Tomáš Baťa založil v roku 1894 so sestrou Annou a bratom Antonínom v Zlíne podnik, do ktorého vložili dedičstvo 800 zlatých po svojej matke. Po roku bol ich majetok zablokovaný kvôli dlhom, hrozili žaloby, Antonín nastúpil na vojnu a mladý Tomáš sa pokúsil zachrániť svoju krachujúcu firmu takto: „Rýchlo si ma práca podrobila celého. Všetko požehnanie môjho života sa začalo v tomto dni. Pochopil som svoju pochabosť v napodobňovaní lenivých ľudí, či pánov alebo nepánov. Vykonávaním všetkých robotníckych prác som našiel cesty, ktoré viedli k úspore materiálov i zjednodušeniu práce robotníka.“ Tomáš nosil materiál a suroviny na chrbáte z nočného vlaku kilometre z Otrokovíc do Zlína a do rána ho s jedným robotníkom rezal tak, aby mohli ostatní cez deň pracovať. On sám robil nákupcu, zásobovača, prípravu materiálu, riadenie a kontrolu výroby, účtovníctvo i vyplácanie miezd. Už v mladom veku pochopil, čo je to práca. Splatil dlhy, zachránil firmu a vybudoval jeden z najlepších podnikov na svete.

S údivom dnes sledujem ľudí, ktorí chcú podnikať. Niektorí si prečítajú knihu o „úspešných startupoch,“ navštívia motivačnú prednášku a začnú snívať o podnikateľskom úspechu v nejakom inkubátore. Iní zas lamentujú na tým, aké je to ťažké a prečo nemôžu začať. Tí prví „salónni podnikatelia“ niekedy dopadnú ako Tomáš Baťa rok po založení firmy. Tí druhí „,hľadači prekážok,“ sa namiesto práce povzbudzujú v tom, prečo nezačať. Tomáš dostal dar tvrdej práce, v ktorej pochopil detaily, súvislosti a získal znalosti. Podnikanie sa nedá naučiť čítaním, rozprávaním a prezentovaním – podnikateľ sa učí len podnikaním a prácou.

Tomáš okrem slova „práca“ často používal aj slovo „spolu“ – spolupráca, spoluúčasť, spoluvlastníctvo a spolupodnikanie. On, aj jeho nasledovníci a manažéri vo firme Baťa, nikdy nepoužívali slovo zamestnanec a už vôbec nie nedôstojné označenie „ľudský zdroj.“ Vždy hovorili o spolupracovníkoch a spolupráci. Po smrti Tomáša prebral firmu jeho nevlastný brat Jan Antonín Baťa, ktorý napísal známu knihu Spolupráce . V pracovnej zmluve firmy Baťa boli požiadavky na spolupracovníkov definované takto: „Nedbáme o spolupráci lidí, jež nejsou schopni během své práce v našem závodě udržeti se na vzestupu fysickém, hospodářském a intelektuálním, tj. vzdělanostním a mravním. Nedbáme o spolupráci lidí, kteří nejsou schopni věrnosti k podniku.“

Spolupráca, rešpekt, dôvera, spolupodnikanie, spolužitie – to je základ medziľudských vzťahov, rozvoja firiem, regiónov a štátov. Dve slová, ktorých obsah a naplnenie nám na Slovensku robí veľký problém. Namiesto tvrdej práce a učenia sa, vyhľadávame radi skratky – ako sa priživiť na štáte, európskych fondoch alebo práci niekoho druhého. Tí hore sa prispôsobili a hádžu nám rôzne balíčky, stavajú štadióny a rozdávajú almužny, za peniaze ľudí, ktorí na rozdiel od nich, poctivo pracujú. Najskôr ich okradnú a urobia z nich žobrákov a potom im dávajú balíčky. Nie oni rozhodujú o budúcnosti našej krajiny, ale my.

Musíme znovu získať úctu voči skutočnej práci, začať sa učiť remeslo a odbornosť a robiť ich najlepšie ako sa dá. Hodnoty nevznikajú táraním a prerozdeľovaním, ale iba prácou. V mnohých našich firmách sa ľudia narobia, ale majú nízku produktivitu práce – improvizujeme, opravujeme, hľadáme výhovorky a dôvody, prečo sa niečo nedá. Namiesto toho, aby sme to urobili.

Slovo „spolu“ je druhá časť rovnice k úspechu. Vieme sa spojiť v nadávaní, kritizovaní, odsudzovaní, ohováraní, ale nedarí sa nám skutočná spolupráca. Celý svet dnes vytvára veľkú pavučinu, v ktorej sa môžu ľudia prepájať, vymieňať si recepty, postupy, modely, zdieľať kapacity a znalosti. Slováci si namiesto toho radšej závidia a robia zle. Máme v dedine chlapa, Jožka Ďugela, ktorého uznáva celý športový svet lukostreľby. Len my vo Varíne, mu, ako správni Slováci, radšej robíme problémy, namiesto toho, aby sme mu pomohli.

Spolupráca a spolužitie – to sú základy prosperity a kvalitného života. Ak sa nevrátime k poctivej práci a nezačneme spolupracovať, nepomôžu nám žiadne „balíčky“ a prázdne reči. Musíme využiť to, že sme rozdielni, že každý z nás vie robiť niečo zaujímavé a vidí svet z iného pohľadu. Volá sa to synergia a platí v nej, že 1 + 1 nie je 2, ale oveľa, oveľa viac. Tak do toho – je pred nami veľa práce, ktorú nezvládneme bez vzájomnej úcty, dôvery a spolupráce.