Je to veľmi dobré, čo robíte, len to robte niekde inde. Túto vetu často počúvajú tí, ktorí sa snažia pomáhať ľuďom na okraji spoločnosti. Niekomu vadia krívajúci chlapi z ulice, ďalšiemu ľudia na invalidných vozíkoch, čakajúci na odchod z tohto sveta v hospici, inému smrdia rómske deti v škole. Na otázku kam by sme mali týchto ľudí umiestniť nám nikto nedá odpoveď. Chcú iba jedno – aby to nebolo v ich blízkosti.

A tak sú „neprispôsobiví,“ chorí a slabí v tejto spoločnosti vytláčaní na okraj. Máme školy pre nadané deti a výberové školy, ktoré majú prísne kritériá selekcie aj poplatkov. A máme aj školy, ktoré sa bránia tomu, aby v boli deti, ktoré sú tiež nadané, ale v rannom detstve nedostali šancu rozvinúť svoje talenty. V minulosti úrady vytláčali rómske osady z blízkosti ciest. V osemdesiatych rokoch súdruhovia naložili a odviezli jednu rímsku komunitu do lesa. A ona tam žije dodnes – bez akejkoľvek infraštruktúry, dokladov a pomoci. Hlavne, že ich nemáme na očiach. A bieli radi hovoria o tom, že to „Rómovia majú v génoch, že sú všetci od prírody leniví, všetko zničia, kradnú a všade robia iba neporiadok.“

Vety, ktoré začínajú slovami všetci, všetko alebo všade sú veľmi nebezpečné. Ak ich spájame s negatívnymi skutkami ľudí, tak z nich cítiť predsudky a rasizmus. Kamarát má dve dcéry v podobnom veku. Jedna je biela a druhá pochádza z Indie a má tmavšiu farbu pokožky. Keď prídu do obchodného centra, SBS-ka väčšinou sleduje iba jednu z nich. Hádajte ktorú.

Aj rasisti však majú „zhovievavé srdca“ a navrhujú Rómom, aby tancovali alebo hrali na husle. Lenže oni môžu aj operovať pacientov, učiť na univerzite alebo variť v špičkovej reštaurácii. Akurát na Slovensku je to tak, že ľudia bez problémov chodia do čínskych, vietnamských alebo indických reštaurácií, ale mnohí sa vyhýbajú podnikom, kde pracujú Rómky alebo Rómovia.

V Dobrom pastierovi máme rómskych bratov Dušana a Tomáša. Dušan pracuje za dvoch, Tomáš ma zdravotný hendikep a tak pracuje iba za jedného, ale s veľkým nasadením. Mám ich oboch veľmi rád. Slovu inklúzia možno nerozumieme, tak hovorme o prijatí svojich blížnych – takých, akí sú. Stalo sa vám niekedy, že ste niekde neboli prijatí? Nevybrali vás do športového tímu, školy alebo skupiny ľudí, v ktorej ste veľmi túžili byť? Ako ste sa cítili? Viem, niekde sa vyberá podľa výkonnosti, kvalifikácie alebo určitých schopností. Ale spoločnosť nie je vyspelá tým, že dáva šance najlepším, aby boli ešte lepšími. Skutočne vyspelá spoločnosť si všíma vylúčených a najslabších a pomáha im začleniť sa medzi ostatných. Nevyháňajme ľudí, ktorí potrebujú pomoc od svojich dverí, raz vám možno práve oni budú otvárať dvere do neba.

Foto – TASR, Jaroslav Novák

23