Často premýšľam nad tým, prečo mnohí Slováci v podnikoch tak málo rešpektujú svojich šéfov a nemajú k nim úctu. V Nemecku, USA alebo v Japonsku som sa stretával s oveľa vyššou mierou rešpektu. Netýka sa to však iba manažérov v podnikoch, ale aj iných osôb, ktoré sedia v hierarchii spoločnosti na vysokých priečkach. Možno je to preto, že vo vrcholných funkciách sedia figúrky, ktoré žiadnymi autoritami nie sú, len majú na vizitkách napísané ohromujúce funkcie a tituly. Sebavedomo hovoria o všetkom možnom a tvária sa, že tomu rozumejú, myslia si, že majú absolútnu pravdu a moc, obliekajú sa ako králi a oslovujú sa podivnými titulmi.

Ježiš Kristus chodil po zemi a nebol autoritou svojim úradom či oblečením, ale svojimi skutkami. Vyberal si ľudí na okraji spoločnosti, ktorými „tí hore“ pohŕdali, povzbudzoval hriešnikov k náprave a uzdravoval všetkých bez rozdielu. Čo by sa stalo, keby sa tu objavil dnes, sadol si medzi bezdomovcov a narkomanov a hovoril by svoje tvrdé slová voči pyšnej vrchnosti ako pred dvetisíc rokmi? Kto by ako prvý zakričal, že ho treba ukrižovať?

Čítal som list rektora jednej smutne známej školy, v ktorom sa pokúšal hľadať pravdu u svojho šéfa. A čítal som aj odpoveď, v ktorej sa tomuto profesorovi zakazuje vyjadrovať sa k minulým aj súčasným záležitostiam. Čítal som aj iné dokumenty, o veľmi vážnych kauzách, ktorých „riešením“ bolo strčiť hlavu do piesku a nevyjadrovať sa. Ticho, mlčanie, ututlávanie, namiesto toho, aby ochránili svojho brata alebo sestru. Zdá sa, že dnes Vlk ochraňuje ovečky viac, ako ich vlastní pastieri. Autorita inštitúcii alebo osobností nevzniká titulmi ani funkciami, do ktorých boli dosadené, ani slovami bez obsahu, ale charakterom, konkrétnymi činmi, odvahou a statočnosťou pri hľadaní pravdy.

Občas sa dostanem do spoločnosti, kde sa pohybujú tzv. „celebrity, mienkotvorné osobnosti alebo intelektuáli.“ Býva tam veľa prázdnych rečí a sebastredných prejavov o tom, kto koho pozná a ako treba riešiť problémy sveta. A málo činov, ktoré by tento svet posunuli aspoň kúsok dopredu. Tie sú skôr v našich rodinách, komunitách a firmách, kde sa odohrávajú reálne veci. Ale aj mnohých firmách sa premietajú obrázky na stenu a vedú sa pritom prázdne reči. Obrázky a tabuľky sa nahrajú na server a nič sa nestane. Najviac prázdnych reči sa však vedie v médiách, keď nastúpia analytici, politici, politológovia alebo ekonómovia.

Čítal som nedávno dokument, v ktorom sa píše: „Budeme sa snažiť žiť ako obyčajní ľudia okolo nás, pokiaľ ide o bývanie, stravovanie, dopravu a veci s nimi súvisiace. Raz navždy sa zriekneme bohatstva, ako aj jeho symbolov. Svojim správaním a spoločenskými vzťahmi v žiadnom prípade nedopustíme dojem, že by sme sa voči bohatým a mocným správali ako voči privilegovaným, uprednostňovaným a preferovaným… Neviem, či je tento 50 ročný dokument autentický, ale čítal sa mi dobre. Podobne ako výzvy pápeža Františka k vzdaniu sa prepychu a pýchy.

Poznám veľa autorít. Sú tiché, pokorné, často o sebe pochybujú, lebo vedia alebo aspoň tušia, čo všetko ešte nevedia. Viac počúvajú ako hovoria, viac slúžia ako sa nechajú obsluhovať. Moji starí rodičia boli autority. Môj otec s mamou sú autority, aj moji spolucyklisti z „Koštur tímu,“ spolupracovníci aj moje deti. Autentickí, ľudskí, úprimní, ktorí robia svoju prácu, najlepšie ako sa dá. Aj bez zlatých reťazí, talárov, diplomov a honosných titulov. V Silicon Valley je univerzita, ktorej výhodou je, že nie je akreditovaná. Podobne je na tom aj naša Podnikateľská univerzita. Poznám firmu, kde mali projekt ISO ide do neba. Spálili certifikáty, zbytočné dokumenty a začali používať zdravý rozum. Sú pre mňa väčšou autoritou ako ISO 9000. Kamenné školy strácajú kredit, mnohí sebavedomí manažéri s MBA, perfektnými životopismi a prezentáciami sú nepoužiteľní. Mediálne „autority“, často žiadnymi autoritami nie sú a mnohí obyčajní ľudia nás naučia viac ako magnificencie a spektábilis na univerzitách. Tak hore hlavu priatelia 🙂

obrázok: Stano Lajda

0