Rozhovor s Emilom Schultzom o Emilových sadoch

  • Emil, vždy keď navštívim Tvoje Emilove Sady, žasnem nad tým, aké sofistikované postupy sa dnes používajú pri pestovaní ovocia. Práve sa oberajú čerešne a rozprával si o tom, ako treba ošetrovať stromčeky, dávať im živiny, na jar musíš do sadu umiestniť sto úľov s včelami, ktoré musia stromy v krátkom čase opeliť, musíš chrániť plody pred vtákmi, búrkami, potom zber, chladenie, triedenie, doprava, atď. Môžeš podrobnejšie popísať čo všetko sa musí urobiť aby sa čerešne dostali k nám na stôl a aké riziká sú s tým spojené?

Janko, niekto si povie, že od kvitnutia čerešní po zber je krátky čas (cca 2 mesiace) a pestovanie čerešní je relatívne jednoduché. Ale nie je to vôbec tak. Jediná výhoda je, že čerešne nie sú odkázané na výkyv počasia tak dlhý čas ako napr. jablone, ktoré sa zberajú šesť mesiacov od kvitnutia. Ak chceme, aby bolo pestovanie ekonomicky zaujímavé, tak počas týchto dvoch mesiacov musíme zvládnuť agrotechniku na 100 %, ale ani to nemusí stačiť, pretože v ovocinárstve sme odkázaní na počasie ktorému nevieme rozkázať, ale len ako tak eliminovať. Ale k tvojej otázke. Na to aby sa čerešne dostali k zákazníkovi musíme dosiahnuť rodivosť v čo najkratšom čase. To docielime iba kvalitným výsadbovým materiálom. Musíme mať ovocný sad pod závlahou s možnosťou prihnojovania a prípadne konštrukciu s fóliami. Ak sa tento začiatok nezvládne, tak sa nedá čakať, že sad bude rentabilný. U nás začína príprava na novú sezónu hneď po zbere úrody keď začíname rez. Musí sa to urobiť hneď po zbere, aby rodiace drevo stihlo do zimy vyzrieť a nemalo problémy s prípadnými silnými mrazmi. Samozrejme, že ovocný sad musí byť stále monitorovaný, aby sa nevyskytli choroby a škodcovia. Počas zimy sa sady kontrolujú aby nevzniklo poškodenie stromov zverou, prípadne hrabošmi. Čerešne sú veľmi náchylné na zimné, jarné mrazy. Strom dokáže zmrznúť ešte pred kvitnutím v štádiu puku, ale najnáchylnejšie je obdobie kvetu, keď stačí iba 0 °C na to, aby kvety zmrzli. Je veľmi nákladné brániť sa proti tomu. Používame parafínové sviečky, púšťame závlahu, kosíme trávnik čo najnižšie, aby na tráve nebola námraza. Jedna takáto mrazová noc nás vychádza na približne 10 tisíc eur. A nikdy nevieme koľko takýchto noci nám počasie pripraví počas jari. Na jar sme v sade častejšie v noci, prípadne nad ránom keď mrzne, ako počas deň. Tieto hektické dni sú veľmi náročné pre všetkých ľudí v sade, pretože cez deň sa musia stihnúť všetky práce, aby bol nástup jari plynulý. Musíme spustiť závlahu, hnojenie cez závlahu, robí sa ešte detailný rez, vyväzovanie stromov po zime, ochrana proti hrabošom, ktorej podcenenie môže spôsobiť obrovské škody na stromoch. Ak by sme niečo zanedbali v ochrane proti škodcom, tak už by sme nemali čas na opravu vzhľadom na veľmi krátke vegetačné obdobie čerešní. My pestujeme naše ovocie v integrovanom systéme, takže využívame aj chemické postreky, ale len cielene na základe monitorovania škodcov a chorôb. Využívame množstvo biologických prípravkov počas roka, pretože aj stromy sú ako ľudia. Lekár tiež predpíše chorému človeku antibiotiká, keď to jeho zdravotný stav vyžaduje. Tak je to aj pri stromoch, niekedy musíme použiť prípravky, ktoré cielene zastavia choroby. Ešte ani nevieme či nám jarné mrazy nepoškodia sady a už máme viac ako 1/3 nákladov vyčerpaných. Ak by sme to nespravili, tak by sme stratili šancu dopestovať kvalitné čerešne. V období kvetu máme v sade 100 rodín včelstiev, ktoré nám pomáhajú pri opeľovaní kvetov. Je to veľmi dôležité obdobie v roku, pretože kvitnutie je veľmi krátke. Preto spolupracujeme skoro so všetkými včelármi v okolí. V prípade, že nás jarné mrazy obišli a opeľovanie včielky zvládli, spraví sa odhad úrody, rozbor pôdy, listov a následne sa určí množstvo živín, ktoré sa prostredníctvom závlahy dopraví do pôdy za veľmi krátky čas. Ďalej je dôležitá už spomínaná ochrana proti škodcom a chorobám. Každý dážď je pre nás hrozbou výskytu chorôb. Paradoxne v tomto období čerešňa potrebuje veľa vody, nie však vo forme dažďov, ale spodnej závlahy. My používame kvapkovú. Extrémne citlivá je čerešňa na dažďovú vodu v období dozrievania. Môže spôsobiť praskanie plodov, čo má za následok úplne znehodnotenie plodu čerešní. Preto budujeme fólie, ktoré hneď po kvete rozťahujeme nad stromy, aby nám dážď nepoškodil úrodu. Je to veľmi drahá vec, ale v súčasnom premenlivom počasí, nevyhnutná. Ak zakryjeme sady pred dažďom, aby nám plody nepopraskali, používame kvapkovú závlahu bez nej si pestovanie čerešní nevieme predstaviť. A ak príde pre nás dlho očakávané obdobie zberu tak musíme najprv zabezpečiť ochranu proti škorcom, ktoré dokážu čerešne úplne zničiť. Z toho dôvodu používame rôzne plašiče. V období zberu pracuje u nás do 60-80 brigádnikov, v závislosti od výšky úrody. Naši zamestnanci musia kontrolovať u čerešní, či je veľkostne vhodná, či má dostatok cukru, či má vhodnú farbu a pod. A až potom sa môže začať zber. Počas zberu je dôležité, aby mala každá čerešňa stopku a vhodnú farbu. Hneď po zbere sa musí dopraviť zo sadu do skladu, kde prejde extrémnym chladením v hydrochladiči. Tu sa čerešňa 2°C vodou schladí z 20 °C na 5 – 7 °C za veľmi krátky čas. Toto všetko musí byť zvládnuté maximálne do hodiny od odtrhnutia zo stromu. Ak toto zvládneme, tak sa čerešňa stáva skladovateľnejšia a môže ísť na triedičku čerešní, kde sa už vytrieďuje podľa veľkosti, farby. Následne sa balí a expeduje do obchodu či už u nás, alebo do zahraničia. Tým sa naša úloha, dostať čerešňu k zákazníkovi končí. Nájsť konečného zákazníka a nielen medzičlánok, ktorý si tuto náročnú prácu neuvedomuje a necení, je mnohokrát náročnejšie než samotné pestovanie. Mnohí ľudia totiž preferujú viac nízku cenu ako kvalitu. Kúpia si radšej dvojnásobok ovocia za polovičnú cenu bez chuti. A doma polovicu nákupu vyhodia. Hľadám zákazníkov, ktorí ocenia kvalitu za trošku vyššiu cenu so zdravou chuťou a chcú mať aj dobrý pocit, že pomohli domácemu pestovateľovi, ktorého si môžu prísť aj sami osobne overiť.

  • Spomínal si, že na menšej výmere sa dosahujú vyššie výnosy a menej ľudí dnes vyprodukuje viac. Ako sa zvýšila produktivita práce u vás v posledných 20-30 rokoch a aké sú ďalšie trendy?

Tak ako v priemysle išla produktivita rapídne hore tak aj v ovocinárstve. V 90. rokoch sme mali priemerné úrody jabĺk 25 ton/ha a teraz máme v najmodernejších sadoch priemerné úrody 70-80 ton/ha. Paradoxne, čím vyššie úrody, tým menej ľudí, pretože to, čo sme v 90. rokoch produkovali na 150 ha, vyprodukujeme dnes na 70 ha. Má to za následok investície do techniky a do moderných sadov. Postupne sa mení aj skladba ľudí pracujúcich v ovocných sadoch. Sú to vysokokvalifikovaní ľudia, pracujúci na drahých strojoch a technológiách. Napriek tomu však naše odvetvie dokáže zamestnať aj ľudí s nízkou kvalifikáciou, tam, kde je potrebná ručná práca.

  • Máš aj ďalšie problémy s predajom v supermarketoch, alebo s vlastníkmi pôdy. Ako ich riešiš?

My momentálne nepredávame do supermarketu na priamo, ale cez distribučné sklady, ktoré sú certifikované a spĺňajú všetky podmienky na obchodovanie s obchodnými reťazcami. Dostať sa do reťazcov je veľmi náročné a poviem ti, že ma to tam už ani veľmi ani neláka. Môj sen je obslúžiť priamo konečného zákazníka a nie využívať medzičlánky, ktoré ani nemajú záujem prísť do sadov a pochopiť koľko práce je za tým, aby sme dostali ovocie na ich pulty. Ľudia berú ovocie na pultoch ako keby vyšlo z nejakej továrne, kde je to všetko naprogramované. Ale nie je to tak. Ak dokážeme ľuďom, že ovocie aj poľnohospodárstvo sú živé organizmy, tak si ho budú viacej vážiť aj na pultoch v obchodoch. Čo sa týka vlastníkov pôdy, tak s vlastníkmi postupne komunikujeme, ale je to beh na dlhé trate pretože rozdrobenosť pôdy na Slovensku je obrovská a nemyslím si že sa to v najbližšom období zmení. Momentálne sa snažíme vysádzať sady už len na našej vlastnej pôde. Moderný ovocný sad je investícia na 25 rokov. Ak je tam aj protiľadovcová ochrana tak sa to ešte predlžuje, pretože miesto zostáva, ale po 25 rokoch vymieňame stromy. Vysporiadať 1 ha pôdy, kde je niekoľko desiatok majiteľov, je veľmi náročné časovo a aj finančne.

  • V posledných rokoch sa prepájaš na konečných zákazníkov – máš vlastné obchody, organizuješ samozber, vozíš ovocie k nám na severné Slovensko. Ako sa Ti darí odstraňovať medzičlánky?

V 90. rokoch mal otec jednu predajňu priamo v sade. Predal v nej 60% produkcie a zvyšok predával do výkupu ovocia po celom Československu. Postupne sa ten pomer znižoval a príchodom obchodných reťazcov, začiatkom roku 2000, úplne zmizol. V roku 2010 bol pomer 10:90 v prospech reťazcov. V roku 2010 sme spolu s otcom začali otvárať naše predajne po okolí. Bolo to ťažké obdobie, pretože vtedy bolo „všetko najlepšie dovážané“ a hlavne kupované vo veľkých supermarketoch. V posledných rokoch mám však pocit, že si do našich predajní nachádza cestu čoraz viac ľudí. Aj keď si uvedomujeme, že konkurovať s cenou nemôžeme, ale prístupom k zákazníkom a kvalitou nášho ovocia sa o to snažíme. Otvárame naše sady verejnosti, aby si aj zákazníci mohli urobiť obraz o tom ako sa dopestovalo ovocie, ktoré predávame v našich predajniach a končí na ich stoloch. V júni, počas samozberu jahôd, si našlo k nám cestu vyše 5000 ľudí. Jahody sú veľmi populárne ovocie, aj keď musím povedať, že po čerešniach asi najnáročnejšie na pestovanie. V tomto období nás navštevujú rodiny s deťmi, ktoré trávia čas podľa mňa omnoho užitočnejšie ako niekde vo veľkých obchodných domoch. Po jahodách je čas predaja broskýň, ktorý už nie je taký populárny, pretože broskyne zavárame čoraz menej. Niekedy sa robili zásoby broskýň, ktoré sa počas celej zimy konzumovali. Myslím si že to bolo omnoho zdravšie ako konzumovať v januári broskyne s Chile. Úplne všedným ovocím sa dnes stávajú jablká, ktoré dostať všade a po celý rok. A toto sa snažíme v Emilových sadoch zmeniť. Chceme, aby ľudia rozmýšľali, od akého pestovateľa si to jablko kúpia. Pretože za každé slovenské jablko nakúpené v sade sa môže postaviť konkrétny ovocinár, čo sa o jablkách v reťazcoch nedá povedať, pretože jeho vystopovatelnosť je pre zákazníka takmer nemožná. Je to beh na dlhé trate, ale sme presvedčení že má zmysel.

  • Emil, máš nad stolom fotografiu svojho otca, po ktorom si prebral túto ťažkú prácu, pred firmou stojí veľký kríž. Čo si sa naučil od svojho otca a aké hodnoty sa snažíš rozvíjať vo svojej firme?

Od otca som sa naučil, že všetko čo robím mám robiť s láskou, aby mala s toho osoh a úžitok nielen moja rodina a najbližší, ale aj naši zamestnanci a predovšetkým zákazníci. Rodina bola pre otca všetkým a preto je aj bude pre mňa všetko. Od narodenia, mňa aj moje sestry otec brával do našich sadov, kde sme sa zo začiatku iba motkali a neskôr sme si pri sezónnych prácach počas prázdnin privyrábali pri zbere úrody. Našich zamestnancov považujeme určitým spôsobom za súčasť rodiny. Všetci spolu tvoríme jednu veľkú rodinu, s rovnakým cieľom, uspokojiť nášho zákazníka. Otec mal prirodzený rešpekt a ako sám hovorieval, budoval si ho postupne. Nikdy mi nenalinajkoval cestu ovocinára i keď ma týmto smerom veľmi prezieravo formoval. V mladosti som bol zanieteným futbalistom a otec bol mojim verným a veľkým fanúšikom. Keď som odchádzal do Bratislavy za futbalom tak my navrhol, že by som mohol ísť na neďalekú ovocinársku školu. Postupne sa však moja kariéra futbalistu, aj vplyvom zranení, končila a ja som si začal uvedomovať, že to čo študujem budem môcť využiť v budúcnosti v našej farme. Úplný zlom však nastal až na štúdijnom pobyte v Austrálii, keď mi jedného dňa otec zavolal a navrhol mi, aby som navštívil nejaké ovocinárske farmy – len tak pre zaujímavosť. Táto skúsenosť mi otvorila oči. Tam som v sebe našiel ovocinára na celý život. Z niekoľko dňovej návštevy boli 2 mesiace tvrdej práce pri zbere hrušiek a broskýň. Od toho dňa som vedel čo chcem v živote robiť. Prišiel som z Austrálie domov, aj keď som bol spočiatku rozhodnutý, že sa tam usadím. Otec v 60. rokoch založil celý náš majetok, aby sme mohli kúpiť sady, ktoré budoval 40 rokov. Bol to rok 2004 keď vzniklo Ovocinárske družstvo. Bohužiaľ, otec veľmi rýchlo odišiel a nestihol mi odovzdať všetky jeho dlhoročné skúsenosti v ovocinárstve. Pár vecí som sa však pri ňom hneď naučil, a to že, práca musí byť predovšetkým mojím koníčkom, pretože ak budem do nej chodiť iba kvôli tomu, že musím tak to nemôže a ani nebude fungovať. Práca ovocinára je veľmi náročná, ovplyvňuje ju veľa faktorov, ktoré v prírode nevieme ovplyvniť. Matka Príroda, má totiž nad nami veľkú moc, nedá sa jej ani rozkázať ani dohovoriť aby spolupracovala. Zostáva nám teda len sa jej prispôsobiť, naučiť sa s ňou spolunažívať. Alebo sa môžeme modliť, aby to všetko naše celoročné úsilie bolo pretavené do niečoho krásneho a to v podobe zdravého ovocia. Na dôkaz tejto spolupráce Boha, Matky Prírody a našej ovocinárskej farmy bol postavený pred vchodom do sadu kríž, ktorý má symbolizovať pokoru a vieru. Rok po otcovej smrti vznikla značka Emilove sady. Je to znak vďaky syna, jeho rodiny a zamestnancov ku človeku, ktorý sa najviac pričinil o základy a z veľkej časti aj súčasnú podobu tejto, v regióne známej a obľúbenej firmy. Urobil tu silnú brázdu i keď on sám pochádzal až z malej dedinky na Záhorí.

  • Čo sa Ti darí a čo nedarí?

Darí sa mi postupne presviedčať mojich spolupracovníkov, že to čo robíme ma zmysel. Je to síce veľmi ťažké a bude to asi dlho trvať kým docielime, že každý kus ovocia si kúpi konkrétna osoba, ktorej bude môcť osobne niekto z Emilových sadov poďakovať. Ja som osobne presvedčený, že to v najbližšom čase dosiahneme. I keď sa nám za posledné roky nedarí vyhrávať boj s prírodou, pevne verím, že to, čo sme si predsavzali, zvládneme. Pred pár rokmi nás postihla veľká víchrica, ktorá nám zlikvidovala obrovskú investíciu. Od toho roku máme veľké problémy s cash flow, ale vďaka naším dlhoročným dodávateľom sa nám dúfam podarí všetko dať do poriadku.

  • Chodil si do Podnikateľskej univerzity, kde si mal spolužiakov hlavne z výrobných firiem. Čo Ti dalo toto štúdium a čo si z neho uplatnil vo svojej firme?

Ľudia, ktorých som spoznal v Podnikateľskej univerzite mi do ďalšieho života dali veľmi veľa. Získal som mnoho kontaktov na veľmi úspešných ľudí, ktorí ma svojimi príbehmi a skúsenosťami oslovili a inšpirovali, ale hlavne utvrdili, že pokiaľ sa človek nevzdáva a obklopí sa okolo seba ľuďmi nadšenými pre spoločnú vec, tak sa môže vybudovať úspešná firma aj na tak malom mieste ako je Slovensko. Zistil som, že bez investície do rozvoja vlastných ľudí nemôže prosperovať úspešná firma.

  • Kam sa vyváža ovocie, ktoré produkuješ a aké sú požiadavky na jeho kvalitu?

Požiadavky na kvalitu sú z roka na rok prísnejšie. Ovocie musí byť tvarovo, farebne vyrovnané bez akejkoľvek vady. O každom kroku v sade musí byť vedená evidencia, čím vznikajú rôzne certifikácie, bez ktorých nemôžete do reťazcov ani do zahraničia dodáva. Naše ovocie končí prevažne na slovenskom trhu, ale čoraz viac aj v zahraničí ako je Česko, Belgicko, Nemecko a Anglicko. Dokonca čerešne v súčasnosti vyvážame do Dánska. Aj keď úprimne – najradšej by som bol keby končili priamo na stoloch konečných zákazníkov.

  • Robíš aj mušty, dodávaš jablká do detskej výživy, aké ďalšie produkty plánuješ a aké máš plány v organizácii svojej firmy a v nových technológiách?

Emilove sady sú už roky najväčším dodávateľom jabĺk do detskej výživy vyrobené firmou Novofrukt SK. Vypestovať jablká vhodné do detskej výživy je náročné a preto je to pre nás veľké vyznamenanie, že si nás táto firma ako dodávateľa vybrala. Spracovávame naše jablká aj na 100% šťavu s príchuťami rakytníka, ríbezle, hrušky, višne a bazy. Robíme z ovocia rôzne destiláty, sušené ovocie ako aj kompóty a džemy, ktoré predávame v našich predajniach, alebo prostredníctvom obchodných zástupcov v regióne. Plány vo firme sú veľké, ale závisia od toho ako sa nám podarí zhodnotiť naše ovocie. Preto sa chceme venovať obchodu a urobiť všetko preto aby naše ovocie končilo u konečného zákazníka. Následne by sme chceli zrekonštruovať sklady na ovocie. Plánujeme dať do prevádzky novú triedičku na ovocie a  ak sa bude zvyšovať dopyt po našom ovocí, tak budeme vysádzať nové moderné ovocné sady otvorené pre našich zákazníkov. Chceli by sme, aby aj oni videli čo všetko treba spraviť, aby sa ovocie mohlo dostať do ich rúk.

  • 10.Dá sa konkurovať v ovocí takým krajinám ako je napríklad Taliansko alebo Poľsko? Ako?

Myslím si že áno. Treba si uvedomiť, že máme najlepšie klimatické podmienky na pestovanie ovocia tohto pásma. Máme dostatok vlahy a vhodné protimrazové lokality. To už zistili aj Taliani, ktorí vo veľkom zakladajú na Slovensku ovocné sady. Len sme trochu zabudli používať zdravý sedliacky rozum. Dovážame ovocie z celého sveta ako je  Chile, Austrália, Nový Zéland, ale  najlepšie ovocie je dopestované v okolí kde žijeme. Naše ovocie je najviac prispôsobené nášmu prostrediu a je pre nás najzdravšie. Už naši starí rodičia mali vlastných zeleninárov a ovocinárov, ku ktorým chodili nakupovať ovocie, podľa toho čo práve dozrievalo. Nie je dobré kupovať jahody v januári, keď u nás dozrievajú v máji alebo v júni. Podobne je to aj u ostatného ovocia, ako sú broskyne, marhule alebo jablká. Jablká v súčasnosti dokážeme preskladniť počas celého roka, tak prečo ich dovážame až z Austrálie? Žil som v Austrálii niekoľko rokov, ale nikde som tam nevidel iné ovocie, ako vypestované v Austrálii. Ak sa nám podarí vytvoriť solidaritu medzi pestovateľom a zákazníkom, tak som presvedčený, že konkurovať vieme. Niekedy bolo nakupovanie na trhoch s ovocím zábava, pretože obchodník sa so zákazníkom rozprával napríklad aj o tom ako dané ovocie dopestoval. Dnes sa v obchodných reťazcoch na vás predavačky pozerajú ako keby ste ich otravovali. Pomenúvajú jablká ako zelené a červené, pritom každé z nich má svoje meno, pôvod a vlastnosti. Ak budeme používať zdravý sedliacky rozum a budeme kupovať ovocie z nášho regiónu, tak sa nebojím, že by sme nevedeli konkurovať takým ovocinárskym veľmociam ako sú Taliansko alebo Poľsko.

  • Emil, vidieť Tvoje sady je obrovský zážitok, radi by sme u Teba organizovali exkurzie ľudí z priemyslu, možno aj semináre a stretnutia podnikateľov, nepremýšľal si o “cestovnej kancelárii,” ktorá by sprístupnila túto krásnu prácu aj rodinám s deťmi, ktoré by u teba mohli prežiť pekný víkend a priniesť si domov čerstvé a chutné ovocie? V blízkosti Tvojej farmy sú aj vinohrady a vinárstvo alebo gazdovský dvor. Takéto návštevy by možno prispeli aj k tomu, aby si ľudia viac zašli vážiť výsledky ľudskej práce na poli a začali kupovať slovenské výrobky – nie v supermarketoch ale priamo z farmy.

Ďakujem, je to krásne vyznamenanie, keď sa vám páči v našich sadoch. My sa vlastne niečo podobné už snažíme robiť. Organizujeme samozber jahôd, kedy nás navštevujú rodiny s deťmi. Od otcovej smrti, na počesť jeho nedožitých narodenín otvárame vždy v auguste brány našich sadov pre širokú verejnosť. Deň otvorených dverí slúži k tomu, aby sme sa nielen prezentovali našou celoročnou snahou, keď im ukazujeme naše sady, ale sa aj pobavili a stretli spolu všetci tí, ktorí sa do našej rozrastajúcej sa „rodiny“ každoročne pridávajú. Či už ako zamestnanci, partneri, alebo zákazníci. Rozmýšľame nad organizovaním víkendov pre manažérov z rôznych odvetví, ktorí si v našich sadoch oddýchnu a naberú nové inšpirácie. Chceme sa prepájať už so spomínanými vinármi, kde budeme organizovať aj degustácie. Gazdovský dvor v našom okolí ponúka zdravé produkty, ktoré chceme predávať v našich predajniach. A v neposlednom rade neďaleko našich sadov je známe kúpalisko Podhájska, ktoré ponúka množstvo atrakcií.

  • Na Tvojej farme vidím brigádnikov zo zahraničia, za ktorých platíš 4,- EUR na hodinu a vo Vašej obci je 20% nezamestnanosť. Nechce sa Slovákom pracovať?

Bohužiaľ je to tak. Máme 35 zamestnancov a na zbery potrebujeme, v závislosti od druhu zberaného ovocia, ďalších 30-80 sezónnych brigádnikov. V minulosti sme využívali iba ľudí z okolia, ale tak ako sa zvyšovali nároky našich odberateľov na kvalitu, tak sme aj my zvyšovali nároky na kvalitu práce, čomu sa ľudia z okolia nevedeli alebo nechceli prispôsobiť. Momentálne využívame brigádnikov zo zahraničia a iba 10% ľudí máme z okolia, čo je veľmi smutné. Sú to ľudia, ktorí sem prišli za prácou. Sú ochotní pracovať cez víkendy a aj v nepriaznivom počasí. Pri ľuďoch z okolia sme mali veľký problém dostať ich po daždi alebo cez víkendy do práce a potom sme nevedeli plniť objednávky.

  • Myslíš si, že budeš mať nasledovníkov ako Tvoj otec?

Pevne verím že, áno. Môj nebohý otec má štyri vnučky a dvoch vnukov, ktorí veľmi radi chodia do „dedových sadov“ a počúvajú ako to tu všetko vzniklo. Jeho najstarší vnuk už u nás tiež pracuje. Skončil vysokú školu v zahraničí a nastúpil do jednej zahraničnej firmy a popritom pracuje aj u nás. Pred nedávnom prišiel za mnou, že rozmýšľa o tom, že by sa naplno začal venovať našej rodinnej firme. Veľmi ma to potešilo, pretože sa to vidím, tak ako keď som pri otcovi začínal ja. Vidím na ňom, že má záujem o to, aby tu sady, ktoré zakladal jeho dedo boli aj pre naše ďalšie generácie.

Emil, ďakujem Ti za rozhovor a držím palce:)