Videl som manažérov, ktorí brzdia svojich podriadených tým, že im neustále niečo nariaďujú, kontrolujú ich a snažia sa riadiť prácu, ktorej poriadne nerozumeju. Skrátka brzdy. Poznám majiteľov, ktorí rozbehli a vybudovali úspešné firmy a stali sa ich brzdami – držia v rukách všetky nitky, ostatní čakajú na ich rozhodnutia a v ich tieni nevyrastá žiaden nástupca. Nedávno sme sa s kolegom bavili o tom, či naši spolupracovníci potrebujú toľko „riadenia od svojho nad-riadeného.“ Zhodli sme sa, že to potrebuje viac ten hore – možno pre pocit dôležitosti, preukazovanie svojej „manažérskej práce“ alebo nedôveru ku svojim „pod-riadeným.“ Všimli ste si, ako nás brzdia tieto slová s predponami „nad“ a „pod?“ Ako sa hráme na dôležitých, neustále si niečo dokazujeme, namiesto toho, aby sme prirodzene spolupracovali? Hierarchia a nesloboda v práci sú veľkými brzdami.

Občas navštívim nejakú školu a väčšinou vidím učiteľov a žiakov, ktorých to nebaví. Tí prví sa ich niekedy snažia naučiť množstvo zbytočných vecí, tým najnudnejším a najpomalším spôsobom, aký existuje. Tí druhí, sa chvíľu bránia a potom pochopia, že keď sa prispôsobia systému, tak majú pokoj. Mnohé príklady a skúsenosti ukazujú, že v slobodnom prostredí sa dokážu deti rozvíjať a učiť oveľa rýchlejšie a dospelí vedia vymýšľať krásne veci. Napriek tomu vzdelávame deti a pracujeme v prostredí, ktoré pripomína väzenie – evidencia príchodov a odchodov, povinný program vymyslený „zhora,“ zvonce, sirény, vyznačené priestory na prechádzky, pridelené priestory, uniformy a zhora definované diciplinárne poriadky.

Zdá sa mi, že mnohé školy brzdia žiakov v ich rozvoji – učia ich zbytočné veci, obmedzujú v tímovej spolupráci a vymýšľaní nových vecí. Nútia ich prepisovať, memorovať a odpovedať na otázky, namiesto ich kladenia.

Spomínam si, ako sa nám uľavilo, keď padol socializmus. Oslobodili sme sa od diktatúry, ktorá brzdila normálny vývoj človeka a spoločnosti. Ľudia mali strach. Ten, kto v niečom vynikal a nemal „červenú knižku“ bol brzdený priemernými. Ani systém, v ktorom žijeme dnes nie je bez bŕzd. Máme tu monopoly, kartely, politické mafie, pomalých úradníkov, patentové vojny a iné brzdy prirodzeného vývoja.

Brzdy sú dobré tam, kde prekračujeme morálne hranice, kde podliehame závislostiam, prehnaným ambíciám, pýche, lenivosti, zbytočným rečiam a poukazovaním na druhých, strachu, negatívnym emóciám. Tam, kde prekračujeme limity zdravého spôsobu života.

Nepotrebujeme však brzdy, ktoré v nás vzbudzujú zbytočné obavy, strach a neschopnosť urobiť krok vpred. V mnohých veľkých firmách sa stretávam s tým, že úspešné projekty vznikajú zdola, mimo formálnych štruktúr, ktoré zdržujú a zabíjajú motiváciu a kreativitu. Steve Jobs kedysi povedal: „Procesy robia spoločnosti efektívnejšími. Ale k inováciám dochádza, keď sa ľudia stretnú na chodbe alebo keď si zavolajú o pol jedenástej v noci, pretože majú nový nápad alebo si uvedomili, že súčasný prístup k problému nebude fungovať. Sú to náhle schôdzky šiestich ľudí, ktorých niekto zvolal, kto si myslí, že vymyslel najlepšiu vec na svete, a kto chce vedieť, čo si o tom ľudia myslia.” Vytvorili sme zvláštny svet. To, čo nám má pomáhať v napredovaní nás brzdí – profesori, manažéri a štruktúry. A dopredu nás poháňa to, čo sa z nás školy, šéfovia a pracovná kultúra snažia odstrániť – opúšťanie vychodených koľají, hľadanie nových ciest, rôznorodosť a sloboda.