Bol som nedávno v jednej firme a sprievodca nám hovoril o rýchlej a pomalej zóne, ktoré tam majú. Rýchla zóna je vraj tá, na ktorú dokáže kontrolovať majiteľ zo svojej kancelárie vo výškovej budove a pomalou zónou sú priestory, na ktoré nedovidí. Bol to vtip, ale poznám toho majiteľa veľmi dobre a celý jeho život prebieha v rýchlej zóne. Je jednoducho taký, neustále vymýšľa nové veci, pracuje s veľkým nasadením, je náročný na seba aj na ostatných. Spí denne len pár hodín, pracuje a keď je unavený, tak sa dobíja v športe. Aj v životoch a v podnikaní máme rýchle a pomalé zóny.

Peter Sagan musí byť rýchly vo svojich špurtoch, kolesá vo formule 1 sa dnes menia v sekundách a podobne je to aj s prestavovaním strojov a liniek. Zákazníkov obsluhujeme okamžite, nové výrobky sa vyvíjajú v stále kratšom čase, žijeme v on line svete. Ak sa vám zdá tento svet príliš rýchly, tak si ho ešte vychutnajte, lebo je to najpomalší svet v porovnaní s tým, čo príde.

A práve k tejto rýchlosti potrebujeme protiváhu vo svete pomalom. Pomaly si vychutnávať dobré jedlo a neopakovateľnú chvíľu, nič nerobiť a nechať všetko len tak plynúť. V rýchlom čase nám pomáha adrenalín, aby sme prežili, endorfín, aby sme prekonali únavu a bolesť a dopamín, aby sme dokázali dosiahnuť svoj vytýčený cieľ. Máme v sebe však aj seratonín a oxitocín, ktoré v nás rozvíjajú túžbu po rešpekte, láske a dôvere.

Zdá sa mi, že okolo nás je príliš veľa ľudí, ktorí poznajú iba rýchly svet. Pôsobia ako vagóny, odpojené od lokomotívy, alebo behajúce stromy bez koreňov. Pomalý svet neznamená, že naše naháňanie sa v služobných autách nahradíme lehátkom na pláži. Mám na mysli spomalenie vo vnútri, prepnutie z okolitého sveta do nášho najhlbšieho vnútra. Odpojenie sa od vonkajších impulzov a pripojenie sa k Prameňu večného života. Myslím si, že naše rýchle a často bezcieľné behanie je spôsobené tým, že sme sa odpojili od Stvoriteľa.

Tento rýchly svet nám umožňuje produkovať kontaminované potraviny v extrémne krátkom čase a s vysokou produktivitou. A tretinu z nich aj tak vyhodíme do odpadkov. Podobne rýchlo produkujeme a vyhadzujeme výrobky a zintenzívňujeme tak devastáciu prírody a človeka. Kupujeme stále viac a tešíme sa menej, máme množstvo titulov, certifikátov ale menej zdravého rozumu a jednoduchého jazyka, ktorému by ľudia porozumeli. Vieme rýchlo bežať aj pracovať, ale nevieme čakať a len tak sedieť v tichu. Niekedy zistíme, že voľný čas, ktorý si v práci vybojujeme, ani nevieme pokojne prežiť sami so sebou, lebo nám chýba rýchly svet. Školy nás pripravujú na „úspech“ a zarábanie peňazí, nie na žitie života.

„Najviac utrpenia spôsobil človek človeku preto, že bol presvedčený o veciach, ktoré sa ukázali byť nepravdivé“, povedal Bertrand Russell. Každý deň niekto bojuje za niečo, vášnivo nás presviedča o svojom produkte, službe alebo pravde. Ale my ľudia vidíme zložitý svet podobne ako pri ceste v rýchliku –  pohľad z okna na kúsok krajiny v danom čase a ešte rozmazaný vysokou rýchlosťou. Existuje však cesta k hlbšiemu pochopenie tajomstiev. Akurát treba zatiahnuť brzdu a zastaviť vlak. Potom vystúpiť a sadnúť si na lavičku. A len tak sedieť a pozerať sa na bežiacich ľudí a vlaky okolo.

Rýchly svet nás posúva ďalej a pomalý svet nám dáva energiu a smer. Aj to nám chcel možno povedať Ezop vo svojej bájke o korytnačke a zajacovi – že pomalý a vytrvalý dôjde ďalej ako ten, kto je rýchly a bez cieľa. Život však v sebe nesie spravodlivé princípy. V mladosti sme boli fyzicky silní a rýchli a väčšinou sme sa zameriavali na svoje primárne potreby tak, ako o tom písal pán Freud. Neskôr prišiel vek pána Adlera a hnali sme sa za titulmi, pozíciami a vonkajším uznaním. A šťastie staroby prináša ubúdanie fyzických síl, zriekanie sa osobných ambícií a presúvanie sa k pánovi Franklovi a hľadaniu vyššieho zmyslu. Možno som to príliš zjednodušil a zovšeobecnil, ale cítim, že sám život nám takto dáva šancu spomaliť a lepšie pochopiť tajomstvo života. A potom ho aj na tomto svete ukončiť tak, aby dával zmysel.

 

 

 

 

0