky – Mirko Saniga. Tu sú niektoré z posledných dní.

Aj v dospelosti sa dá spomaliť čas a môžeme vidieť zázraky, dokazuje mi Mirko Saniga.

Vo štvrtok sa stretneme v Považskej Bystrici s Aďkou Hellovou a Stankom Lajdom. Dnes máme spoločnú grilovačku v záhrade mojich starých rodičov.

Stanko Lajda a Aďka Hellová u mňa vo Varíne

13