Je čas dvíhať perly zo zeme

Rozhovor s Alenou Čermákovou

Čítal som knihu a videl film, ktoré ste s manželom Ivanom pripravili o našom láskavom priateľovi Antóniovi Srholcovi. Prečo práve o ňom?

Bola to prirodzená reakcia na naše niekoľkoročné stretávanie sa u nás doma na raňajkách. Keďže ma Boh zázračne uzdravil  z nepríjemnej diagnózy, António  bol jediným možným človekom, pred ktorým som mohla hovoriť otvorene o zázraku uzdravenia, ako aj o iných otázkach medzi nebom a zemou. Mal srdce otvorené na počúvanie  i na počutie významu medzi riadkami. Okrem toho miloval naše piesne, bol naším fanúšikom, chodieval na naše koncerty, a je autorom textu našej spoločnej Piesne o slobode. Zo spoločných rozhovorov vznikla potreba podeliť sa s ostatnými o jeho život, múdrosť a otcovské srdce, ktoré mal otvorené pre každého bez rozdielu.

MARIO POSLEDNÝ DEŇ U ALENKY(1)

Ako sa šansónová speváčka dostane k písaniu kníh a natáčaniu filmu?

Milujem ľudí a  život, aj keď je ťažký a v mnohom zložitý.

António povedal, že vyspievavam smútky i radosti aj  za druhých.

Okrem toho som hlasová pedagogička pre oblast pop-music. (28 rokov)

Vyštudovala som réžiu dokumentárneho filmu na VŠMU v Bratislave v roku 1994. Absolvovala som sociálnym-autobiografickým  dokumentárnym  filmom Vyvliekanie z vlastnej kože (1992). Riešila som v ňom  mnohé otázky, najmä však odpúšťanie násilnickému otcovi, ktorý mne a našej rodine ničil život alkoholizmom a opakovanými recidívami, keď ho umiestňovali do väzenia pre páchanie rôznej trestnej činnosti. Otec zomrel v roku 1998.

Druhý film Všetko je v nás (1999) hovoril o Františkovi Tugendliebovi, mojom učiteľovi spevu, ktorý mi dal neskôr akreditáciu na učenie techniky spevu populárnej piesne. Stal mi dôverným  priateľom a duševnou náhradou za otca. Film Anton Srholec (2015) uzatvára túto trilógiu. Anton Srholec, ako človek i kňaz,  predstavoval, nielen pre mňa,  otca láskavého, milujúceho, chápajúceho, starostlivého. Vo svojej zodpovednosti pred Bohom odrážal na zemi, to, čo je v nebi. Pochopenú otcovskú lásku Boha k synovi  (k dcére).

Kniha Anton Srholec, je záznamom mojich rozhovorov s Antonom Srholcom  v roku 2009-2014 a  má v sebe ako dvojča aj dokumentárny film s rovnomenným názvom. (Vydavateľstvo Ikar). Necítim s preto byť spisovateľkou. Aj keď je Pravda, že uvažujem o napísaní knihy.

IMG683443

Spomínala si nový projekt – film o Rudolfovi Dobiášovi. Tohto výnimočného človeka možno mnohí Slováci ani nepoznajú. Čím ťa zaujal a čo chceš týmto filmom ľuďom povedať?

Keď som si otvorila Dobiášove knihy a vypočula som si ním nahovorené básne, plakala som.. Niečo tak číre, ľudsky krásne, umelecky hodnotné som dávno nečítala. Dotklo sa ma to do špiku kostí.

Slovenský básnik a spisovateľ Rudolf Dobiáš nenápadne, ticho žije v dedinke Dobrá, pri Trenčíne. Má 84 rokov. Človek, nespravodlivo odsúdený na 18 rokov, ktorý prežil 7 rokov v Uránových baniach ako politický väzeň v 50-tych rokoch, ktorému príliš skoro umrela mama, človek, ktorý bol robotníkom väčšinu života proti svojej vôli, sledovaný ŠTB a limitovaný v možnostiach. S dopadom na kariéru a život jeho detí. Žije ticho na Slovensku, žiaden humbuk okolo neho, žiadne povedomie v školách, u dospelých. Takmer by nám unikol z dosahu. Takmer by prešiel životom ako jeden z mnohých. Nepovšimnutý. Len preto, že je tichý. Jemný. Príliš poetický na túto dobu i na tú minulú i budúcu. Ako by snáď ani nebol potrebný do akejkoľvek doby. Snílko, rojko, poetická duša, kochajúca sa vo výtvarnom umení a životom vôbec. Človek silnej morálky, rodinne založený, žijúci pre tu a teraz. Zberateľ príbehov, smútiaci a súcitný spoločník mnohých. Priateľ na život a na smrť.  Pre ktorú dobu by bol prijateľný? Koľko takých Dobiášov prešlo životom akoby nič?  A keby nemali svojich najbližších alebo obdivovateľov, nikdy by sme sa o nich nedozvedeli. Na čom by stála kultúra vekov? S čím by sa chválil národy? S čím, s kým sa o pár rokov  bude chváliť Slovensko?

Mala som už napísalný námet na film a oslovila som ľudí do spolupráce na budúcom filme, keď som si na internete našla aj iných, ktorí v Dobiášovi objavili poklad. Ľubomír Feldek- básnik, Miroslav Pollák-vydavateľ, František Neupauer-historik a František Guldan-výtvarník, urobili husársky kúsok. Pripravili s pani Gabikou Smolíkovou-vydavateľkou, anglický preklad časti Dobiášovej tvorby, aby mohli Dobiáša navrhnúť na Nobelovu cenu za literatúru za Slovensko. Dobiáš má totiž príbeh i literárnu kvalitu. Návrh pobeží tento rok.

Filmom chcem povedať, že je čas dvíhať perly zo zeme. Je čas pripraviť pôdu pre ďalšie generácie. Že nie sme len národ žráčov, politikárčenia a nízkej kultúry.

IMG_0708

Žijeme v zvláštnej dobe. Máme sa po materiálnej stránke veľmi dobre, utrpenie, prenasledovanie a vojny poznáme už našťastie iba z kníh a filmov. Nie je tu nebezpečenstvo, že sa môžeme stať príliš bezstarostní a ľahostajní voči zlu?

Ľahostajnosť voči zlu nie je nič nové. Svet sa pokazil už tým, že sa odstrihol od pupočnej šnúry Stvoriteľa. On povedal, že môžme jesť zo všetkých stromov, okrem Stromu poznania dobra a zla a Stromu života.  Adam-človek, si  s Evou trúfli porušiť láskyplné odporučenie  a výsledok je tu. Žijeme poznávanie dobra a zla ako náhradu dokonalej lásky vo všetkých rovinách. Riešením je nedovoliť, aby to prišlo tak ďaleko, že ľudia budú sedieť v oddelených miestnostiach, kde každý bude napĺňať egoistickú predstavu svojho života v spojení s virtualitou počítačov a robotov. Kde sa rozhovor bude považovať za hrubé porušenie súkromia človeka. Kde sa ľudstvo bude množiť iba cez skúmavky. Kde sa vymyslia pravidlá definitívne oddelené od Boha. Preto ako protiváhu musíme každý robiť, čo sa dá.

Verím, že život jednotlivcov môže byť  orientovaný na lásku, ktorá bude odpoveďou na zlo.

Mladí ľudia majú veľa “celebritných” vzorov, mnohí chcú byť výnimoční a obdivovaní. Myslím si však, že spoločnosť posúvajú dopredu skôr skrytí hrdinovia, volám ich niekedy opravármi sveta, ktorých väčšina spoločnosti ani nepozná a oni sa za hrdinov ani nepovažujú. Mnohí z nich prešli utrpením, mnohí pokorne slúžia druhým, nesťažujú sa. Je ich veľa a keby ich bežní ľudia možno lepšie poznali, našli by povzbudenie, inšpiráciu a spoločnosť by mohla byť naladená pozitívnejšie. Čo si o tom myslíš?

Myslím si, že dnes potrebujeme pozitívne, reálne svedectvá o hrdinstve jednotlivých ľudí, o opravároch sveta. Aby tí, ktorí váhajú, rozhodli sa ísť správnou cestou.  Zvykli sme si totiž pri tom, ako sa uchádzame v súťaži o svoje umiestnenie, vyzdvihovať seba,  svoje schopnosti, nadanie, vzdelanie, peniaze…Núti nás k tomu rodina, škola, spoločnosť. Svet je nastavený na súťaž. Myslím si, že to “Tleskejte mi, mám to tak rád” predstavuje dobu rozdrapenosti a pýchy, dobu ktorá sa nevie a ani nemôže nasýtiť potlesku.  Vo svojej slepote a hluchote zachádza až tam, odkiaľ niet návratu. Musíme vedieť, že na tejto zemi nie sme sami. Preto verím jednotlivcom,  ktorí  sú ochotní prebudiť sa  ako zo zlého spánku a sú ochotní, hoci bolestne precitnúť, aby mohli ísť iným smerom, inou cestou. Cestou nenápadného hrdinu, ktorý ticho a s láskou, bez potlesku a zbytočného hluku  zápasí o život a možnosti  toho druhého. To je jedno v ktorej oblasti. Máme nádej. Ale zodpovednosť musí zobrať každý sám. Kvôli láske.

Vráťme sa k tvojmu projektu s Rudolfom Dobiášom. Predpokladám, že to nie je jednoduché. Môžeme ti, fanúšikovia hrdinov, ktorých osudy ľuďom odkrývaš, nejako pomôcť?

Myslím si,  že film  o Rudolfovi Dobiášovi  nemôže byť iba moja záležitosť, ale všetkých, ktorí ešte veria, že má význam prinášať dobrý príklad nám i deťom po nás. Každý, kto to pochopí, môže pomôcť, hoci malou finančnou  čiastkou, aby svedectvo bežalo Slovenskom a svetom.

Je to nadnesené. Viem.

Ale láska sa vznáša, aby mohla vstúpiť tam, kde majú ľudia srdcia pripravené…

Tiež mi, ako fanúšikovia hrdinov,  môžete pomôcť v šírení tohto filmu na podujatiach, ktoré niekto pripraví. Nie som si totiž istá, či Slovenská televízai prejaví záujem o tento film, pretože ani o  film Anton Srhole,c doteraz neprejavila záujem, hoci bude budúci rok 90. výročie jeho narodenia. Mnohé dobré projekty pretláčajú  jednotlivci, ktorým záleží na ostatných.

Na záver by som ťa rád poprosil o niektoré myšlienky Antonia Srholca a Rudolfa Dobiáša, ktoré ťa najviac zasiahli.

“Život každého človeka je jedinečný, originálny, a keď ho zdvihneme z blata všednosti ako perlu a očistíme, je hoden úcty a obdivu.” (Anton Srholec z knihy Anton Srholec)

“Ježiš hovorí o tom, že do života, a to je život na akejkoľvek úrovni, vedie len tá poctivá cesta. Že tá široká, pohodlná cesta, cesta konzumu, cesta klamstiev a podvodov vedie do pekla. Avšak kto vykročí poctivou cestou, nemá zaručený úspech. Má však zaručené, že zostane hrdým človekom, aj keď hot á masa alebo spoločnosť so širokými lakťami a tvrdými spôsobmi dikvalifikuje, lebo mu ostane hrdé vedomie, že na nšom živote je cenné nie to, čo sme dosiahli, ale cesta, po ktorej sme išli.”(Anton Srholec z knihy Anton Srholec)

“Nech sú chvíle akokoľvek ťažké, zúfalstvo, cesta ku porážke.” (Rudolf Dobiáš)

“Jeden z mojich kamarátov väzňov bol vo väznici, v bývalom kláštore. Prepadol tam takej depresii, že Boha prosil: Pane, ak ozaj si, daj mi vedieť, že si so mnou. Na blízku nebolo nijakého kostola  a on začul, ako zvonia zvony. Vtedy akoby uveril, že Boh je s ním.

Preto som jednu zo svojich knižiek nazval Zvony a hroby. Napadlo mi, že ľudia zažijú čosi, čo ich otočí. Jednoducho. Urobí v nich zázrak, dá sa povedať, že úplne ich zmení. To sa môže stat aj vrahovi.” (Rudolf Dobiáš do filmu Svetlo na konci dňa).

“Ja si myslím, že vyváženie zla môže byť len, ako sa tak všeobecne hovorí, láska. Miluj svojho blížneho, ako seba samého Tento recept je daný dávno.” (Rudolf Dobiáš do filmu Svetlo na konci dňa).

Ďakujem za rozhovor

Aj ja a prajem všetko dobré.

Na projekt Aleny Čermákovej o Rudolfovi Dobiášovi môžete prispieť na účte SVETLO NA KONCI DŇA,  číslo: SK72 5600 0000 0043 8687 2001