Kedysi dávno boli dámy, ktoré uvádzali v televízii programy. To ešte existovala televízia. Boli aj ľudia, ktorí na telefónnych ústredniach prepínali spojenia, robili bankové prevody alebo predávali v obchodoch. Ďalší sedeli na vrátniciach, iní poskytovali informácie zákazníkom. Existovali aj sekretárky, ktoré prepisovali na písacích strojoch texty svojich šéfov a vyhľadávali im rôzne informácie. Inžinieri kreslili výkresy rukou, sprievodcovia v doprave s klieštikmi cvikali lístky. Ľudia vtedy vedeli zvárať, kosiť, šoférovať, radiť rýchlosti na aute a auto aj opraviť. Existovali ľudia, ktorí pripravovali zmluvy, robili účtovníctvo a posielali faktúry, kontrolovali dochádzku a výkon pracovníkov, ovládali vysokozdvižné vozíky, žeriavy a zakladače. Ľudia vtedy zbierali informácie, písali z nich správy, tlačili a predávali papierové noviny.

Bolo to predtým, ako prišli stroje a oslobodili ľudí od práce – najskôr ťažkej a rutinnej, neskôr kreatívnej. Umelá inteligencia začala písať básne, maľovať obrazy, skladať hudbu, písať počítačové kódy, vytvárať generatívne dizajny, pomáhať lekárom alebo právnikom diagnostikovať a riešiť ťažké prípady. Stroje sa naučili hrať s malými deťmi lepšie ako dedovia a babičky. Olympijské hry ľudí zanikli a všetci sledujú rekordy a zápolenia strojov. Roboty a umelá inteligencia prenikli všade. Ľudia dnes majú svoje digitálne dvojčatá, asistentov, učiteľov, terapeutov aj zabávačov a priateľov proti samote. Umelá inteligencia vie lepšie, čo potrebujeme ako my sami. Kedysi to vedeli len naše manželky. Svet je postupne zbavovaný nedokonalosti, náhody, rizika a pádov. Lenže dokonalý svet bez prekvapení je sterilný a nudný.

Stroje zbavili ľudí väčšiny práce, starostí a problémov. Ľudia sa stále viac prepájajú s digitálnymi virtuálnymi svetmi a žijú život mimo svojho tela a okolia. Občas si spomenú na svojich prarodičov, ktorí im rozprávali o tom, ako si pestovali v záhrade zeleninu, robili domáce zabíjačky, chodili do práce a na nákupy. Chodievali do lesa a zbierali tam rôzne plody, ktoré sa dnes pestujú v laboratóriách. Nepoznali genetické inžinierstvo ani rozširovanie ľudských schopností strojmi. Vraj vtedy ľudia optimalizovali a riadili prácu strojov, kým stroje nezačali optimalizovať ich. Dnes stroje zabezpečia ľuďom všetko, čo potrebujú pre dlhý a bezpečný život, lebo stroje vedia lepšie, čo skutočne potrebujú tieto hlúpe a krehké bytosti. Už nezažívajú stresy, neúspechy a pády, nemusia prekonávať žiadne prekážky. Nepoznajú bolesť ani zranenia. Neplačú ani sa nesmejú, netrápia sa, ani neradujú, nemajú hádky ani zmierenia. Žijú dlho, až kým sa nenaplní optimálny čas ich tela na zemi. Potom ich vedomie skopírujú do iného média.

Zdá sa vám to ako z hororu? O tom, ako sa to celé bude vyvíjať rozhodujeme my ľudia. Či využijeme oslobodenie od práce na to, aby sme boli viac ľuďmi, alebo sa staneme druhoradými strojmi, ktoré budú postupne zošrotované.

35