Boli ste už niekedy v situácii, keď vás obkľúčila presila a hrozilo vám nebezpečenstvo alebo ponižovanie? Poznáme podobné situácie zo školy, z vojny a niektorí možno aj z práce. Psychológ Philip Zimbardo musel po šiestich dňoch prerušiť svoj pokus so študentmi na Univerzite Stanford, ktorí hrali väzňov a dozorcov. Do hry sa tak vžili študenti aj profesor, že ponižovanie a násilie sa im začalo vymykať spod kontroly. Všetci pritom vedeli, že je to iba pokus a nie reálna situácia, akú prežívajú napríklad vojaci v skutočnom boji. Zlo sa nedá vykoreniť zlom – zdá sa, že týmto prístupom sa iba znásobuje. Aká by dnes bola Európa, keby sme po dvoch svetových vojnách nahnali všetkých Nemcov do koncentračných táborov alebo ich izolovali a vyhlásili za nenapraviteľných militantov?

Aký bude osud „neposlušného“ dieťaťa, ktoré budeme neustále napomínať a trestať? Človeka, ktorý spáchal zločin a nedáme mu šancu na nápravu? Ak ľudia robia zle, mali by sme ich napomínať, ale nie z nich robiť démonov. S láskou by sme im mali odpúšťať a pozývať ich od zlého k dobrému, dávať im šancu na nápravu. Veď mnohé veľké postavy z Biblie prešli cestou od zlého k dobrému. Nežeňme zbytočne ľudí do kúta, pomôžme im nájsť únikovú cestu od zlého k dobrému. Aj my sme možno už túto šancu dostali a pomohlo nám to. Syna môjho priateľa zatlačili učiteľky na základnej škole do kúta. Otcovi oznamovali, že z Adamka nič dobré nevyrastie a tak radšej preložili chlapca do inej školy. Odrazu je úplne normálny, teší sa do školy, robí si vlastné webové stránky, predáva svoje produkty a v škole sú s nim spokojní.

Viem, Hitlera, Stalina, alebo bezcitných psychopatov možno nezmeníme objatím a láskou. Zastavme toho človeka, potrestajme ho, zničme ho, kričia niekedy ľudia, ktorí nie sú o nič lepší ako on. A ja sa pýtam, či by nebolo lepšie prijať ho a dať mu šancu napraviť chyby, ktoré urobil. Zobrať niekedy pomýleného človeka do dobrej spoločnosti môže byť lepšie ako ho zahnať do kúta a hádzať do neho kamene. Je lepšie usmiať sa na hlupáka, ako mu nadávať, že je hlúpy. Podať ruku človeku, ktorý robí zle a pritiahnuť ho na správnu cestu. Pochváliť nešikovného za snahu je lepšie ako sa mu smiať, objať vojaka, je rozumnejšie ako do neho strieľať. Milovať človeka, aj keď urobil chybu a ublížil vám, je ťažšie ale účinnejšie, ako pochovať lásku a zanevrieť na neho.

Každý z nás niekedy urobí chybu, horší sú už len tí, ktorí sú presvedčení, že oni chyby nerobia – poúčajú, moralizujú, súdia druhých a v rukách zvierajú kamene. Nuž hádžte, vy, čo ste bez viny – do blížneho, ktorý je vám taký vzdialený. Už ste ho odsúdili, bez šance na milosť. Človek v obkľúčení začne zúfalo bojovať. Ak sme ho obkľúčili nenávisťou a nenájdeme na ňom nič dobré, možno nám po čase ukáže svoju temnú stránku v plnej paráde. On sa však nenarodil ako monštrum, možno ho urobili z neho práve jeho sudcovia, ktorí mu nedali šancu. A možno, že stratí silu bojovať, vzdá sa a zahynie.

Zlo sa rodí vždy tam, kde chýba láska, hovorí Hermann Hesse. Láska otvára dvere k odpusteniu, milosti a náprave našich chýb. Čierno – bielo vidiaci fundamentalisti, ktorí majú vždy „patent na pravdu“ tieto dvere zamykajú, aj keď sa niekedy oháňajú tými najvzletnejšími ideami. Silou niekedy presadzujeme svoju pravdu a riešenia, tlačíme druhých do kúta a tak nikdy nezakúsime ovocie synergie. Božia láska nie je odmena za našu poslušnosť ale dar, ktorý máme dávať ďalej. Aj doživotne odsúdený človek má šancu na svoju nápravu a vstup do Božieho kráľovstva. Tak akým právom berieme túto šancu ľuďom, ktorých sme odsúdili, obkľúčili a zahnali do kúta?

Aj politik sa môže polepšiť, aj bohatý zlodej či závislý človek na droge možno túžia prekonať obkľúčenie, do ktorého sa dostali. Poznám ľudí, ktorých osud postavil do kúta. Kňaz, ktorý zlyhal, ale poctivo sa k tomu postavil a oženil sa, aby jeho dieťa malo otca. Išiel za svojimi autoritami a odvrhli ho ako čiernu ovcu. Mal žiť ako pokrytec? A mnohí ďalší, zúfalí a plačúci v kúte, píšu „tým hore,“ ktorí nepočujú, neodpovedajú, neprijímajú signály z kúta. Nežeňme ľudí do kúta a ak sa tam dostali, dajme im šancu opustiť toto temné miesto. Tvrdosťou k druhým niekedy iba vylepšujeme svoj vlastný obraz navonok. Je jedno, či naša neschopnosť prijať ich, vyplýva z lenivosti, pýchy alebo „zaneprázdnenosti.“ Nevyužili sme ďalšiu šancu. Nie pre tých v kúte, ale pre seba. Pápež František nedávno povedal: „ Svätí sú tí, ktorí sa neboja nechať sa pohladiť Božím milosrdenstvom. A preto sú svätci mužmi a ženami, ktorí rozumejú toľkej núdzi, toľkému ľudskému utrpeniu, a blízkosťou sprevádzajú ľudí. Nepohŕdajú ľuďmi.“