Slováci si svoje užili v Rakúsko-Uhorsku. A povedzme si pravdu, že aj bývalom Československu sme ťahali za kratší koniec. U nás sa vyrábalo a v Prahe predávalo. Rusi nás začali okrádať už pri oslobodení a skončili s tým až v roku 1989. Pozorujem dnes rôznych naivných „rusofilov“, ktorí by možno boli radi, keby sa mužíkovia, bolševici a ľudkovia z KGB k nám vrátili. Včera ich pozval Biľak, zajtra to bude možno Čarnogurský. Spíme? Pred očami nám politici rozkradli majetok, ktorý naši starí rodičia a rodičia budovali desiatky rokov. My sme spali a oni písali zákony, v ktorých si pre seba zaistili beztrestnosť. Rozkradli, čo sa dalo – štátne podniky, banky, lesy, úspory ľudí aj ich detí a vnukov. Jánošík bral bohatým, títo okrádajú chudobných, dôchodcov, mladých aj obyčajných ľudí.

Kto to je? Nájdete ich vo Wikipédii alebo na internetových stránkach „novodobých osobností Slovenska.“ Parlamentné strany a ich predstaviteľov – od roku 1989 až dodnes – kresťanskí aj nekresťanskí, sociálni aj národní, demokratickí, slovenskí aj maďarskí. Všetci, ktorým zachutila moc, sedeli za predsedníckymi stolmi a v prvých laviciach. Všetci, ktorí sa tvárili, že vládnu, ale mamon a moc vládli nad nimi. Dnes majú schránky, tajné kontá a haciendy v ďalekých krajinách. Scenár bol vždy rovnaký. Zmocnili sa toho, čo im nepatrilo a účty nechali zaplatiť nám – obyčajným ľuďom, živnostníkom, daňovým poplatníkom, nad ktorými nemá nikto zľutovanie. Nezaplatíš? Pokuta, konkurz, exekúcia…Spôsobil si konkurz a okradnutie dodávateľov? Štát vraj preberie tvoje záväzky a zaplatí veriteľom nejaké percentá. Pán premiér, štát a jeho peniaze vám nepatria! Je to zase iba biznis pre vašich kamarátov a sponzorov. Netrápte nás už, ľudia si na Slovensku vytrpeli dosť.

Spomínam si na film Sedem statočných. Odvážni chlapi zobrali do rúk zbrane a postavili sa na odpor Calverovej bande. My tu máme takýchto bánd viac. Striedajú sa každé štyri roky. A kde sú tí odvážni a statoční? Spia a keď sa zobudia, tak nadávajú v krčme pri pive. A idú voliť a hovoria si, však všetci kradnú, je jedno, koho si vyberieme a on tak pekne rozpráva a na MDŽ, nosí ženám kvety a urobí naraz stovky klikov. Keby radšej premýšľal a konal. Stále spíme a snívame. Prebudenie bude ťažké.

Boxer z Nemšovej, opilec zo Žiliny, nekresťanský figliar, fúzatý výpravca peňazí na tajné účty, stavbár Jano, neschopný právnik, ktorý žije s cudzích peňazí, zabáva staršie dámy a plní schránky, Béla so svojimi hordami, prezlečení komunisti – zatiaľ žiadna výhra, iba ružové sny.

Chcem vám povedať jedno priatelia. Nesmejte sa z ľudí, ktorí vykrikujú na ulici, vozia hnoj pred parlament a ministerstvá, zvolávajú demonštrácie a protesty. Čo robíte vy? Spíte, snívate a nadávate pri poháriku? Už sa vám nechce ani vyjsť na ulicu? Ja som bol v novembri 1989 na Václavskom námestí a potom sme štrngali s kľúčmi a vykrikovali na komunistov s mojou tehotnou ženou Milenkou pred Leninovou hlavou v Žiline. Hlava Iľjiča zmizla, autor z nej možno urobil Štúra alebo Hurbana. Nasledovníci Lenina sa však spojili s mafiánskymi bandami a nemá sa im kto postaviť. Nájde sa sedem statočných?  Dokedy si necháme skákať po hlave? Dokedy budeme ešte spať? Veď už okrádajú aj naše vnúčatá. Sme ešte schopní zobudiť sa, nájsť odvahu, vyjsť do ulíc a povedať dosť?  Nestačí aby odišli, musíme im zobrať majetky, ktoré získali. Zoštátniť, skonfiškovať, re-privatizovať – a darebákov posadiť do väzenia aj s právnikmi a sudcami, ktorí ich ochraňujú. Zobuďme sa ľudia. . . Ak chceme zmeniť tento mafiánsky štát, musíme vyjsť do ulíc, dožadovať sa svojich práv a odstrániť zberbu, ktorá nám chce vládnuť. Nenašiel som na nich slušnejšie slová. Snažil som sa. Možno nabudúce, keď sa budeme baviť o normálnych ľuďoch, nie o mafiánoch, žoldnieroch a vekslákoch, ktorí im slúžia v ministerských kreslách. Prepáčte. Chcel som vás zobudiť. Ako budík. Musíme vstať, zodvihnúť hlavu a odstrániť calverovské bandy. Už len preto, aby sme si zachovali dôstojnosť a úctu našich detí a vnukov.