Kam sa tak ženieme každý deň? Nie sme stroje ani pretekári na Tour de Productivité. Rýchly beh životom nás oberá o radosť a strácame občas aj smer našej cesty. Aj v posledných dňoch sme videli veľa tragických nehôd, ktoré súvisia s náhlením a stresom – vodička zletela autom z cesty a zomrela, vodič kamiónu vošiel pod rýchly vlak, malé dieťa zomrelo v rozpálenom aute. Policajná správa po tejto strašnej tragédii začínala netradične: „…Táto obrovská tragédia by mala byť mementom pre všetkých. V dnešnom uponáhľanom svete častokrát zabúdame na to, čo je pre nás najvzácnejšie. Náhlime sa za povinnosťami a zmysel života nám uniká…“ Je mi ľúto obetí aj vinníkov, ale zdá sa, že hlavnou príčinou je naše náhlenie a stres.

Strácame koncentráciu, chceme vyriešiť veľa vecí naraz, berieme si na plecia viac, ako dokážeme uniesť. Zabudli sme len tak sedieť a nechať všetko plynúť. Pre mnohých manažérov a podnikateľov nie je problém zvýšiť svoj výkon, robiť viac, lepšie, produktívnejšie, intenzívnejšie a rýchlejšie. Ich hlavný problém je, že nevedia nerobiť – zastaviť sa, premýšľať, vytvoriť si nadhľad a odstup, reflexiu seba a udalostí okolo. Františka Saleského sa kedysi pýtali, koľko času je potrebné denne venovať modlitbe. Odpovedal, že stačí pol hodina, ak človek nie je zaneprázdnený. Na otázku koľko času by sa mal modliť zaneprázdnený človek odpovedal jednoducho – dvakrát viac, aspoň hodinu. Benediktín Bernard Sawicki, OSB píše o rebríku, po ktorom vystupujú mnísi zo zeme do neba. Tento rebrík má štyri stupne – čítanie (lectio), rozjímanie (meditatio), modlitba (oratio) a kontemplácia (contemplatio). Kto z nás si dnes v rýchlom svete nachádza na ne čas? Je to však podobné ako keby unavený človek nejedol, nepil a nespal a očakával, že jeho telo bude výkonnejšie. Veru, všetko to nariekanie nad rýchlym životným tempom, stresom, lietaním v operatíve, množstvom nezvládnutých priorít a sklzov postihuje iba tých, ktorí si nevyčlenili čas na zastavenie. Tak, ako to učia napríklad rehoľné rády jezuitov, benediktínov a ďalších. Nemáte čas? Tak si ho urobte! My pôjdeme so skupinkou podnikateľov k benediktínom 23. októbra.

Chris Lowney popisuje nástup pápeža Františka, ktorý strávil prvý deň vo svojom úrade v tichu a modlitbe, takto: „Počas týchto zbožných minút sa pápež František venoval niektorým z najcennejších činností, aké môže líder vykonávať. Modlil sa, samozrejme, ale počas samotného aktu modlenia sa znovu utvrdzoval vo svojom poslaní a vo svojich hodnotách, ktoré potreboval presadzovať a v ktorých chcel ísť príkladom, prečisťoval si myseľ, aby sa mohol sústrediť na priority, urobil si prestávku v aktívnej činnosti, aby sa mohol znovu nabiť energiou a získal širší rozhľad priznaním, že svet napokon nie je pod jeho kontrolou.“

Sedel som pred pár dňami v tichu kláštora a cítil som, ako sa vo mne oddeľuje dobré od zlého, dôležité od nepodstatného. Ticho, pomalosť, rytmus a spolupráca s Bohom v mníšskom živote je obrovským zdrojom výkonnosti. Pred pár rokmi začalo premýšľať pár mladých benediktínov ako v Sampore postavia kláštor. Mali našetrených asi 50 tisíc eur a počítali, že za to urobia aspoň základy. A dnes tam stojí obrovské dielo – kostol, kláštor, dom hostí, dom chleba, prednáškové sály, vlastné hospodárstvo, knižnica a ďalšie zázraky. Aká obrovská výkonnosť!

Rôzne rehole majú rôzne prístupy k striedaniu modlitby a práce, ale v každom z nich existujú pravidelné zastavenia a reflexie – niekoľko krát za 24 hodín. Zastavenie v tichu, rozjímanie o vďačnosti, pohľad na seba zo širšej perspektívy, ujasnenie si svojich hodnôt, plánov a pochybení, zhodnotenie predchádzajúcich hodín a posilnenie sa do ďalšej práce. Pri štúdiu najproduktívnejšieho výrobného systému Toyota som si všimol veľký dôraz na zastavovanie linky. Cieľom bolo objavovať a systematicky odstraňovať abnormality a nie vyrábať za každú cenu a zametať problémy pod koberec. V ľudskom živote je to podobné – ten, kto sa pravidelne zastavuje je výkonný a ten, kto stále beží robí chyby, je strhaný a často skolabuje ako linka, ktorú sme nemali čas zastaviť, vyčistiť, naolejovať a opraviť.

Vonku, za plotom kláštora sa ľudia ponáhľajú a možno už ani nevedia kam. Čím viac vecí majú, tým menej si ich vážia. Je zaujímavé, že tí, čo majú málo sa vedia podeliť druhými a tí, čo majú veľa si okolo svojho majetku stavajú vysoké ploty. Celá spoločnosť sa usiluje o rast HDP a táto metrika pritom vôbec nesúvisí s kvalitou a šťastím našich životov. Robert F.Kennedy povedal: „HDP nezahŕňa krásu našich básní ani intelektuálnu úroveň našej verejnej diskusie. Nemeria náš dôvtip, odvahu, múdrosť alebo učenosť, zápal pre vec alebo odhodlanie. Stručne povedané meria všetko okrem toho, pre čo sa oplatí žiť.“ Zastrelili ho, podobne ako jeho staršieho brata.

Veru, abstraktné čísla a honba za nimi, nás oberajú o dôležité veci v nášom živote. Vo veľkej rýchlosti robíme chyby, zabúdame na našich blížnych, prestávame mať radosť zo života aj z práce. Zastavme sa a naučme sa znovu spoznávať skutočnú chuť pokojného života. Nedávno ma pozval do svojej firmy jeden podnikateľ a dohodol so mnou školenia pre svojich manažérov, v ktorých chce zvýšiť ich výkonnosť. Nie preto, aby produkovali viac, ale aby si našli čas zastavenie – pre seba a svoje rodiny.