Vrátili sme sa z výletu na bežkách a moja žena pri čaji diskutovala so susedkou Hankou o súčasných chlapoch. Spomínali rôzne prípady. Jeden chlap sa vraj iba vyvaľuje doma, fajčí a nič nerobí. Ďalší je strašne žiarlivý, chce mať partnerku iba pre seba, ale nič pre ňu nerobí. Iný už niekoľko rokov žije s dievčaťom, nechá sa obskakovať a chce byť slobodný a nezávislý. Sú však aj horší – niektorí pijú, bijú ženy a deti, iní utečú od rodiny pri prvom probléme alebo peknej sukni. Mladík vylihuje v izbe pri počítači a jeho starý otec ťažko pracuje v záhrade. Muž bez výčitiek opustí svoju manželku s deťmi a vôbec nerieši, z čoho budú žiť. Ja zase občas vidím mužov, ktorí sú zbabelí, hádžu chyby na druhých, utekajú od zodpovednosti, nedržia slovo chlapa, podvádzajú, klamú, berú úplatky a veci, ktoré im nepatria.

Čím to je, že muži sú stále viac akýsi slabí, záhaľčiví, hnilí, dengľaví a nespoľahliví? A ženy, ktorým niekedy nič iné nezostáva, preberajú ich role – v práci, v rodine, v riešení problémov, ktoré ich muži spôsobili a zbabelo od nich utiekli.

Nerobím si ilúzie o tom, že naši starí otcovia boli vo všetkom dokonalí. Videl som ich však vždy ťažko pracovať a aj v ťažkých podmienkach sa vedeli postarať o svoje rodiny. Môj otec je lekár, ale tvrdo pracoval aj na stavbách našich domov, vie vyrobiť nábytok, vypestovať zeleninu a opraviť pokazené veci. Viem, nie je práca a mnohí chlapi to majú ťažké. Ale aj naši prastarí a starí rodičia museli pracovať v Amerike alebo v Nemecku. Máme dnes viac pokušení k lenivosti, zábavám, rôznym závislostiam a egoizmu. Chceme stále viac, nechce sa nám niekedy čakať a ani veľmi pracovať. Niekedy chceme, aby sa svet a druhí ľudia prispôsobili našim predstavám. Chceme dostávať, ale nevieme dávať a obetovať sa. Akoby nám chýbali vzory statočných chlapov – v rodinách, v práci, vo verejnom živote.

Moja Milena s Hankou sa sťažovali na chlapov. Majú strach, aby ich dcéry nestretli darebných a mľandravých sebcov, žiarlivcov a peciválov. S bratrancom Martinom sme celkom hrdí, že nás do tejto skupiny zatiaľ nezaradili.

Myslím si, že nás čaká veľa práce a nepomôže nám žiadne referendum ani školská výchova. Potrebujeme sa vzchopiť – nie silnými rečami pri pive, ale reálnymi skutkami v rodinách, v práci a v spoločnosti. Bude dobré, ak budú mať ženy oporu vo svojich partneroch, deti vzory vo svojich otcoch a slovo chlapa prebije dohody a triky fiškáľov.

Pápež František vo svojej kázni nedávno povedal na adresu otcov toto:

Dobrý otec vie čakať a vie odpúšťať z hĺbky srdca. Isteže, vie aj rázne naprávať: nie je slabým, ústupčivým, sentimentálnym otcom. Otec, ktorý vie napomínať bez toho, aby ponižoval, je zároveň tým, ktorý vie chrániť bez toho, aby sa šetril. Raz som na jednej svadobnej slávnosti počul, ako istý otec povedal: “Niekedy musím trochu deti vybiť… ale nikdy nie po tvári, aby som ich neponížil”. Aké pekné! Pozná význam dôstojnosti. Keď musí vytrestať, urobí to spravodlivo a ide sa ďalej. Ak je teda niekto, kto dokáže až do hĺbky vysvetliť modlitbu “Otče náš”, ktorú nás naučil Ježiš, tak je to človek, ktorý prežíva otcovstvo v prvej osobe. Bez milosti, ktorá pochádza od Otca, ktorý je na nebesiach, otcovia strácajú odvahu a utekajú z boja. No deti potrebujú nájsť otca, ktorý ich čaká, keď sa vrátia po svojich pádoch. Urobia všetko, aby to nepriznali, neukázali navonok, avšak potrebujú ho. Ak ho nenájdu, otvoria sa im rany, ktoré je ťažké zaceliť.“

Vzchopme sa chlapi, aby o nás ženy nemali dôvod rozprávať tak, ako včera moja Milena s Hankou pri čaji.