Začiatkom roka 2020 sa stal zázrak. Päť percent sa zmenilo na dvadsaťpäť. Obyčajní ľudia získali neobyčajnú príležitosť zmeniť krajinu. Zároveň sa vystavili aj obrovskému pokušeniu vytvoriť si závislosť na moci, peniazoch, pýche a sláve. Zostanú títo ľudia obyčajní a nezávislí? Nerobme si ilúzie. Je to štandardná vzorka slovenského národa. Sú medzi nimi schopní aj neschopní, poctiví aj nepoctiví. Zakúšajú, ako chutí moc. Komicky pôsobí snaha niektorých z nich zapáčiť sa novinárom. Namiesto mena sa začínajú oslovovať funkciou, učia sa používať majáky na autách a niektorí obyčajní ľudia prejavujú až neobyčajnú nekompetentnosť.

Zdá sa, že niektorí obyčajní začínajú mať pocit neobyčajnosti a nezávislí si začínajú budovať závislosť na médiách a a statuse. Majú okolo seba rôznych riťolezov, prikyvovačov, lobistov zo zahraničných firiem a našepkávačov, ktorí ich postupne zbavujú zdravého rozumu a oddeľujú od reality – aby z nich urobili figúrky, aké sme tu videli v ostatných desaťročiach dosť.

Verím v zázraky. Tak ako sa päť percent zmenilo na dvadsaťpäť, môže si kritické množstvo obyčajných ľudí zachovať nezávislosť na všetkých pokušeniach, ktoré sú okolo nich. Tak ako Boží Syn, keď bol pokúšaný diablom na púšti.

Toto je vážna hra. Začali sa prerušovať roky budované peňazovody na rozkrádanie štátu. Mnohým mafiánom a oligarchom hrozí, že im vyschnú zdroje. Stále majú hore veľa svojich ľudí a majú plné kufre peňazí na to, aby sa pokúšali kupovať si ďalších. Keď nepomáhajú dohody cez peniaze, prichádza očierňovanie ľudí, vyrábanie káuz a tvrdé vyhrážky. Čo by mohlo pomôcť? Keď Pán urobil z päťky dvadsaťpäť, možno má s nimi svoj plán a zachová im cit, zdravý rozum a odvahu. Možno by sme im mali dávať aj spätné väzby a informácie z reálneho života. Dúfajme, že sa k nim dostanú cez ochranný val tých, ktorí ich chcú zbaviť obyčajnosti a nezávislosti. Mali by sa spolu viac stretávať, rozprávať, budovať dôveru a súdržnosť. Starostlivo vyberať ľudí vo svojom okolí a vytrvalo čistiť chliev, ktorý prebrali. Na Slovensku stále vládne SMER a ich ľudia.

Máme tu “pekelné stroje” na kradnutie. Budovali ich od deväťdesiatych rokov. Toto je práca pre tvrdých chlapov, nie pre usmievavých ministrov s peknými rečami. Obyčajní a nezávislí musia byť aj tvrdí a nekompromisní. Držme im palce. Zatiaľ sa nám mafiáni, agrobaróni a oligarchovia smejú do tváre. Sklamaní sú farmári, učitelia, podnikatelia a inovátori, ľudia, ktorí verili, že sa začne očisťovať polícia a prokuratúra. Píšu tam “hore” a odpovede nedostávajú. Odpadkové koše sú veľké a čas na voličov bude až o tri roky.

Verím, že sa raz naša krajina zmení, k lepšiemu, len rok 2040 sa možno bude posúvať ako tie naše diaľnice. Stretneme sa v stredu na Inofeste vo Vrábľoch, nech je náš hlas počuť v médiách aj tam hore.