Kedysi prišli ozbrojené bandy, vypálili a zničili dedinu alebo mesto. Dnes sa to robí ináč. Ničitelia sedia v zastupiteľstvách, na radniciach a úradoch. Pília stromy v parkoch, stavajú v strede miest škaredé obchodné centrá a administratívne budovy. V Žiline nám postavili do stredu mesta opachy Aupark a Mirage. Bratislava nemá len Bonaparte, ale aj ďalšie hrôzy novodobej architektúry, ktorým museli ustúpiť Židovská štvrť alebo vykopávky na Bratislavskom hrade. Kedysi ničitelia búrali, dnes betónujú – garáže pre svoje autá, základy pod svoje hrady. A potom si drzo zorganizujú spoločnú párty, nazvú ju EU summitom a zablokujú pre seba celý stred mesta. Keby riešili niečo dôležité, ale iba jedia, pijú, tárajú dve na tri, vozia sa medzi mestom a letiskom, z dlhej chvíle aj na lodi po Dunaji. Veď toto si nedovoľovali ani komunistickí palapaláši a to už boli nejakí páni. Vraj chodili na poľovačky z vrtuľníkov a keď sa takému Brežnevovi niečo nepáčilo, cez noc nám sem poslal vojakov aj tanky.

V našej dedine nemáme európske summity, občas prebehnú Majstrovstvá sveta v klobúčiku hop alebo lukostreľbe, ale ináč celkom pokoj. Ani sa nič nebuduje – však načo, keď už majú pekné kempingy, bazény, športové haly, reštaurácie, kaštiele aj kultúrne domy v okolitých obciach. Môžeme chodiť tam – do Gbelian, Strečna, Belej alebo Terchovej. A našu dedinskú chatu alebo autokemping radšej zatvoríme. Ešte by v nich niekto zbohatol, chodili by tam cudzinci a robili neporiadok. A veru načo by nám tu boli privandrovalci – odhadzujú odpadky, sedia na našich lavičkách, kúpu sa v našej vode, chodia po našich chodníkoch a cestách. A ani tu neplatia dane, tak čo by chceli? Tak povedal kedysi bývalý starosta a schoval odpadkové kontajnery za ihriskom. Boli pekné, nepoškodené a aj sa ušetrilo za odvoz smetí. Boli to zlaté časy. “Šetrilo” sa tak, že sa mnohé veci dodnes nenašli.

Čosi sa však v obci začalo diať. Najskôr sa nám na ceste objavil nejaký železný zátaras. Postupne však zmizol, asi niekam do zberu. Ale prišli ďalšie zátarasy – červeno – biele, žlto – čierne, oceľové monštrá. Závidel by nám aj Orbán so svojimi plotmi proti utečencom. Toto sú však zátarasy proti autám – aby neparkovali v strede našej dediny. Myšlienka je dobrá, len jej realizácia zlá. Predstavte si cestu, okolo ktorej sú zabetónované železné stĺpy žlto – čiernej farby, vysoké asi jeden meter. Ako nejaký vojenský koridor alebo pevnosť. Predstavujem si chudáka vozíčkára ako prekonáva zátarasy, sanitku alebo hasičov, ktorí potrebujú prejsť, prípadne zákazníkov, ktorí si vo Varínskej pekárni zastavili po čerstvé pečivo. Teraz nezastavia. Stoja tam žlto – čierne stĺpy hlúposti. Videl som vo svete rozličné systémy na zabránenie prechodu alebo parkovania áut v centrách miest, ale to, čo máme vo Varíne je unikát. Aspoň v niečom nemáme konkurenciu.

Vydesení občania hovoria, že je to iba začiatok. Vraj nám naši developeri pripravujú ďalšie podobné projekty. Máme sa na čo tešiť. Ale budeme mať tichú obec. Ľudia budú nakupovať v meste, turisti nás obťažovať nebudú, občas si možno príde niekto odfotiť naše zátarasy – ako odstrašujúci príklad. Môj sused, podnikateľ, chcel kedysi stavať v obci telocvičňu. Nepodarilo sa mu to. Niektorí ľudia hovorili, že už má dosť peňazí a viac mu netreba. Veď na telocvičniach sa v slovenských dedinách zarába viac ako na krčmách. Tak nepostavil nič. A sťahuje sa s rodinou do Ameriky. Ja žijem posledné dva roky striedavo v dvoch dedinách – vo Varíne na Slovensku a v Měrůtkach na Morave. Na Morave nám pribúdajú cyklotrasy, jazierka, prírodné zóny pre vzácne vtáky a zelené plochy, na Slovensku železné stĺpy v betóne. Žilinská nemocnica z roka na rok upadá a človek sa tam cíti v ohrození života. Keď vlani hospitalizovali moju Milenu v Kroměříži, boli sme príjemne prekvapení vysokou úrovňou služieb – slovenského personálu. Nuž neviem, možno budem na staré kolená chodiť na víkendy z Moravy na Slovensko, ak sa tam cez zátarasy pri ceste ešte dostanem.