Nedávno rozprával jeden pán o tom, ako je potrebné pomáhať „nulám.“ On sám seba považoval za jednotku. Kritérium bolo bohatstvo – jednotky majú veľa peňazí a nuly nemajú nič. Napadlo ho teda, že by pred Vianocami mohli jednotky nulám niečo dať. Neznášam pojem VIP – špeciálne označené zóny, sedačky, stoly, parkoviská. Všetko pre jednotky. A nuly nech stoja a tlačia sa. Nedávno sme mali konferenciu vo veľkom hoteli. V rohu jedálne bol ešte jeden voľný stôl. Zbadal som na ňom kartičku VIP. Nebadane som ju posunul na vedľajší stôl a sadol som si. Tí vedľa sa začali smiať, vraj bol ten stôl určený pre mňa a mne podobných. Až som sa zahanbil.

Tento svet má čudné kritériá na triedenie ľudí – peniaze, tituly, oblečenie, pozície v práci. Verím, že existuje svet, kde je to opačne – medzi jednotkami sú mnohí nenápadní ľudia s dobrým srdcom. Možno sú to aj tí, nad, ktorými sa na tomto svete vyvyšujeme, lebo padli až na dno. Keď sa modlíme s chlapcami v Dobrom pastierovi, cítim sa k tomuto Božiemu svetu akosi bližšie, ako vo veľkých katedrálach plných dôležitých ľudí. Žiadne konferencie, knihy ani pastierske listy nevyriešia problémy nášho sveta, iba skutky lásky a milosrdenstva.

Videl som zaujímavý film. Hovorilo sa v ňom, že je na svete 100 miliónov bezdomovcov. Keby sme pre nich vytvorili samostatny štát, bola by to trinásta najväčšia krajina. Väzňov je na svete okolo 10 miliónov. Len v USA sa na jedného z nich vynakladá okolo 30 tis. euro ročne. Vo väzniciach majú oveľa lepšie podmienky ako ľudia na ulici. Je otázkou, prečo nevenujeme viac pozornosti ľuďom, ktorí sa ocitli na ulici, ako ľuďom, ktorí spáchali nejaký zločin. Je ich desaťkrát viac a pomoc pre nich by mohla znížiť aj počet ľudí vo väzení.

V poslednom období som počul veľa príbehov o tom, ako sa ľudia dostali na dno a skončili na ulici v izolácii, nikto ich nepotreboval a mnohí ich ani nepovažovali za rovnocenných. Keď sedím medzi chlapcami v Dobrom pastierovi, vidím mnohých, ktori sa vrátili do života. Nie vždy sa to podarí, ale treba to neustále skúšať. Niektorí chlapci občas podľahnú recidíve svojich zlozvykov, odídu domov a vrátia sa znova, v zlom stave, z ulice. Občas začujem otázku – dokedy im to ešte máme tolerovať, koľkokrát ich máme prijať a odpustiť im? A Vladko Maslák sa len usmeje a povie – sedemdesiatsedemkrát a ak treba, aj viac.

Guy Gilbert, autor knihy, Evanjelium podľa svätého lotra, napísal: Boh daroval ľudstvu svoj život, daroval sám seba. Ján nám hovorí: “Boh je láska”. Táto veta je hlavným princípom môjho života. Je to základ všetkého. Kresťania nepotrebujú nič iné. Musíme byť stelesnením lásky a darovať sami seba. To je náš jediný zmysel života. Keď budeme čerpať z Božej lásky, dá nám viac, ako si vieme predstaviť. Sme slobodní. Máme slobodu milovať, a to aj tých najhorších z nás. To je Kristova posledná, neoceniteľná lekcia. A vo svojej podstate najväčšia. Nehrajme sa na jednotky a nuly, lebo všetko raz môže byť úplne ináč. Božie algoritmy fungujú odlišne od našich svetských.

0