A Ruženka stále spí – pohľad štyroch profesorov na školy zvonka

Nedávno ma zaujal článok Matúša Halása o Augiášovom chlieve v školstve. Píše v ňom o korupcii, vyrábaní “monografii”, ktoré nikto nečíta, nízkej kvalite kurzov, rozdávaní titulov aj o tom, že “garanti odborov musia byť aktívni vedci, nie mumifikované osoby, ktoré posledných desať rokov lúštia krížovky a na univerzitu chodia obedovať.”

Pri jeho čítaní som si spomenul na jeden môj článok, ktorý pred 15 rokmi uverejnili Hospodárske noviny. Mal názov Vysoké školy spia tvrdým spánkom Šípkovej Ruženky a zaoberala sa s nim vtedajšia Rektorská konferencia. Škoda, že sa zaoberali iba článkom a jeho drzým autorom, a nie školstvom samotným. Mám pocit, že sa veľa k lepšiemu nezmenilo. Skôr naopak. Ruženka ďalej spí hlbokým spánkom.

Sklamalo ma, že súkromné školy nepriniesli dostatočnú konkurenciu, skôr naopak – mnohé kvalitu ešte znížili. Napriek tomu si myslím, že práve privátne školy, prepojené s lokálnou samosprávou a ponikateľmi môžu byť veľkým prínosom. Bude potrebné zmenit aj spôsob výučby, veď prístup k najlepším knihám, článkom, blogom, oborných diskusiám a prednáškam majú dnes študenti cez internet. V škole by mala prebiehať akcia – diskusie, polemiky, workshopy a riešenie projektov.

Počet vysokých škôl aj štúdijných odborov narástol a počet kvalitných učiteľov sa znížil – mnohí odišli do zahraničia alebo podnikajú. Študuje sa množstvo nepotrebných odborov a predmetov, rozdávajú sa diplomy, ktoré nemajú žiadnu hodnotu. Mnohé slovenské aj české univerzity sú ukážkou, ako sa môže pokus o demokraciu zmeniť na anarchiu. Poznám mnoho prípadov, keď akademické senáty ovládli ľudia, ktorí odborne ani morálne nemali vôbec na univerzitách pôsobiť a následne si zvolili rektora alebo dekana, ktorý zodpovedal ich spôsobu myslenia a práce.

Na mnohých univerzitách sú tri skupiny ľudí, ktoré sa vôbec nepotrebujú:

1. Študenti, ktorí sa veľmi produktívne pokúšajú získať maximum kreditov, s minimálnym úsilím v čo najkratšom čase.

2. Profesori, ktorí píšu množstvo žiadostí na granty a mnohým už nezostáva čas na normálnu prácu.

3. Mladí pracovníci, ktorí zbierajú čiarky za články a učia sa písať do časopisov, ktoré nikto nečíta, aby sa raz mohli stať profesormi.

Vytyčujú sa rôzne insitné hypotézy, rozosielajú dotazníky a kreslia grafy, ale mnohé pracoviská univerzít sa odtrhli od reálneho sveta. Poznám aj kvalitné pracoviská – napríklad na Žilinskej univerzite, VUT v Brne alebo Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne. Sú však v menšine.

Kedysi som si mysel, že chorý systém sa dá zmeniť zhora, dnes už tejto ilúzii už neverím. Som presvedčený, že je potrebný paralelný, konkurenčný systém vzdelávania a postupný krach systému starého. Nakoniec som aj ja akademický svet opustil, začal som podnikať a po čase sme spustili Master štúdium v odbore Priemyselné inžinierstvo, ktoré absolvovali už stovky ľudí z praxe (garantujeme, že za rok prinesú firme väčší benefit ako je cena štúdia) a Podnikateľskú univerzitu, v ktorej študujú podnikatelia a jej tretí beh začal v januári 2015. Pomáham firmám zakladať vlastné podnikové univerzity.

Na tradičných univerzitách považujem za problém aj intelektuálny incest, neustále citovanie rovnakých zdrojov, odpisovanie, potláčanie vlastných názorov a heterogenity v myslení, učenie toho čo bolo a nedostatok prípravy na neočakávané problémy, ktoré prichádzajú. Intelektuálny incest vidím aj v tom, že mnohé univerzity sú dodnes uzatvorené ľuďom zvonka – vo výučbe ale aj vo výskume, kde pracujú často dlhé roky rovnaké tímy ľudí, s rovnakým spôsobom myslenia.

V akademickom svete ma niekedy zaráža pýcha, sebavedomie, presvedčenie o vlastnej výnimočnosti, neochota spolupracovať, akceptovať iné názory a riešenia, spolupracovať aj so svetmi za hranicami vlastnej špecializácie.

Kedysi som napísal pár názorov na tieto témy:

- Radšej sedieť v base ako v škole

- Vzdelávaním k ohlúpnutiu

- Intelektuálny incest

- Tituly, diplomy a certifikáty

- V čom sa líšia svetové a provinčné univerzity?

Spýtal som sa mojich troch priateľov, ktorí sú profesormi, ale pracujú viac mimo nášho univerzitného prostredia, na ich pohľady na školstvo:

1. Milan Zelený, Fordham University – precestoval celý svet, učil v mnohých krajinách sveta, spolupracuje s úspešnými podnikateľmi a zakladá nadáciu ZET. Najcitovanejší český ekonóm, globálny profesor, ktorý prepája odbory. (www.milanzeleny.com)

2. Jiří Marek, KSK Kuřim, viedol tímy, ktoré vyvíjali špičkové karusely vo firme TOS Hulín a v súčasnosti šéfuje vývoju v spoločnosti KSK Kuřim. Autor prelomových kníh o konštruovaní obrábacích strojov a organizácii vývojových procesov.

3. Štefan Kassay, IDC Holding, úspešný podnikateľ, spolumajiteľ firmy IDC Holding, autor pentalógie Podnik a podnikanie a mnohých ďalších publikácii. (www.kassay.sk)

Tu sú ich názory:

Prof. Ing. Milan Zelený, M.S., Ph.D., Fordham University, NY

3-milan_zeleny_2 (1)

1. Milan, ako vidíš súčasný stav univerzít, hlavné problemy a výzvy?

Obsah: neučí se podnikatelství, technologie a inovace ve smyslu budoucích příležitostí. Je třeba studovat problémy dosud neřešené a studovat alternativní přístupy k jejich řešení. Je ztrátou času studovat problémy již vyřešené. To vyžaduje větší diferenciaci přístupů, ne plošný a stejný přístup. Potřebujeme mnohá alternativní, ne jediné, řešení.

Forma: Přímé a silnější propojení teorie a praxe. Podnikové a podnikatelské univerzity musí stimulovat a hledat řešení nových problémů. Je třeba rozšířit distanční, internetovou komunikaci (i globálně), bez fyzických shromáždění na jednom místě. Forma zadání musí převážit formu přednášek nebo případových studií. Orientace do budoucnosti, ne pohled do minulosti.  

2. Ako vidíš budúcnosť týchto škôl a čo by sa malo zmeniť?

Odpovězeno výše. „Současný stav“ není třeba analyzovat – je současný. Zcela jasně se musí změnit všechno. Budoucí výzvy jsou v konfliktu se současným stavem. Vertikální propojení vzdělávání: školka – elementární-střední-vysoká musí probíhat na bázi provázaných a doplňujících se principů. Nevidím slibný přístup centrální, ale umím si představit plejádu decentralizovaných, regionálních a lokálních vertikálních návazností.

3. Ako vidíš postup týchto zmien, keď je na školách veľký odpor voči zmenám?

Jediné řešení je „bypass“. Stimulovat a podporovat nové regionální, podnikatelské a podnikové univerzity. Jenom konkurencí se postupně začnou měnit i tradiční univerzity. Odpor vůči změnám je sebevražedný. Změna je zákonitostí života. Pohledy pouze zpět nebo do současnosti garantují, že budoucnost nás mine a že nebudeme její součástí. Je to prosté: konec tradiční univerzity už byl.

Prof. Dr. Ing. Jiří Marek, FEng, KSK Kuřim

marek

1. Jirko, ako vidíš súčasný stav univerzít, hlavné problemy a výzvy?

Vyjadřovat se mohu pouze k technickým univerzitám. Zde je stav neutěšený. Je to způsobeno tím, že univerzity jsou málo flexibilní ve skladbě předmětů – vymlouvají se na akreditaci. Předávají tím staré informace, které nereagují na požadavky praxe a změny ve vývoji. Dle mne je to také pohodlnost a setrvávání na současném stavu. Dalším problémem je kádr učitelů a jejich malé sepětí s praxí. Učitelé nechodí na povinné praxe, fabrika jim „smrdí“. Učitelem se stávají absolventi doktorandského studia, kteří nastoupili „na školu po škole“ . Nelze ani hovořit o tom, že mají znalosti, spíše mají jenom informace a to je další problém. Není vyvinutá žádná akce ve vztahu k průmyslu a tak nemohou mít ani znalosti, aby je předávali dál svým žáků. Je to koloběh teorie, která navíc je jejich neznalostí zamotávána do rádoby vědeckých hávů. Výsledek ? Ani sami neví o čem hovoří a co učí a jsou o jednu lekci před posluchači. Ve světě vnímám situaci na technických univerzitách diametrálně odlišně. Nelpí se na „nabiflovaných“ informacích, opakovaní profesorových textů a přednášek. Důraz se klade spíše na tvořivost a osobitý a systémový přístup studentů při řešení příslušné problematiky. Vnímám též flexibilní a komplexnější přenos stavu techniky do vyučovaných předmětů.

2. Ako vidíš budúcnosť týchto škôl a čo by sa malo zmeniť?

Budoucnost takových škol s výše popsaným přístupem nevidím příliš dobře. V praxi vidím, že některé strojírenské firmy začínají reagovat po svém. Zakládají Podnikové univerzity, Podnikové školy práce. Vychází z jednoduché úvahy a skutečnosti. Škola totiž nemůže být plně orientována na potřeby jednotlivých podniků, které jsou pochopitelně různé. Než vést marný a předem prohraný boj s rektory, děkany a akreditační komisí o třeba třetinovou úpravu osnov, tak si raději pomáhají sami. V těchto „podnikových školách“ jde o ochotu pracovníků nasávat firemní know-how a schopnost sebe rozvíjení. Ti nejlepší z firmy pak učí své kolegy.   Přitom pracovníci nemusí mít nutně vysokoškolské vzdělání. Znám osobně několik šéfů vývoje, kteří mají středoškolské vzdělání a takzvaně strčí do kapsy vysokoškolsky vzdělané kolegy. Změnit se musí vzájemné pohledy na oba břehy a sice praktický a školský. Musí se umět vzájemně poslouchat, snažit se pochopit jeden druhého. Školám by měla být dána větší svoboda v tvorbě toho co učit. Měla by se odstranit masifikace ve vzdělávání a tím i degradace společenské vážnosti inženýrského titulu. Myslím že existuje dost pracovníků na ministerstvu a i v praxi, kteří by dokázali toto navrhnout. Anebo budou odpovědní stále přihlížet co se děje? Neustále se svolávají workshopy akademiků s praxí a nic se neděje. Tato činnost je jaksi bez účinnosti. Je to jako s inovacemi. Pokud se nenajde výrazná osobnost, která to skutečně dotáhne do konce tak se nic nestane. Samo se nikdy nic nestane. „ Samo“ vede pouze k postupné erozi a degradaci.

3. Ako vidíš postup týchto zmien, keď je na školách veľký odpor voči zmenám?

Změny výše popsané vyžadují důrazný a systematicky promyšlený přístup, odvážného akademika s vůli chtít něco změnit. Akademické prostředí je více odolné proti změnám, protože to není jako ve firmě, kde se musí na každodenní chléb vydělávat na trhu. Změny by se lépe dělaly, kdyby bylo zapojeno více pracovníků z praxe do výuky na školách. Vyřešila by se řada věcí. Kdysi, kdy jsem měl chuť ještě něco na škole měnit, jsem navrhoval zvolit model např. 30% stálých akademiků a 70 % lidí z praxe. S tím souvisí ale změna chápání všeho od stylu výuky přes udělování titulů profesorů a docentů lidem z praxe. Moje názory pochopitelně vzbudily různé reakce. On je odpor vůči změnám v průmyslu i na školách, je prostě všude, což souvisí s lidskou touhou po klidu, pohodě a tabáčku. Nicméně odpor bude takový jaká je osobnost co vede firmu anebo v tomto případě příslušnou školu, ústav , katedru. Ryba vždy smrdí od hlavy, říká jedno české přísloví. Takže dle mne je nutné začít u vedení. Jedině mladý, dynamický a flexibilní akademik podporovaný akademickými starci a jejich zkušenostmi může provést patřičné změny.

Dr.h.c. prof. PhDr. Ing. Štefan Kassay, DrSc.

kassay

1. Štefan, ako vidíš súčasný stav univerzít, hlavné problemy a výzvy?

Úsilie o nápravu terajšieho systému je zbytočné. Môže sa vystriedať ďalších päť ministrov, nepomôže to. Iba zahubia sami seba, podrobia sa neľudskej kritike a nadstavia chrbát na bičovanie za skutky, ktoré nespáchali osobne, hoci zväčša sami tento, dnes už nevýkonný a hlavne vo vzťahu ku skutočným potrebám nefunkčný systém, pestovali. Jeho nefunkčnosť vznikla postupne „nabaľovaním“ obsahu výučby nie na základe spoločenských potrieb, ale na základe okruhu znalostí, či špecializácie jednotlivých účastníkov vzdelávacieho procesu. Abnormalita nastala výučbou a presadzovaním predmetov výučby do študijných programov podľa toho, aká bola štruktúra odborníkov na jednotlivých edukačných pracoviskách. Postupne sa plnili záujmy škôl a nie záujmy tých, ktorí absolventov mohli zaradiť do pracovného procesu. Školy sa stali sebaúžitkovými a plnili vlastné záujmy, vytyčovali vlastné kritériá. Za hlavný úžitok považovali plnenie plánu počtu absolventov vo vzťahu k získanému finančnému krytiu zo strany ministerstiev. K tomu pribudli plány počtu doktorandov a všelijaké iné plány na prospech škôl samých, bez ohľadu na potreby podnikov a inštitúcií.

Vzdelávanie nemôže byť všade rovnaké. Nemožno aani mechanicky odkopírovať rozličné systém. Už aj preto, že každá krajina má svoje osobitosti, iné zázemie, iné podmienky a napokon inú úroveň potenciálnych užívateľov. Rád by som totiž vyvrátil jeden veľký omyl, ktorý sa neustále opakuje na rôznych fórach v tlači, i vo vystúpeniach a diskusiách pedagógov. Tzn. že by mal byť jednotný systém vzdelávania, ten najlepší z najlepších. Treba si uvedomiť, čo je dané pre jednu krajinu, nemusí byť tým najlepším riešením pre inú krajinu. Považujem za dôležité rozlíšiť, čo by malo byť spoločné, európske a čo by malo vo výučne ostať národným. Je zvláštne, ako hlboko je v ľuďoch zakotvený predpoklad, že pre život je najlepšie dosiahnuť čo najvyššie vzdelanie.

2. Ako vidíš budúcnosť týchto škôl a čo by sa malo zmeniť?

Učiť treba nie všetko, ale to, čo človek pri svojej práci potrebuje a čím by sa mal zaoberať v budúcnosti. Za potrebné spojiť teóriu s praxou. V podnikaní j potrebné mať znalosti týkajúce sa podnikaní. To súvisí hlavne s riadením, a profesionálne zdatným manažmentom. Súčasný školský systém sa podobá kanibalizmu, pretože nároky na jeho udržanie požierajú spoločenské možnosti. Nepomôže mu žiadna reforma. Súčasný systém školstva vedie ku krachu, nepomôžu mu žiadne sponzoringy, žiadna spoluúčasť podnikateľskej sféry. Potreby predovšetkým priemyslu sú také naliehavé, že bude nútený prebrať prípravu nových odborníkov do vlastného systému pripravovať ich s taký obsahom výučby, ktorý zodpovedá skutočným potrebám. Proritou nebude diplom, ale spôsobilosť vykonávať práce, ktoré sú obsahom produkcie príslušného podniku alebo inštitúcie.

Podľa oficiálneho zdroja z roku 2013 sa na 118 fakultách v Slovenskej republike prijímacím skúškam podrobilo 94 399 uchádzačov o štúdium, prijatých bolo 58 308 a zapísaných bolo 38 086 študentov. Neviem, koľko ich štúdium aj skončilo. Keď som sa pozrel na zoznam rektorov, podľa daného prameňa je ich spolu 38, teda máme aj 38 vysokých škôl a univerzít. Nepodarilo sa mi zistiť presný počet fakúlt riadenia alebo fakúlt manažmentu. Odhadujem, že taká fakulta alebo fakulta s kombináciou manažmentu a napr. ekonomiky alebo informatiky je takmer na každej univerzite. Ide teda približne o 38 fakúlt, na ktorých študuje riadenie, či manažment odhadom podľa už spomenutého zdroja okolo 35 tisíc študentov. Kladiem si otázku. Kto učí 35 tisíc študentov riadiť inštitúcie, či podniky, aby boli pripravení pre prax v podnikoch, v ktorých budú pracovať? Ak rátame, že na 20 študentov by mal pripadať jeden docent alebo profesor, potom by ich malo byť 1 750. Je to reálne? Máme 1 750 docentov a profesorov, ktorí sú vysoko erudovaní, počas svojho aktívneho života aspoň 10 rokov riadili nejakú inštitúciu alebo podnik a sú schopní aj s ohľadom na plynúci čas a rast nových znalostí v oblasti progresívneho riadenia v globálnom rámci učiť mladých adeptov tak zodpovedne, ako je tomu už v spomínaných prípadoch napr. herca alebo chirurga? Lenže na chybu chirurga môže zomrieť jeden človek. Na chybu podnikateľa, či manažéra na vrcholovej úrovni podniku môže nastať totálny krach, obrazne povedané prichádzajú o život stovky až tisícky zamestnancov a ich rodiny.

Nestačí iba teoretizovať, ale treba konať! O symbióze vedy a praxe sa hovorí veľmi často.. Skutočná symbióza vedy a praxe nastane až v situácii, keď sa dodrží zásada vykonávať rozhodnutia na mieste očakávaní. „Všetko sa dá“, ak je človek zanietený, ak mu o niečo ide. Uznávam náročnú vedeckú prácu našich vedcov aj to, že v ústavoch vedeckých inštitúcií a na univerzitách vznikli tisícky patentov. Ale je to iba začiatok. Nikto z nich nebude mať osoh, ak ich vedecké diela či patenty sa stávajú inventárom knižníc. Konečný výstup každej obhájenej štúdie, výskumnej úlohy alebo dizertácie by mal byť štartom pre uskutočnenie cieľov, ktoré autor vo svojej teórii vytyčuje.

Podnikatelia potrebujú znalosti. Nie teoretizovanie, ale niečo konkrétne, aby ich podniky prežili a prerazili novými produktmi na svetových trhoch. Poznám veľa prípadov, kde človek, ktorý absolvoval učňovskú školu, prichádza za inžiniermi vo fabrike s úžasnými nápadmi. Dajú sa dohromady a „v skrátenom konaní“ vznikajú nové produkty. Rozhoduje nie diplom, ale znalosť toho, čo je práve potrebné. Prax potrebuje mozgy, ktoré sa zahryznú do konkrétneho problému. A nemusia na to vypisovať žiadne štúdie. Experimentovanie v podniku a zapojenie sa do tvorivých iniciatív považujem za najsilnejší nástroj podnietenia inovácií. Z hľadiska využitia vedeckých poznatkov už len skutočnosť, že vlastníci podniku alebo manažéri majú dlhoročné kontakty so špičkovými vedeckými pracovníkmi, je často zdrojom netradičných nápadov. Aj vlastné skúsenosti ma vedú k presvedčeniu, že podniky by si mali zriaďovať svoje vedeckovýskumné pracoviská, ktoré si v konečnom dôsledku na seba zarobia. Ideálna situácia je, ak sa spriahnu podnety podnikateľov s inšpiráciami vedcov, hoci aj celkom neformálne, z vlastného záujmu.

3. Ako vidíš postup týchto zmien, keď je na školách veľký odpor voči zmenám?

Na túto otázku sotva kto dá dostačujúco presnú predikciu. V ďalšom uvádzam súvisiace problémové okruhy. Toto malé mapovanie by mohlo viesť k istým záverom. Ale ak rešpektujeme zákony evolúcie potom by sme mohli získať istú predstavu, ale dne s už dozrel čas. Inkrementálny prístup je už dnes neúnosný. Mnohí tvrdia, že školstvo je nereformovateľné. Súhlasím s týmto názorom, ale iba do tej miery, ak sa na vec pozeráme očami minulosti. Aby školy vychovávali nositeľov potrebných znalostí musia sa zlaďovať potreby a možnosti. Ak vychádzam z existujúceho ľudského potenciálu v školskom systéme, ten sa nedokáže regenerovať v krátkom čase. Doba získavania nových znalostí, skúseností a ich zavedenia do výučby je dlhšia, ako kritický čas ohrozujúci existenciu podnikov a spoločnosti. Zmena musí byť neodkladná, revolučná. Jednoducho povedané, ak všetko stroskotá, štátne riadenie školstva prejde do kompetencií tých, ktorých tento vývoj ohrozuje. Podniky si zriadia svoje školy, vychovajú si svojich profesorov a nebudú sa zdržiavať neperspektívnou spoluprácou s terajším stavom. Niet času na pestovanie náhrad, ktoré treba učiť, a financovať, aby mohli učiť, to čo podnik naučí lepšie a rýchlejšie a lacnejšie. Podnikové univerzity sa stanú samozrejmosťou.

Tu je niekoľko doporučení:

Vzdělávání: Padesát tezí pro reformu od Milana Zeleného

Základním cílem vzdělávání je výchova lidí, kteří jsou schopni dělat nové věci, ne jen opakovat co udělaly generace předchozí – lidi, kteří jsou kreativní, vynalézaví a objevní.

Druhým cílem je formovaní myslí, které umějí být kritické a jsou schopné ověřovat – ne jen akceptovat vše, co je jim předloženo. Velkým nebezpečím dneška jsou slogany, kolektivní názory, a předpřipravené myšlenkové proudy. Musíme se jim bránit individuálně a kriticky, rozlišovat mezi důkazem a názorem. Hledáme žáky, kteří jsou aktivní a naučí se včas sami hodnotit a diferencovat, částečně svojí vlastní, spontánní aktivitou, a částečně s pomocí materiálu, který jim zadáváme. Umějí rozlišit mezi tím, co lze dokázat či je dokázané a tím co je prostě první myšlenka či názor, který se jim zjeví či nabídne. Jean Piaget

1. Krize vzdělávacích systémů není jen česká, ale i celosvětová, globální.

2.Vzdělávací systémy se nestačí přizpůsobovat akcelerujícímu rozvoji technologie, transformaci ekonomiky a potřebám rozvojového světa (Z hlediska vzdělávání jsou tak v této fázi všechny země „rozvojové“).

3. Dochází tak k rostoucí disparitě mezi nabídkou vzdělávacích institucí a potřebami sfér podniků, státu, místní samosprávy, vědy a výzkumu, ale i univerzit samotných. Tato propast se bude neustále rozšiřovat.

4. Dílčí pseudoreformy již nestačí. Zásadní přehodnocení a redefinice účelu, obsahu, formy a strategického zaměření vzdělávacího systému jsou žádoucí.

5. Nejde tedy o zvyšování kvality stávajícího systému, ale o redefinici samotného pojmu kvality vzdělávání.

6. Jednoduché navyšování platů, vylepšování výuky a zpřísňování kvalifikací výrazně posilují a konzervují instituce, návyky a dopady tradičního vzdělávacího systému.

7. Zásadní inovace účelu, poslání a obsahu vzdělávání jsou nezbytné.

8. Mobilní a internetové technologie, které zatím slouží spíše k zábavě a rozptýlení, je třeba plně zapojit do služeb nového vzdělávacího procesu.

9. Je třeba přejít od důrazu na informace (popisy akce) k rozvoji znalostí (akce samotná). Vědět ještě neznamená umět.

10. Nadbytek informací vytlačuje tolik potřebné znalosti a dovednosti odborné, technické, podnikatelské i občanské.

11. Jelikož informace neustále zastarávají a jejich poločas rozpadu se zkracuje, je třeba se zaměřit nejen na obsah, ale na věci dlouhodobě neměnné, jako logika, argumentace, rozhodování, práce v týmech, rozlišení kvality od nekvality, originálu od kopie a inovaci od invence, mj.

12. Je také třeba zvyšovat obsahovou i formální diferenciaci vzdělávacích institucí, opustit strategii stejnosti a akreditační standardizace. (Jen rozdílné znalosti se mohou doplňovat a spolupracovat; stejné znalosti si mohou pouze konkurovat.)

13. Neustále se měnící konkurenční prostředí ekonomické a podnikové sféry vyžaduje výběr z co nejširší, měnící se škály znalostí a dovedností. Umělá standardizace produktů vzdělávacího systému je tudíž nežádoucí a kontraproduktivní, a jeví se jako převážně byrokratickým opatřením.

14. Podobně i škála institucí musí být dostatečná, od státních přes soukromé až po podnikové, s volbou přímého, distančního nebo virtuálního studia. Cílem je uspokojení odlišných populací zájemců, uchazečů a zákazníků. „Gleichschaltung“ není vhodná strategie.

15. Čím rozmanitější je znalostní ekosystém, tím odolnější bude proti akcelerujícím změnám v dnešní společnosti. Znalostní monokultura je bezbranná a sebezničující.

16. Účelem vzdělávání je nepochybně měřitelná přidaná hodnota. (Současná redukce hodnoty vzdělávání je dlouhodobě neudržitelná.)

17. Přidávat hodnotu mohou pouze lidé zaměstnaní nebo zaměstnávající (podnikatelé). Lidé bez práce či zaměstnání, jakkoliv „vzdělaní“, nemohou hodnotu přidávat, ale jen ji nadále redukovat.

18. Vztah mezi hodnotu přidávajícím vzděláváním a mírou uplatnění absolventů na trhu práce je tedy přímý.

19. Pro realizaci přidané hodnoty je žádoucí vyjasnění a definice pojmu zákazníka (kdo za vzdělávání platí) a nejen konzumenta či spotřebitele vzdělávacího procesu.

20. Zákazníky vzdělávání mohou být studenti, rodiče, sponzoři, podniky nebo stát (tj. daňoví poplatníci). Zákazník má morální i ekonomické právo vyžadovat a dohlížet na kvalitu a efektivnost vzdělávacího produktu.

21. Produktem vzdělávání je výdělečně zaměstnaný nebo sebezaměstnaný absolvent, ne osvědčení, certifikát, diplom či udělení titulu.

22. Pasivní konzument vzdělávání „zadarmo“ nevykonává a morálně ani nemůže vykonávat potřebné zákaznické funkce: kvalita i efektivnost vzdělání dále upadají.

23. Státní instituce musejí pro své zákazníky (tj. daňové poplatníky) vykazovat celkové náklady na studenta i na absolventa a průběžně vyhodnocovat návratnost investic v mezinárodním porovnávání.

24. Náklady státních institucí na jednoho studenta by neměly převyšovat srovnatelné náklady institucí soukromých, domácích i mezinárodních.

25. Největší společenskou i ekonomickou ztrátou je vzdělávací systém, který nevede k plné a odpovídající zaměstnanosti nebo sebezaměstnanosti či podnikatelství všech absolventů.

26. Kvalita vzdělání má čtyři nezastupitelné dimenze: Co a Kdy učit? Jak a Proč to učit? Za jakých nákladů? S jakou přidanou hodnotou? Nebo jednoduše, podle Komenského: Učit vše co potřebné jest, dobře znáti, dobře dělati.

27. Nikdo neumí odhadnout přidanou hodnotu absolventa lépe než svobodný trh práce. Různé pobídky, stimuly, dotace a politické intervence přidanou hodnotu nevytvářejí, ale zkreslují a dále deformují.

28. Abychom mohli měřit hodnotu domácího vzdělávacího procesu, musíme měřit míru domácího uplatnění absolventů ve výši platu, v čase, místě a profesi.

29. K zajištění přidané hodnoty je tudíž potřebné vzdělávání pro zaměstnání, ne rakousko-uherské vzdělávání pro vzdělávání; přímá a aktivní účast podniků, podnikatelů i zaměstnavatelů prostě vyplývá.

30. Dynamické a zrychleně se měnící portfolio potřeb podnikové sféry je třeba pochopit a kontinuálně odrážet v obsahu studijních témat a odpovídajících kvalifikaci a schopnostech vzdělávacích pracovníků.

31. Každý učitel musí být posuzován ne podle informací, ale podle schopnosti rozlišovat a v praxi definovat (a v angličtině uplatňovat) pojmy jako informace, znalosti, vědomosti, tautologie, konflikt, podnikání, konkurenceschopnost, logika, etika, morálka, a myriády dalších.

32. Učitelé, instruktoři a profesoři nemohou být odměňování „podle glejtu“, ale podle přidané hodnoty, kterou se svými žáky realizují. Jen tak si učitelská profese znovuzíská respekt, který je v úspěšných společnostech samozřejmostí.

33. Hodnotu nelze přidávat spekulacemi (jako na burze), sázkami či hazardem – jde zde pouze o přesun peněz z jedné kapsy do jiné, bez odpovídajícího mezičlánku produktu či služby.

34. Hodnotu nepřidávající „činnosti“ je třeba vysvětlovat, omezovat a izolovat do legálních sfér spekulace a hazardu, a tak ochraňovat mládež.

35. Nejpřesněji lze přidanou hodnotu vzdělávání realizovat v blízkosti její tvorby: tedy v lokální a regionální ekonomice.

36. Regionální podniky, univerzity a samosprávy tvoří klíčovou triádu zodpovědnou za společensko-ekonomický rozvoj regionu. Jejich spolupráci je třeba stimulovat a rozvíjet, ne komplikovat a omezovat.

37. Každá úspěšná ekonomika je postavena na úspěšných regionech lokalitách a je tudíž vytvářena zdola (skrze zmíněnou triádu), ne shora. Úspěšná ekonomika nepovstane z neúspěšných regionů.

38. Je tedy třeba produkovat více podnikatelů (zaměstnavatelů) – vycepovaných ve většině oborů; také více autonomních sebezaměstnavatelů a nezávislých profesionálů. (Zaměstnanců, živnostníků a prostých podnikavců je a bude dostatek.)

39. Podnikatelská univerzita (původní český koncept J. A. Bati) vychovává podnikatele podnikáním a zakládáním funkčních firem, ne hraním si na podnikání. Spojení s praxí musí být maximální.

40. Podnikatelské a podnikové univerzity jsou nositeli podnikatelského přístupu ke vzdělání; tyto univerzity také samy podnikají a zvyšují svoji nezávislost. Spolupráce s podnikatelskou sférou je pak bezproblémová a definiční.

41. Podnikatelské univerzity přitahují nejlepší talenty i ze světa a obracejí tak trend, kdy nejlepší talenty za vzděláním (a za podnikatelskými příležitostmi) do světa odcházejí.

42. Čím větší vzdělanostní diferencovanost, tím větší naděje na spolupráci doplňujících se podniků a institucí. Čím menší diferencovanost (větší stejnost a standardizace), tím nižší spolupráce a konkurenceschopnost.

43. U státních škol je nutné opustit od přidělování zdrojů podle kriteria prosté kvantity, tj. počtu studentů nebo absolventů, a přejít na kriteria kvality, tj., platební uplatnění absolventů v čase i prostoru, případně (u podnikatelských univerzit) sledovat počet absolventy vytvořených pracovních míst (bez dotací).

44. Vzdělávání nesmí pokulhávat za rozvojem technologií, inovací a podnikatelských modelů (a už vůbec ne aktivně konzervovat staré přístupy) ale stát se vedoucí a strategickou složkou národní (ne jen zahraniční) ekonomiky.

45. Každý jedinec, podnik, lokalita a region úspěšné společnosti musí hledat svoji vlastní (tj. originální, neopsanou a neokopírovanou) cestu k rozvoji ekonomiky i společnosti (viz dosud nepřekonané tradice fy. Baťa).

46. Každý jedinečný a originální přístup společnost obohacuje a přidává hodnotu. Každý přístup opsaný nebo okopírovaný společnost ochuzuje a přidanou hodnotu redukuje.

47. Příprava na vysokoškolské vzdělávání musí začít již v předškolním věku. Učit se logiku a jazyky je nejlépe ve školce či dříve; především angličtina (jako nezbytný nástroj, ne jako cizí jazyk) je předpokladem budoucího rozvoje ve světě internetu a globálních komunikací.

48. Ve školce je třeba učit základní hodnoty. Např. „Nic na světě není zadarmo“ nebo „Vědět neznamená umět“ nebo koncepce jako podnikatel, inovace, investice, instituce, atp., musí být vštěpovány od mládí, v zájmu trvalého uložení. Vysoká škola přichází pozdě a nemůže již špatné hodnoty, logiku, znalosti a návyky měnit. (Viz Comenius a jeho Orbis pictus.)

49. Vzdělávání funguje jako jediný, provázaný, komplexní systém. Separace procesů školky a vysoké školy, nepochopení jejich základní provázanosti, je v dnešní společnosti receptem k úpadku. Zvyšování kvality vzdělávání musí probíhat v kontextu celého řetězce, od školky až po trvalé vzdělávání dospělých, kteří tak významně ovlivňují své děti.

50. Jakákoliv reforma, která neaspiruje na nejlepší vzdělávací systém na světě, je zbytečná a v dnešní fázi vývoje již retrográdní. Jen to nejlepší na světě může být postačující pro dědice odkazu Komenského, Masaryka či Bati.

A tu je môj prastarý článok z Hospodárskych novín :)

Vysoké školy spia tvrdým spánkom Šípkovej Ruženky

Ján Košturiak, 1999

  1. Kde sa nachádzajú naše vysoké školy?
  2. Aký je cieľ vysokých škôl a kam by sa mali dostať?
  3. Ako realizovať potrebné zmeny v školstve?

Toto sú tri základné otázky, na ktoré hľadá odpovede tento článok, ktorý vznikol ako reakcia na článok v Hospodárskych novinách z 16.12.1999, Š.Kassay: Škola a prax v optike budúceho tisícročia. Článok Š.Kassaya veľmi správne pomenúva mnohé problémy, ktoré sa vyskytujú na súčasných vysokých školách – masový únik pracovníkov z vysokých škôl, odtrhnutosť škôl od praxe, nedostatok financií na vysokých školách, a zamýšľa sa nad tým, prečo nemôžu prísť pôsobiť na vysoké školy napríklad úspešní pracovníci z praxe tak, ako je to bežné v zahraničí.

Na mnohé otázky nastolené v uvedenom článku sa pokúsim odpovedať pohľadom z druhej strany – z univerzitného prostredia.

Kde sa dnes nachádzajú vysoké školy?

Problém, prečo odchádzajú pracovníci z vysokých škôl, nie je iba v rovine nedostatočného finančného ohodnotenia. Som pevne presvedčený, že hlavná príčina je v rozklade hodnotového, morálneho a etického systému na vysokých školách, ktoré sa stali arénou intríg a žabomyších vojen, v ktorých si profesori a rozličné záujmové skupiny chránia svoje malé “kráľovstvá”. Na vysokých školách dnes pôsobia tisíce ľudí, ktorí nemajú adekvátne spoločenské uznanie, ale stratili aj odborné uznanie v praxi a u svojich študentov. Ich jedinou zbraňou je “postavenie a moc”, ktoré im dáva ich titul, prípadne členstvo v komisiách a rozličných “vedeckých” radách. Toto je aj hlavná príčina, prečo sa úspešní ľudia z praxe, ale aj talentovaní mladí ľudia z akademickej sféry, nemôžu presadiť v tejto komunite, ktorá zaspala dobu a úzkostlivo sa bojí akejkoľvek konkurencie. Na jednotlivých univerzitách sú vypracované kritériá, podľa ktorých sa udeľujú vedecko-akademické tituly. Tieto kritériá, ktoré už vopred diskvalifikujú ľudí z praxe, pripomínajú filatelistické zoznamy zberateľov známok.
Čo je však najsmutnejšie? Väčšina pracovníkov na univerzitách, počínajúc mladými doktorandmi, sa začína podľa týchto zoznamov aj správať – zbierajú čiaročky za články, navzájom sa usilovne citujú a keď nazbierajú príslušný počet bodov, požiadajú o habilitáciu za docenta alebo inauguráciu za profesora. Za desať – dvadsať rokov budú naše deti vyučovať takíto “čiarkoví” docenti a profesori, ktorí síce splnili všetky kritériá, ale pri zbieraní čiaročiek ani nemali čas urobiť niečo veľké vo svojom odbore alebo vyrásť na skutočnú osobnosť. Osobnosti, ktoré vytŕčajú nad priemerom, sú dnes vo vedeckých radách často z konkurenčných dôvodov v tajnom hlasovaní eliminované. Naproti tomu sa v posledných rokoch na slovenských vysokých školách v desiatkach prípadov porušil vysokoškolský zákon a vymenovali sa “profesori”, ktorí nespĺňali ani základné odborné a morálne kritériá. Zákony sa na vysokých školách porušujú aj v iných oblastiach, avšak všetko sa schováva za autonómiu a demokraciu, ktorá je v skutočnosti anarchiou a diktátom mocných skupín.

Fingovaný nedostatok peňazí

Nie je pravda, že vysoké školy nemajú dostatok finančných zdrojov. Je pravdou, že keby mali aj 10- alebo 100-krát viac financií v rozpočte, aj tak by rektorské konferencie, odbory a senáty nariekali, že im chýbajú peniaze. Problém je inde: Každý profesor na vysokej škole potrebuje svoju hračku – prístroj, laboratórium, počítačový program. Čím viac peňazí je k dispozícii, tým lepšiu hračku si kúpi. Tieto hračky sú však väčšinou iba pre profesorov, podobne ako elektrické vláčiky pre otcov, veď deti by ich mohli pokaziť. Občas im vláčik pustíme, predvedieme funkciu výhybky a riadiaceho systému, a to stačí. Je niekoľko príčin, prečo nemajú vysoké školy peniaze:

- Vynakladajú ich nerozumne – budujú sa často “potemkinovské dediny”, laboratóriá pre profesorov, a nie pre študentov, financuje sa množstvo činností, ktoré s poslaním vysokej školy nemajú nič spoločné. Pozrime sa napríklad, koľko šoférov rozváža na Slovensku pánov rektorov v luxusných autách, pričom majitelia a manažéri úspešných firiem si dokážu riadiť svoje autá (aj organizácie) sami.

- Nehospodárna prevádzka škôl. Za posledných desať rokov sa počet obyvateľov Slovenska radikálne nezvýšil. Výrazne sa však zvýšili počty vysokých škôl, fakúlt, katedier, inštitútov, študijných odborov a predmetov. Neracionálne sa využívajú priestory na výučbu, laboratóriá, existujú pracoviská, kde roky počet pedagógov prevyšuje počet študentov, existujú však i školy, ktoré produkujú tisíce nezamestnaných – nie je to plytvanie našimi spoločnými prostriedkami?

- Semester na vysokej škole trvá 14 týždňov a v roku sú dva semestre. Z 52 pracovných týždňov v roku teda učitelia vysokých škôl vyučujú 28 týždňov. Čo robia vo zvyšnom čase? Skúmajú? Bolo by zaujímavé urobiť prehľad výskumných úloh vysokých škôl, ktoré urobili v posledných desiatich rokoch “dieru do sveta”. Bolo by zaujímavé vykonať bilanciu toho, ako efektívne vedia pracovníci vysokých škôl predať svoj potenciál v praxi a kto má z neho skutočný úžitok. Ak niekto namieta, že nie je záujem praxe o spoluprácu s vysokými školami, že v priemysle nie sú peniaze na spoluprácu, tak nemá pravdu. Práce aj peňazí je dosť. Problém je znovu na strane vysokých škôl – chýba odvaha, ale i schopnosti riešiť problémy praxe a dotiahnuť ich do realizácie.

Študent na vysokej škole je väčšinou na poslednom mieste záujmu. Je to však často aj jeho vina, pretože sa nedožaduje svojich práv dostatočne dôrazne (ktože nám to vraj priniesol revolúciu pred desiatimi rokmi?). Stále chýba silnejšia motivácia a túžba po užitočnom a efektívnom vzdelávaní, tlak na učiteľov, ale aj na školy a ich reorganizáciu, zmeny zlých zákonov a predpisov, odvolanie neschopných funkcionárov. Pre koho sú vysoké školy? Pre profesorov alebo pre študentov?

To jediné, čo vysokým školám zostalo, je obrovská pýcha a samoľúbosť – na svoju “nezávislosť” a odborný kredit. Nad prednáškami a článkami profesorov z univerzít sa však zhovievavo neusmievajú už iba ľudia z praxe, ktorí napríklad o mnohých “manažérskych a ekonomických teóriách” prednášaných na univerzitách vedia oveľa viac ako samotní prednášajúci, ale aj študenti, ktorí sú denne zaplavovaní množstvom informácií a teóriou vyčítanou z kníh, ale nie sú pripravení na riešenie skutočných problémov, ktoré ich čakajú v živote.

Aký je cieľ vysokých škôl a kam by sa mali dostať?

Každá organizácia by mala mať svoj cieľ a riadenie tejto organizácie by malo prispievať k tomu, aby tento cieľ dosiahla pri vynaložení čo najmenších prostriedkov. Výrobné organizácie majú väčšinou za cieľ zarábať peniaze, a tak sa sústredia na procesy vytvárajúce hodnoty, a procesy, ktoré hodnoty nevytvárajú (plytvanie), sa snažia eliminovať. Čo je cieľom univerzít? Poskytovať vzdelanie? Učiť a vychovávať študentov? Pre koho? Súčasné študijné osnovy i kritériá, podľa ktorých sú akreditované študijné odbory, vzbudzujú dojem, akoby hlavným “odberateľom” (zákazníkom) vysokých škôl bola akadémia vied, ministerstvo školstva alebo samotné vysoké školy. Je to dostatočný cieľ, ak dáme študentom na vysokých školách “iba vzdelanie”, avšak s takýmto vzdelaním si nenájdu prácu? Veď aj podniky v trhovom prostredí si musia sledovať “predajnosť svojich výrobkov”, pričom pojem kvalita výrobku či služby definuje hlavne zákazník.

Zákazníkom univerzity je študent, ktorému univerzita “pridáva znalosti a schopnosti”, ale konečným zákazníkom je zamestnávateľ, ktorý často musí do absolventa univerzity vkladať ďalšie prostriedky, aby ho naučil to, čo skutočne potrebuje. Je to podobné, ako keby si zákazník kúpil výrobok a potom by si ho musel doma prerobiť podľa svojich požiadaviek.

Kde sú však zákazníci univerzít a aký vplyv na ne majú? Koľko zástupcov praxe sedí vo vedeckých radách, v akreditačnej komisii a aký vplyv tam má ich hlas? Na októbrovej konferencii o perspektívach priemyselného inžinierstva v Zlíne sa v jednej sekcii zišli riaditelia vyše dvesto významných podnikov, desiatky bývalých absolventov a zástupcovia akademickej sféry s cieľom definovať požiadavky na absolventov tohto odboru z pohľadu praxe. Po úvodných prezentáciách však z pracovného seminára doslova ušli všetci profesori z univerzít. Nemali záujem o názory z praxe alebo sa báli konfrontácie názorov?

Kam by sa teda mali orientovať vysoké školy?

  1. Ak má byť vzdelávanie efektívne, musí slúžiť svojim konečným zákazníkom. Vysoké školy by teda nemali hodnotiť akreditačné komisie zložené z akademických funkcionárov slovenských škôl a vedeckých ústavov, ale z významných manažérov z praxe a zo zástupcov renomovaných a nezávislých zahraničných univerzít.
  2. Procesy na vysokých školách by mali byť zbavené všetkého balastu a mali by byť v maximálnej miere zoštíhlené – súčasné výkony vysokých škôl je možné dosahovať s menším počtom ľudí, priestorov i prostriedkov.
  3. Na vysokých školách treba zaviesť iné formy organizácie a riadenia. Dnes v školách vládne anarchia, v ktorej je rektor “rukojemníkom” senátu a pod rektorom bojujú navzájom jednotlivé fakulty. Na fakultách sa opakuje podobný systém “riadenia” v menšom. Ideálne by bolo zrušenie fakúlt a posilnenie právomocí rektorov, ktorých by mala kontrolovať dozorná rada zložená zo zástupcov ministerstva a kľúčových podnikov v regióne, resp. v nosnom odbore výučby. Podobné štruktúry začínajú vznikať napríklad v nemeckom školstve. Akademické senáty, aj so súčasným personálnym zložením, sú dnes jednoznačne brzdou rozvoja univerzít.
  4. Významne treba zmeniť študijné osnovy, atomizované predmety i “pumpovanie” informácií a faktov do študentov. Absolventi dnešných univerzít už nevystačia iba s ovládaním demonštračných príkladov a s riešením modelových situácií. Musia sa učiť riešiť nové problémy a úplne nové situácie, okrem technických znalostí musia získať aj schopnosti komunikácie a práce v nadnárodných tímoch.
  5. Vysoké školy sa budú musieť prepojiť z praxou. Nielen verbálne a uzatváraním rámcových zmlúv bez konkrétneho obsahu, ale aj organizačne a personálne. Jedna automobilová firma napríklad vytvorila fraktálovú organizáciu (fraktál je organizačná jednotka s vysokým stupňom autonómie, samoorganizácie a samooptimalizácie, ktorá sleduje ciele nadradeného celku). V jej rámci vznikol fraktál, ktorý tvoria ľudia z firmy a z univerzity. V rámci tejto organizácie preberie napríklad profesor z univerzity konkrétny projekt v automobilke, kde ho priamo realizuje, a počas tohto projektu za neho prednáša pracovník z podniku na univerzite. Takéto pracoviská, ktorých vznik naznačil aj doc. Š.Kassay vo svojom článku v HN zo 16.12.1999, prinášajú finančný efekt i vzájomné učenie sa pre obe strany.
  6. Vysoké školy musia rozvinúť svoj potenciál do takej miery, že budú schopné 60-80% z prostriedkov pre svoj rozvoj zabezpečovať z vlastných aktivít. Taká krajina, akou je Slovensko, má šancu dosahovať nadpriemerné výsledky vo vede a výskume iba otvorenosťou a zapojením sa do nadnárodných vedeckovýskumných združení. Jedným z príkladov môže byť vytvorenie spoločného pracoviska s najväčšou výskumnou organizáciou v Európe a druhou najväčšou na svete, s Frauhoferovou spoločnosťou (Frauhofer Gesellschaft) v Žiline. Obrovský potenciál je v zapojení sa univerzít do riešenia problémov priamo v slovenských firmách – okrem financií a skúseností pre univerzitu to prinesie aj efekt v prosperite našich firiem. Výskumné správy v čiernych doskách a citácie v karentovaných časopisoch v tomto prípade však nerozhodujú.

Ako realizovať zmeny v školstve?

Súčasná situácia v školstve je poslednou fázou pred kolapsom. Treba však jasne povedať, že za tento stav sú zodpovedné predovšetkým samotné školy a ich vedenia v posledných desiatich rokoch, ktoré sa radšej zameriavali na nebolestivé kozmetické zmeny a lamentovali nad nedostatkom prostriedkov zhora. Veľa vecí sa však musí zmeniť aj v oblasti legislatívy. V závere sa pokúsim zhrnúť hlavné zmeny, ktoré by mali pomôcť zmeniť súčasný nepriaznivý stav v školstve:

  1. Zmeniť systém organizácie a riadenia vysokých škôl. Mali by byť zrovnoprávnené (a nie umelo blokované) súkromné vysoké školy, ktoré vytvoria konkurenčné prostredie pre nepružné a neefektívne štátne univerzity. Financie škole a odboru by mal prideľovať priamo študent, ktorý sa na školu a odbor prihlási.
  2. Vnútri vysokých škôl je nevyhnutné vykonať reinžiniering, aký v súčasnosti prebieha v priemyselných firmách pod tlakom konkurencie. Aj univerzity musia byť schopné vykonávať vzdelávanie lepšie, pružnejšie a lacnejšie. Vo firmách bol motívom týchto zmien konkurenčný tlak a strach o prežitie. Nemohol by sa podobný princíp uplatniť aj v školách? Prečo by nemohli jednotlivé pracoviská platiť prenájom priestorov svojej univerzite? Prečo sa štátne univerzity boja konkurencie súkromných? Azda nie preto, aby sa neznížila úroveň výučby. Dá sa ešte znížiť?
  3. Namiesto konfrontácie a bojov medzi katedrami, fakultami a školami na Slovensku treba začať spolupracovať, redukovať množstvo odborov a umožniť študentom študovať jeden odbor tak, že budú prechádzať viacerými univerzitami. Štruktúra univerzity musí byť pružná (ale musí sledovať záujmy celku), čo jej umožní pružne sa prispôsobovať dopytu – v oblasti výučby, výskumu i projektov. Tak ako v zahraničí – vysoká škola by mala mať možnosť (a dnes aj má) vytvárať si vlastné komerčné štruktúry pre podnikanie, zakladať spoločné pracoviská, fraktály s firmami a pod. Nie však iba na prospech vybraných jednotlivcov, ako sa to často deje dnes, ale celej školy a jej študentov.
  4. Na vysoké školy musia vytvárať väčší tlak firmy, vláda, ale i študenti a ich rodičia, ktorí za štúdium svojich detí platia často dvakrát – raz pri odvádzaní daní a druhýkrát pri doplácaní na nehospodárny chod škôl (nebudem rozvíjať ďalšie formy “platieb” na vysokých školách).
  5. Do riadenia vysokých škôl by mali byť vyberaní manažéri, a nie filozofujúci vedeckovýskumní pracovníci odtrhnutí od reálneho sveta. Úroveň manažérov v priemysle niekoľkonásobne prevyšuje úroveň manažérov na vysokých školách.
  6. Je jasné, že zmeny na súčasných vysokých školách neprídu znútra, pretože tí, ktorí by ich mohli vyvolať, ich jednoducho nechcú (profesori, vedecké rady, senáty, odbory). Tlak musí teda prísť zvonka – od zákazníkov, študentov, spoločnosti. Vysoké školy na svoju revolúciu ešte iba čakajú v sladkom spánku pripomínajúcom Šípkovú Ruženku.
  7. V dnešnom svete dominuje globalizácia, pružnosť a rýchlosť – to sú však práve najmenej rozvinuté oblasti na vysokých školách. Separatizmus, izolacionizmus, neochota k zmenám a pomalosť vo všetkom – to sú hlavné atribúty dnešných univerzít. To sú oblasti, ktoré musíme zmeniť.

Sila profesorských hlasov

Na záver ešte jedna poznámka – profesori z vysokých škôl majú v oblasti školstva najsilnejší hlas, a preto ich počuť najviac. Ich zodpovednosť na súčasnom zlom stave v školstve je však najväčšia. Ak dnes profesor na univerzite lamentuje nad svojím postavením, treba sa ho spýtať, za čo vlastne dostal profesúru. Ak je osobnosťou vo svojom odbore, jeho postavenie nemôže byť závislé iba od platu štátneho zamestnanca, ale musí byť schopný získať pre seba a svoj tím zaujímavé granty a projekty tak, ako to bežne robia profesori v zahraničí. Ak má v školstve niekto dôvod na protesty, tak sú to predovšetkým učitelia, ktorí učia žiakov v prvých štyroch ročníkoch základnej školy, ktorí im vštepujú na celý život vzťah k vzdelávaniu, tvorivosť a emocionálnu inteligenciu. To sú pracovníci v školstve, ktorí by mali byť platovo zaradení aspoň na úroveň univerzitných profesorov. Ale hlavná otázka znie – kedy sa zobudia slovenské univerzity zo sladkého spánku? Zobudia sa ešte vôbec? Píše sa rok 2000, páni profesori!

A na záver zaujímavé video Sira Kena Robinsona pre tých, ktorí dočítali a chcú s týmto stavom niečo robiť

https://www.youtube.com/watch?v=zDZFcDGpL4U