Ľudia sa vraj majú obetovať pre štát. A možno, že štát je tu pre ľudí – aby ich chránil pred násilím a nespravodlivosťou, liečil a vzdelával. Vraj by sme mali viac míňať (aj za cenu pôžičiek a stimulov), potom sa bude viac produkovať a ľudia budú mať prácu. Alebo je to naopak – viac sa dnes produkuje vďaka robotom a automatom, práce bude stále menej a míňanie (a požičiavanie si) nafukuje iba bublinu, ktorá raz praskne.

Slováci sa poskladajú, aby k nám prišla ďalšia automobilka a zamestnala pár tisíc ľudí. A nebolo by lepšie, keby sme vytvorili podmienky na to, aby sa Slováci zamestnávali sami – naučili sa podnikať a podnikali? Politici riešia deficity, inflácie alebo deflácie, kvóty utečencov a výšky plotov proti nim. Všímate si, že všetky problémy, o ktorých sa hovorí v médiách, je iba riešenie následkov? Keby to aspoň bolo riešenie, je to iba strkanie hlavy do piesku, odsúvanie do budúcnosti alebo prenesenie problémov na obyčajných ľudí – nech si s tým nejako poradia.

Nechce sa nám hľadať skutočné príčiny – ísť do histórie, poučiť sa z chýb, študovať náboženstvo a filozofiu, pokúsiť sa pochopiť fungovanie sveta okolo nás. Riešenie každého problému má niekoľko fáz:

  1. Skutočné uvedomenie si a pochopenie problému a jeho možných následkov, zachytenie abnormality
  2. Okamžité riešenie, ktoré zabráni rozširovaniu problému – prvá pomoc, hasenie požiaru, zastavenie poruchy, záchrana životov
  3. Hľadanie skutočnej príčiny a jej odstránenie
  4. Sledovanie účinnosti riešenia a prípadné korekcie

Zoberme si hociaký problém okolo nás – kde sa takto postupuje? Máme silné reči o migrantoch, ale nevieme im poskytnúť ani okamžitú pomoc a nemáme ani potuchy ako napraviť rozvrat v ich domovoch, na ktorom sme sa prostredníctvom našich (západných) politikov podieľali. Nechápeme, že zvyšovanie produktivity postupne vytláča ľudí z troch základných sektorov práce (výroba potravín, výrobkov alebo poskytovanie služieb) a vymýšľame stimuly na zvýšenie zamestnanosti. Vieme, že celý svet je zadĺžený až po uši a už ani nevieme, kto komu má koľko zaplatiť a napriek tomu tlačíme ďalšie peniaze a presviedčame ľudí a firmy, aby ich míňali. Príčina stavu ťažkého alkoholika nie je slivovica vo fľaši, ale pohnútky, prečo tú fľašu znova otvoril a vypil. Lekári vraj berú úplatky a ich minister našiel riešenie – budú ich školiť, aby nebrali viac.

Nadávame na druhých, ale sami podliehame pýche, lakomstvu, závisti, hnevu, smilstvu, obžerstvu a lenivosti. Pletú sa nám príčiny a následky. Vymýšľame si vlastné dôvody problémov okolo nás – celý svet sa proti nám spriahol, zostavujeme rebríčky nenávidených národov.

Nedávno sme o tom diskutovali s Milanom Zeleným – politické režimy a ich činy označujeme za skutky národov, voči ktorým potom prejavujeme svoju nenávisť. Žiaden národ však nemôže za naše straty, obete a utrpenie, len vodcovia a režimy, ktoré im vládli. Nenávisť k rôznym národom Milan komentoval takto: „Každý národ je zázrakom prírody, kvetom evolúcie, obdivuhodný svojim tisícročným prežitím, kultúrou, správaním a láskou (bez nutnej dávky lásky by sa ťažko rozmnožoval a prirodzene obnovoval). Precestoval som celý svet a žil medzi mnohými národmi: na národoch nie je čo nenávidieť, len obdivovať, a v úžase alebo napríklad s humorom vnímať tie blahodárne rozdielnosti – ale nakoniec sa vždy stretnúť s dobrom, pohostinstvom, vľúdnosťou, túžbou i snahou po lepšom živote.”

Premýšľajme, rozlišujme, hľadajme skutočné príčiny a nepodľahnime povrchným názorom a riešeniam. Bublina problémov je stále väčšia a jej prasknutie bude bolieť. Nenávisť, nepochopenie, obviňovanie nevedú k riešeniu. Lepšie sú láska, porozumenie, spolupráca. Ale hlavne – pochopenie rozdielu medzi príčinou a následkom.