Môj starý otec Ondrej bol výmyselník – mal v záhrade rastliny a zvieratá, ktoré neboli bežné, mal jedno z prvých rádií v dedine, neustále vymýšľal rôzne obchody a huncútstva, podnikal vo všetkom možnom. Bývam v jeho dome, sedávam v záhrade a spomínam na Ondreja a jeho ženu Ľudmilu. Pri oprave humna som našiel staré listiny. V jednom dokumente kupuje starý otec „neplodnú plochu” a podľa vládneho nariadenia 63/1939 osvedčuje, že je „Árijcom.“ Ďalší dokument je už z iného režimu a stojí v ňom takáto formulácia: „Dole podpísaní prehlasujú, že Košturiak Ondrej počas prechodu fronty v roku 1943-4 až päť (možno niektorý z chlapov zakričal „daj radšej päť!“) pomáhal a priamo sa zúčastňoval v akciách s partizánmi proti fašistom, doprovádzal uprchlíkov z lágru a týchto potom došikúval do hôr k partizánom…V Riečnici, 31. mája 1961. To som mal práve 4 mesiace.

Medzitým pretieklo vo Varínke veľa vody. Prepadli nás vojaci z Ruska a po vyše 20 rokoch sa zase vrátili domov. Komunisti odišli z funkcii a začali budovať kapitalizmus. Vznikla pomlčka a Česko-Slovensko sa postupne rozdelilo na dva štáty. Spoločne sme vstúpili do Európskej únie a NATO, proti ktorým ma učili na vojne bojovať. Nemáme hranice, máme európske peniaze. Na poliach našich starých otcov stoja fabriky a sklady, v záhrade vo Varíne nám rastú hrozno a broskyne. Starý otec by sa čudoval. Písacie stroje nahradili počítače. Telefón v dome Ondreja Košturiaka nahradili mobily, s ktorými malé deti fotografujú, filmujú a posielajú správy namiesto korešpondenčných lístkov. Premýšľam, z čoho by bol môj starý otec najviac prekvapený. Možno z automobilky KIA, ktorá vyrástla na kľukatej ceste, po ktorej jazdil so svojim autobusom. Možno by obdivoval internet atablety, ktoré postupne nahrádzajú rádio, televízor, telefón, poštu, noviny, obchody a veľa iných vecí, alebo GPS, roboty, ktoré vyrábajú autá, kosia záhrady a obsluhujú sklady alebo autá bez vodiča, či aeromobily. Ktovie?

Určite by dnes netrafil do svojho domu, pomedzi množstvo chalúp, ktoré si na Kamencoch postavili ľudia v posledných desaťročiach. Toľko vecí sa zmenilo za taký krátky čas. Ale niečo sa nezmenilo – napríklad náš kostol, železničná stanica alebo úprimná závisť medzi ľuďmi. A možno by ma pochválil, že sa mu starám o gazdovstvo, aj keď by v záhrade už nenašiel svoj včelín, ani udiareň a väčšinu stromov, ktoré nasadil.

Premýšľam nad svojim vnukom, ktorý raz bude mať v rukách veci a technológie, ktoré si ja dnes neviem ani predstaviť. Mám trochu aj strach, aby nám technika a umelá inteligencia neprerástli cez hlavu, aby dokonalé stroje nevyradili nedokonalého človeka zo života na našej zemi. A uvedomujem si, stále viac, že dôležitejšie ako nové veci, ktoré obohacujú náš život, sú veci staré, ktoré nás vracajú ku koreňom. Niektoré stromy nad našou dedinou, staré hodiny a kríž, ktoré visia v našom dome tak, ako za čias starého otca, zvyky a spomienky, kostol a Slovo, ktoré už vyše 2000 rokov trpezlivo napráva naše nedokonalosti.

Pred 53 rokmi spisoval môj starý otec prehlásenie o svojej pomoci partizánom. Neviem, či to bola pravda, aj keď sú na ňom podpísaní štyria svedkovia. Starý otec dokázal pri dobrej slivovici aj iné veci. Možno ten dokument potreboval na nejaké povolenie od súdruhov, ktorí to mali vtedy pod kontrolou. Je rok 2014 a o ďalších 53 rokov bude rok 2067. Aj napriek novým prístrojom a lepšej strave v slovenských nemocniciach, nepredpokladám, že budem v roku 2067 sedieť s mojimi vnúčatami a ich deťmi nad novými technológiami a inými zázrakmi. Verím však, že náš starý kostolík bude stáť na svojom mieste a nikto v ňom nepremaľuje nápis nad oltárom, ktorý hovorí: „Bože, ochraňuj náš Slovenský národ.“ Verím, že nás Pán ochráni a privedie raz moje vnúčatá do lavice, kde sedávali naši starí rodičia a dnes tam sedávam ja s mojou ženou. A  takto nás Božie slovo prepojí všetkých vo večnosti.

0