Čím rýchlejšie zistíme abnormalitu a reagujeme na ňu, tým menšia škoda sa stane. Takto asi reaguje na abnormality výrobný manažér, ktorý vie, že čím skôr zastaví linku, produkujúcu chyby, tým menej nepodarkov bude opravovať. Podobne je to však aj v živote. Tento princíp poznal už Sakichi Toyoda, ktorý v vyrábal automatizované tkáčske stavy s vedel, že čím skôr zachytí chybu a zastaví stroj, tým menej nákladov vznikne. Takto vznikli známe systémy Jidoka, Andon alebo ručná brzda na výrobnej linke, ktorej zatiahnutie znamená zastavenie procesu, upozornenie na problém a jeho následné riešenie.

Keď teda vznikne abnormalita mali by sme na ňu upozorniť a následne riešiť jej príčinu tak. Vo výrobe alebo v doprave sa často jedná o porušenie pravidiel, v živote veriaci hovoria o hriechu. Abnormality v procesoch alebo v živote ľudia často ignorujú a zametajú ich pod koberec. Čím dlhšie porušujeme pravidlá zdravého života alebo príznaky nemoci, tým sú často následky horšie. Podobne aj v podniku – ľudia chodia neskoro na stretnutia, sú nepripravení, vo výrobe vznikajú chyby a sklzy. Nikto si to nevšíma, nikto nerieši skutočné príčiny a problém rýchlo narastá.

Otec ma učil jednu zásadu – keď urobíš niečo zlé, hneď sa priznaj, rieš to a nič sa ti nestane. Keď to zatajíš a budeš klamať, následky budú úmerné času. A veru boli. Otec ma teda naučil rýchlo reagovať na abnormality v mojom správaní. A bolo ich dosť. Spomínam si napríklad na prvé fajčenie cigariet v drevenom záchode v starej Rosinskej škole s kamarátom Jožkom. On mal osem a ja päť. Našu abnormalitu zachytila pani školníčka. A boli ďalšie prípady – rozbité vázy, aj hlava alebo tvár mojej sestry Stelky. Postupne vznikal silný návyk – ako prvé som ratoval sestru a po druhé som zháňal otca, aby som sa rýchlo mohol priznať. Keď som to stihol v dobrom čase, následky boli mierne. Keď som zatĺkal, otec ma zbil, aj keď to dnes popiera.

A takto to je, priatelia. Netvárme sa, že naše rozmaznané dieťa je v poriadku a prestaňme mu zametať chodníčky. Je to abnormalita, ktorá mu môže zničiť život podobne, ako keby ste ho nútili vyfajčiť každý deň balíček cigariet. Väznice sú plné obetí svojich rodičov. Dieťa ušlo z domu, chlapec je v nebezpečnej skupine, človek sa prepadol na dno alebo si siahol na život. To všetko sú často následky nesprávnych alebo neskorých reakcii na signály, ktoré nám hovorili pozor, treba konať. Viem, že je to niekedy ťažké priznať sa k vážnemu problému alebo zlyhaniu seba či rodiny. Je to však lepšie ako ignorovať chorobu, ktorá naberá na sile. Všade okolo nás sú abnormality – človek môže chodiť cez križovatku na červenú a určitý čas sa mu nič nestane. A raz sa tam zabije. Radi ututlávame veci – veď sa to možno zlepší, ešte počkám, uvidíme, čo si by si pomysleli ľudia. A nakoniec riešime vážne následky. Len preto, že sme nekonali včas.

Premýšľam nad tým, čo nám bráni zlepšovať svet, upozorňovať na abnormality, hľadať ich príčiny a riešenia. Napadlo ma slovo zbabelosť. Utekáme od problémov, nechceme ich vidieť a rozprávať o nich. Ale oni sú a narastajú. Nechce sa nám pomenovať problém, veď prečo by sme si mali robiť zle? Nikto nezatiahne ručnú brzdu, veď by ho mali za bonzáka. Radšej riešime veci pri pive ako na správnom mieste. Neradi počúvame pravdu, ktorá nie je príjemná. A potom znášame následky a pýtame sa, prečo nás Boh trestá. Potrestali sme sa sami – našou ignoráciou abnormalít, našim relativizovaním hriechu, našim strachom povedať a počuť pravdu. Našou zbabelosťou, lenivosťou a neochotou prebrať zodpovednosť za svoj život.

Belgický mních Phil Bosmans nás povzbudzuje a hovorí, že máme anjelov, ktorých nám Boh posiela do života, nečakane a nezaslúžene, aby nám zapálili pár hviezd, keď všetko potemnie. Advent je čas stíšenia a priznania si abnormalít v našich životoch.

0